23.12.2011, 00:00

Tváre roka 2011: Slováci, ktorí pohli Slovenskom II

Títo ľudia nám robia oveľa lepšie meno ako všetci politici dokopy. Sú to naše biele vrany (niektorí doslova) a ukazujú nám, že sa dá žiť aj inak. Vedci, aktivisti, umelci.

Tváre roka 2011: Slováci, ktorí pohli Slovenskom II

Skúmam rakovinu. Úspešne

Silvia Pastoreková šéfuje vedeckému tímu, ktorý urobil veľké pokroky v skúmaní rakoviny.

Jej tím skúma rakovinové nádory. A úspešne. Pretože aj vďaka nim už v USA testujú liek na rakovinu obličiek, ktorý sa o pár rokov môže dostať k pacientom. A nielen to. Liek môže byť účinný aj pri iných druhoch rakoviny, a dokonca možno už  bez „klasických“ rádio- či chemoterapií. Práve preto patrí tím Silvie Pastorekovej medzi tie najlepšie aj za hranicami Slovenskej akadémie vied.

Silvia Pastoreková. Snímka: HN/Peter Mayer
Zdroj: HN/Peter Mayer


Príslovie – za všetkým treba hľadať ženu – v tomto prípade až tak celkom neplatí. Asi dvadsaťpäťčlenný tím totiž Silvia Pastoreková vedie spoločne s manželom Jaromírom Pastorekom. A ide im to od ruky. „Každý z nás sa venuje trošku inej oblasti a je prirodzené, že k výmene názorov medzi nami dochádza. Naše hádky sú však len konštruktívne,“ hovorí s úsmevom vedkyňa, ktorej už na vysokej škole učarovali vírusy. Pýtate sa prečo? Lebo sú malé a prefíkané. Sledovať ich je vraj celkom zábavné a inšpiratívne. A na to nabáda aj svojich kolegov.
 

Recept na úspech
„Nekladieme bariéry v experimentovaní. Niekedy aj zdanlivo „uletený“ nápad môže priviesť k veľkému objavu,“ hovorí vedúca Oddelenia molekulárnej medicíny na Virologickom ústave SAV a nezabudne dodať, že práve to je veľkou motiváciou celého tímu. Vie, o čom hovorí, veď vedecké šťastie zažila na vlastnej koži. Ešte počas ašpirantúry totiž začala hľadať neznámy vírus a popri ňom sa jej podarilo objaviť enzým s názvom CA IX, ktorý sa vyskytuje iba na povrchu agresívnych nádorových buniek, v tomto prípade obličkových karcinómov.
 

Zastávka na znamenie
Práve proti tomuto enzýmu je nasmerovaná liečba protilátkami, teda bielkovinami. Fungovať by to malo podobne ako autobusová zastávka. „Pacient dostane protilátku, tá docestuje k postihnutej bunke so zastávkou, kde ostane a priláka k sebe bunky imunitného systému, ktoré zastavia na tej istej zastávke a nádorovú bunku usmrtia,“ vysvetlila princíp liečby Silvia Pastoreková. Navyše takáto cielená liečba nepoškodí zdravé tkanivá. A ukazuje sa, že to funguje. Zatiaľ v rámci klinických testov u pacientov s nádormi obličiek, ale od lieku nás vraj delí iba malý krôčik – pár rokov.

 

Som Biela vrana, a bojím sa o svoju rodinu

Dôchodca chráni les pred podnikateľmi a čelí životunebezpečným útokom.

Vypálená chata, rozbité okná na dome, internetové ohováranie. Ivan Cehelský (72), bývalý prednosta okresného úradu životného prostredia, si ešte donedávna užíval pokojný dôchodok. Zlom nastal po tom, ako upozornil na pochybné aktivity v Strážovských lesoch.

Ivan Cehelský. Snímka: HN/Peter Mayer
Zdroj: HN/Peter Mayer

Pátranie na vlastnú päsť
Zastavujeme auto v okrajovej časti Považskej Bystrice. Ivan Cehelský nás víta pri najkrajnejšom dome v rámci podhorskej zástavby. Potok zurčí, vtáky spievajú: idyla na pohľadanie. Žiaľ, len dočasná. „Priamo v lese sa má stavať obytná zóna – v chránenej krajinnej oblasti,“ ukazuje pán Ivan na zalesnený kopec. Prvým viditeľným náznakom plánovaných aktivít je rozsiahla vyrúbaná plocha hlboko v hore.
Bol to práve Ivan Cehelský, ktorý na ňu pred tromi rokmi upozornil prokuratúru a Slovenskú inšpekciu životného prostredia. Nešlo o jeho prvý podnet: Krátko predtým rovnaké úrady informoval o rozširovaní zvernice v Strážovských vrchoch. K protestu sa pridalo viacero ľudí, pretože by sa okrem lesa výstavba dotkla aj zveriny v danej lokalite.
Za obomi prípadmi stoja dve odlišné firmy, no Ivan Cehelský v rámci svojej súkromnej investigatívy zistil, že ich spája tá istá osoba považskobystrického podnikateľa. A orgány podľa neho nekonajú dostatočne – preto začal konať on.
 

Mohla zhorieť celá ulica
Pred rokom sa v jeho živote začali diať udalosti vzbudzujúce strach. Najskôr neznámi páchatelia roztĺkli okná na jeho dome, v ktorom sa v tom čase nachádzala manželka so synom. „Išlo o ťažké kamene, je šťastím, že ani jedného nezasiahli,“ konštatuje tichým hlasom.  Pár dní nato ho zas zobudil v noci telefón. Volali známi, že im horí chata. „Drevená chalupa pri Kežmarku, do ktorej sme s manželkou investovali 15 rokov života, ľahla popolom. A keby vietor fúkal opačným smerom, hrozí to celej ulici,“ hovorí pán Ivan. Polícia doteraz nič nevypátrala.
 

Jediná satisfakcia: Biela vrana
Okrem rodiny mu silu dodáva len Biela vrana – ocenenie za spoločensky prínosný a odvážny občiansky čin, ktoré mu tento rok udelili občianske združenia Aliancia Fair-play a Via Iuris. „Predtým som sa cítil ako vo vzduchoprázdne. Vďaka tejto cene však viem, že je okolo mňa kopa ľudí, ktorých trápia rovnaké veci,“ neskrýva pán Cehelský dojatie. Vzdať sa neplánuje, hoci na Slovensku už neexistuje orgán, na ktorý by sa mohol obrátiť. Prokuratúra, úrady aj polícia sa mu obrátili chrbtom. Svoje posledné nádeje obracia za hranice. Vzdať sa však nemieni.

 

Vlajková loď našej literatúry mieri za hranice

Monika Kompaníková so svojím románom Piata loď prerazila u nás aj v Európe.

Aj keď je Piata loď jej prvým románom, hneď ju vyniesla na vrchol slovenskej literatúry. Dostala totiž najznámejšiu slovenskú cenu za literatúru Anasoft Litera. Cesta k tomuto je podľa spisovateľky Moniky Kompaníkovej prirodzenou cestou, ktorú si vyšliapala od básničiek cez poviedky a novelu.
 

Monika Kompaníková. Snímka: Peter Procházka
Zdroj: Peter Procházka

 

Loď už vyplávala
Slovenská literatúra zažíva v posledných rokoch veľmi dobré obdobie, ľudia si k nej postupne našli cestu, čítajú a kupujú ju. Aj to robí mladej spisovateľke radosť. „Uplynulý rok mi priniesol cenu, a teda aj veľkú radosť a veľa ďalšej práce spojenej s prekladmi, rozhovormi a propagáciou,“ hovorí Monika Kompaníková.
No viac ako kariérne úspechy ju tešia jej dve deti. „Mám radosť z toho, že sú zdravé, šikovné a majú sa rady, bez ohľadu na to, čo sa deje za naším plotom,“ pokračuje Kompaníková. Radosť môže mať aj z toho, že jej Piata loď sa prekladá ako „odušu“ a čoskoro „vypláva“ napríklad aj na český a nemecký trh.
 

Ponor do duše tínedžera
Jej debutový román rozpráva príbeh z pohľadu tínedžerky. A porota, ktorá vyberala z desiatich nominovaných, ocenila na tomto diele práve to, že je dejiskom premeny ženy od detstva až po starobu a že  v knihe cítiť napätie medzi tínedžerským jazykom a príbehom, ktorý je týmto jazykom vyrozprávaný. A čo bolo Kompaníkovej inšpiráciou na knihu? „Pred niekoľkými rokmi som počula správu, že v Česku ukradlo 12-ročné dievča kočík. Bolo z toho celoštátne pátranie. Po tom, keď sa mi narodil syn, sa mi tá správa vynorila. Zrazu ako keby mala pre mňa iný rozmer, tým, že som mala vlastné dieťa,“ vysvetlila spisovateľka. Román ju natoľko opantal a posunul, že mu ostane verná aj pri ďalšom diele, poviedka je totiž pre rozvíjajúcu sa spisovateľku trochu oklieštená.

 

Môj prvý film bol zadarmo. A zarobil

Mladý filmový režisér Jakub Kroner konečne pritiahol Slovákov do kín.

Keď mal pätnásť rokov, začal nakrúcať svoj prvý krátkometrážny film, o tri roky neskôr začal pracovať na debutovom celovečernom filme BratislavaFilm, ktorý od jeho premiéry v roku 2008 dodnes videlo v kinách viac ako 70-tisíc divákov. Tento rok prišiel s druhým filmom Lóve s podobnou tematikou a na svoje konto si zapísal ako štvrtý slovenský režisér v histórii slovenskej kinematografie prekročenú hranicu 100-tisíc divákov v kinách. A mladý režisér Jakub Kroner nekončí. Rozmýšľa o nových filmových projektoch a v televízii zatiaľ boduje aj jeho animovaný seriál Lokal TV.

Jakub Kroner. Snímka: HN/Pavol Funtal
Zdroj: HN/Pavol Funtal

Pomoc na začiatok
24-ročný Jakub Kroner je synom známeho herca Jána Kronera, ale ako tvrdí, to mu ľudí do kín nenahnalo. „Moje meno mi nepomôže v tom, aby mi prišli ľudia do kina. Nechodia tam preto, koho som syn, ale preto, čo robím,“ povedal pre HN. Vyštudoval Strednú súkromnú školu animovanej tvorby a absolvoval bakalárske štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. „Od mladého veku som sa snažil venovať animácii a študovať ju, pretože v tom sa vidím.“
Paradoxne však začal s hraným filmom, až neskôr s animáciou. „Prvý film vznikal tri roky a bol za nula korún. Podarilo sa mi presvedčiť hercov a firmu, ktorá mi požičala techniku. Nie som jediný, ktorý má takéto možnosti, ale mal som čas a chuť to robiť na vlastnú päsť, zadarmo a bez zisku. Až pri následnej kampani sa nám podarilo zohnať aspoň nejaké peniaze na prepis filmu,“ spomína na vznik prvého filmu BratislavaFilm, ktorý bol prekvapením. Uspela téma bratislavských mladých ľudí a ich život v hlavnom meste, a, samozrejme, hviezdne herecké obsadenie, keďže mladému tvorcovi sa rozhodli pomôcť napríklad herečka Zuzana Fialová či Peter Bathyány.
 

2x Bratislava
Povzbudený úspechom sa pustil do nového filmu. Pri Lóve však do rol obsadil menej známych hercov. „Bola to správna voľba, lebo v  postavách, ktoré hrali, si neviem predstaviť doteraz nikoho iného zo slovenských hercov ako Michala Nemtudu, Jakuba Gogála a Kristínu Svarinskú,“ vysvetľuje. Po prvýkrát mal pod sebou celý štáb, v rukách vlastnoručne napísaný scenár a na pleciach veľkú zodpovednosť. Očakávalo sa od neho viac. „Keď som tento film nakrútil a postrihal, mojím cieľom bolo prekonať prvý film, aby som ukázal, že viem byť lepší. Fakt, že som prekročil stotisíc návštevníkov v kinách, ma podporil v tom, že aj v  budúcnosti chcem robiť takéto projekty,“ doplnil. Pri oboch filmoch mu bolo vyčítané, že Bratislavu vykresľuje príliš negatívne. „Pýtali sa ma, či to tak naozaj u nás vyzerá, no ja mám pocit, že to bol ešte jemný pohľad, pretože sú ľudia, ktorí prežívajú aj horšie veci. A tým, o ktorých som to točil, sa to páčilo a povedali mi, že to presne tak aj je.“
 

...a Pišta
Po úspechu Lóve však nelenil a pripravil niekoľko dielov animovaného seriálu Lokal TV, keďže krátka ukážka zaujala na internete. „Robíme niečo také prvýkrát, učíme sa a  tieto prvé diely sú pre mňa veľkou skúškou. Bol som zvedavý na trh aj reakcie divákov, do budúcnosti sa však chcem zlepšovať,“ dopĺňa. Ak všetko vyjde, na budúci rok chystá 11 nových dielov. Podľa svojich slov sa aj napriek filmových úspechom stále cíti  animátorom. „Vo filme sa hľadám a réžia je pre mňa niečo ako bonus. Stále si myslím, že sa nedá u nás vyžiť z filmu, ale dá sa robiť z presvedčenia alebo nadšenia, a popritom aj iné projekty.“ Rodina mu drží palce a snaží sa pomôcť. Aj napriek veľkému mediálnu rozruchu, má stále pocit, že to nebolo okolo neho, ale okolo jeho projektov, a tak to aj chce. A čomu sa venuje okrem práce? Na koníčky momentálne nemá čas a každú voľnú chvíľku sa snaží oddychovať a naberať inšpiráciu.

 

Štefánik mi zariadil diplom zo Sorbony

Historik Michal Kšiňan je víťazom Študentskej osobnosti Slovenska

Na vyhlasovaní súťaže Študentská osobnosť Slovenska 2010/2011 neskrýval prekvapenie, keď ho okrem „jeho“ kategórie

vyhlásili aj ako absolútneho víťaza. „Naozaj som nečakal, že medzi toľkými prírodovedne a technicky orientovanými nadanými ľuďmi prerazí práve história,“ krútil Michal Kšiňan neveriacky hlavou. No nie každý sa môže pochváliť diplomom zo Sorbony. Mladý historik pred mesiacom obhájil na jednej z najprestížnejších svetových univerzít dizertačnú prácu o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

Dva tituly v jednom
Ako sa vlastne dá na inštitúciu takéhoto formátu dostať? Michal Kšiňan tvrdí, že pomerne jednoducho: „Osoba Štefánika, ktorého v kruhoch s kontaktmi na strednú Európu uznávajú aj vo Francúzsku, určite pomohla. Ale v podstate stačí, keď napíšete dobrý projekt.“ S ponukou venovať sa osobnosti známeho Slováka ho oslovil profesor Róbert Letz. Svoje zohrala znalosť francúzštiny. A potom svedomitá práca. Vo Francúzsku sa totiž rozsah dizertačnej práce pohybuje v stovkách strán. Tá Michalova má len v textovej časti štyristo. Podaril sa mu s ňou husársky kúsok – doktorandúru obhájil aj vo Francúzsku, aj doma na Slovensku.

Slovenské univerzity zaspali dobu
V uplynulom roku sa pohyboval medzi Parížom, Prahou a Bratislavou, pretože sa tam nachádzajú najdôležitejšie archívne materiály o Štefánikovi. Okrem toho viedol kurz na Karlovej univerzite v Prahe a u nás pôsobí v Historickom ústave SAV. A v čom sa líši štúdium u nás a na Sorbone? „Francúzi kladú veľký dôraz na písomný prejav, napríklad tam vôbec nemajú ústne skúšky. Rád by som k nám tiež preniesol niektoré spôsoby vyučovania,“ hovorí Michal Kšiňan. Podľa neho by sa naši študenti od francúzskych mohli priučiť tomu, ako s nadobudnutými vedomosťami zaobchádzať a argumentovať. „U nás vám učiteľ povie pravdu a vy ju len zopakujete. Namiesto toho by sa mali otázky formulovať otvorenejšie a pedagóg by mal študenta vtiahnuť do diskusie,“ dôvodí. Uvedomuje si však, že na vysokej škole sa ťažko mení spôsob práce, ak sa žiaci dvanásť rokov predtým učia stále rovnako.