Zajtrajší 17. november nie je ani zďaleka pre všetkých Slovákov dôvodom na oslavu. Sú aj takí, ktorí pri tejto príležitosti chystajú verejné protesty a predchádzajúci režim otvorene považujú za podstatne lepší priestor pre život. Ten úplne ideálny však zatiaľ len očakávajú: v dosiaľ neurčenej budúcnosti. Zisťovali sme, čomu veria a ako žijú dnešní (mladí) komunisti.
„Nebudem sa podieľať na kapitalistickej propagande, ktorú koncepcia vašich otázok obsahuje. Treba si preštudovať históriu ,komunistických režimov‘, nielen prijímať lacné žurnalistické vyhlásenia.“ Hoci tieto vety znejú ako z minulého storočia, ide o obsah čerstvého mailu, ktorým na žiadosť HN reagovala nemenovaná členka novodobého Socialistického zväzu mladých.
Že ste ani nevedeli, že tento spolok prežil až do dnešných dní? Donedávna ani my. V skutočnosti sa teší pomerne vysokému záujmu (ide o stovky členov, presné čísla odmietajú uviesť) a na svoju facebookovú stránku si vešia príspevky ako „Veľká októbrová revolúcia – významný medzník v dejinách ľudstva“ či „Spomienkový večer k 45. výročiu od úmrtia Che Guevaru“ od spoločnosti Česko-kubánskeho priateľstva. A, pravdaže – súdruhovia a súdružky sa tu vyskytujú takisto.
Pred tvárou prvého tajomníka ÚV KSS
Všetci členovia SZM však novinárov neodmietajú ako spomínaná dievčina. Presvedčí nás o tom nielen pätica jej mladých členov (respektíve členov KSS), ktorá sa s nami ochotne podelí o svoje názory, ale aj moja výprava na Hattalovu ulicu v Bratislave, do centrály KSS aj SZM.
Počiatočné blúdenie po blízkom okolí mi odhalí dosiaľ neuvedomený fakt: Ani za svet sa žiadnemu okoloidúcemu, ktorého sa pýtam na cestu, nedokážem priznať, že hľadám práve centrálu KSS. Proste sa hanbím. Nakoniec však i tak musím s pravdou von. Pracovník neznámej firmy ma odkáže rovno k vchodu naproti a dvadsať sekúnd nato už stojím pred tvárou ústredného tajomníka ÚV KSS.
„Vieme, že nás nenávidia“
Jozefa Artima, nenápadného pána okolo šesťdesiatky, síce vyruším pri práci na straníckych preukazoch, no zhovorčivosť mu nechýba. „Viete, pani, ja túto funkciu vykonávam bez nároku na odmenu, odišiel som kvôli tomu aj z práce. Pokojne by som namiesto toho mohol sedieť kdesi v záhradke.“ Akoby kdesi v éteri započul stovky sarkastických hlasov, ktoré by takýto jeho výrok na verejnosti iste vyprovokovali („tým by si všetkým len prospel“), vyhlási: „Ja dobre viem, že nás veľa ľudí nenávidí, no verte mi, počet našich sympatizantov stúpa.“ Čísla o tom síce zatiaľ nenasvedčujú, no úmrtia starších členov začínajú v posledných dvoch rokoch údajne celkom zaujímavo nahrádzať mladšie ročníky. Presný počet tých aktuálnych by nám vedel povedať až o dva týždne, no ide približne o päťtisíc ľudí.
Do vlády aj s kresťanmi
Debata s Jozefom Artimom, vyučeným hutníkom, ktorý do KSS vstúpil v roku 1967, sa takmer nelíši od náhodného stretnutia s bežným slovenským dôchodcom: sťažuje sa na zlú kvalitu potravín, vysokú nezamestnanosť a politickú zlodejčinu. Pri kritike cenzúry či zatvorených hraníc za minulého režimu len s pochopením pokýve hlavou. Až kým nepríde reč na príchod tankov či Stalina. „Nechcem ho obhajovať, no poviem jednu príhodu. Nedávno ma navštívili dvaja ľudia z Abcházska a starý otec jedného z nich bol zhodou okolností zavretý v gulagoch. Keď ho odtiaľ po troch rokoch pustili, vyhlásil: súdruha Stalina si naďalej vážim. On nemá vinu na mojom uväznení, ale susedia, ktorí ma bez dôvodu udali.“ Čo mu na to povedať?
Do redakcie sa vraciam viac smutná ako zhrozená. A zároveň obohatená o informácie, že súčasní komunisti by šli do vlády hoci aj s kresťanmi (ani kandidát na členstvo nemusí byť ateista, ako sa dočítate na ich webovej stránke), a že diktatúra proletariátu je už prekonaná.
A čím sa teda „moderní“ komunisti odlišujú od bežnej ľavice? Tým, čo vždy. Snahou o kolektívne vlastníctvo. Keď na to príde reč, všetci sa oháňajú vágnymi rečami o povstaní ľudí a prevzatí fabrík, a je to mrazivá predstava. A rozhodne má bližšie k dystópii ako k utópii. Aspoň pre nás, nekomunistov.
Ľahké to nebude
Tí zvyšní v ňom dokážu zacítiť závan budúceho raja. Na zemi. A o tom sa najkrajšie sníva práve v krízových obdobiach, za aké Miroslav Kusý, politológ, bývalý komunista a disident, považuje aj to súčasné. Takéto vízie samy osebe síce nepovažuje za nebezpečné, treba však zabrániť, aby sa ľudia, ktorí ich hlásajú, dostali k moci. Výsledky z posledných volieb tomu síce nenasvedčujú (KSS získala 0,72 percenta, podľa Jozefa Artima aj kvôli manipulácii s hlasmi), no Peter Zajac, bývalý politik a jedna z tvárí novembra, si nemyslí, že sa zato nemusíme znepokojovať. „Mladí komunisti parazitujú na súčasnej kríze a ponúkajú jediné – odstránenie slobodnej spoločnosti. Podávajú si ruky s dnešnými neofašistami, ako o tom svedčia výzvy na likvidáciu parlamentnej demokracie pri príležitosti výročia 17. novembra 1989.“
Ak chcete tieto výzvy zažiť v praxi, navštívte jednu z dnešných demonštrácií (Prievidza, Košice, Spišská Nová Ves), kde vás KSS poučí o podvode na občanoch ČSSR, ku ktorému vtedy došlo. Je takmer isté, že tunajšie výroky prekročia zákon, hlásajúci, že relativizovanie zločinov komunizmu je trestné. Zatiaľ však takéto vyhlásenia na Slovensku nikoho netrápia. Dokazuje to aj fakt, že za ne nebol ešte nikto stíhaný, ako potvrdzuje hovorkyňa ministerstva spravodlivosti Jana Zlatohlávková.
Paradoxne, ani samotných komunistov táto laxnosť verejnosti neteší. „Zažil som aj fyzické útoky, šikanu, no to človeka ešte viac utvrdzuje v správnosti jeho presvedčenia, lebo keď s vami niekto bojuje, dáva najavo, že vás berie vážne. Najhoršie je ignorovanie,“ tvrdí šéf SZM Miroslav Pomajdík.
Avšak nikto nikdy nepovedal, že spoločenská debata o komunizme bude ľahká. A krátka.
Komunizmus vo faktoch
Obete: Československo: 6-tisíc až 10-tisíc, Sovietsky zväz: 20 až 50 miliónov, zvyšok Európy: 1 milión, Čína: 65 až 80 miliónov, Afganistan: 1,5 milióna, Kambodža: 2 milióny, Severná Kórea: 2 – 3 milióny, Tibet: 1,2 milióna, Afrika: 1,7 milióna, Latinská Amerika: 150-tisíc.
Ide len o odhady počtov ľudí, ktorí boli odsúdení vo vykonštruovaných súdnych procesoch, popravení či zomreli v koncentračných táboroch.
Znaky komunistického režimu: kult osobnosti, vláda jednej strany, ideologická kontrola a indoktrinácia (cenzúra), potláčanie občianskych práv a slobôd (slobody prejavu, slobody zhromažďovania), štátny terorizmus – tieto črty má spoločné s inými totalitarizmami 20. storočia (nacizmus, fašizmus).
Od iných totalitarizmov ho odlišuje napríklad zoštátnenie ekonomiky.
Ideológia: spoločné vlastníctvo, odmietanie triednych rozdielov, jedným z prostriedkov na dosiahnutie týchto ideálov je diktatúra proletariátu – forma vlády v prechodnom období medzi kapitalizmom a socializmom, počas ktorej robotníci bezprostredne po proletárskej revolúcii násilne potláčajú kapitalistickú triedu.
Súčasnosť: komunistický režim funguje v Číne, na Kube, v Severnej Kórei, Laose a vo Vietname .
(wiki)