Keď sme si dohadovali rozhovor, nechceli ste sa fotiť, pretože ste sa necítili dostatočne upravená. Ja nemám ten pocit...
Ja som stále „pripravená“ vyzerať dobre, ale pokiaľ viem, že prídu fotografi, tak si to vyžaduje ešte odbornejšiu prípravu. Predsa už som prišla do určitého veku a keďže robím s módou, chcem pôsobiť na ľudí motivačne. Nechcem, aby boli zdesení a povedali si: „Tak u tejto sa neoblečiem.“
Majú Slováci vkus?
Musím zabojovať najmä za slovenskú ženu, lebo osobne si myslím, že má výborný vkus. Je ochotná do seba investovať, a to nehovorím iba z vlastnej skúsenosti. Poznám veľa obchodníkov, ktorí podnikajú v Prahe aj vo Viedni – slovenská žena sa dosť zaujíma o módu.
Experimentuje v móde, či je skôr konzervatívna?
Viete, niekedy mladí hovoria, že je málo odvážna. Ja si myslím, že to vždy závisí od toho, kde sa žena pohybuje, takže tam treba tú hranicu rozlišovať.
Rozlišujeme?
Nie každý rozumie módnym trendom, nie každý ich sleduje. Ale všetci vidia, či ste dobre alebo zle oblečená. Takže sa treba obliekať tak, aby sme nemuseli okoliu vysvetľovať, že sme oblečené moderne.
Aj na Slovensku?
Podnikať na Slovensku v tomto sektore je veľmi ťažké, pretože máme dokopy päť a pol milióna obyvateľov, čo je predmestie jedného veľkého mesta. Keď si odrátate ekonomicky slabé obyvateľstvo, koľko ľudí, ktorých máte možnosť obliekať, zostane?
No niektorí návrhári tvrdia, že Slováci nie sú ešte naučení kupovať si veci u návrhárov...
A napriek tomu tu funguje veľa návrhárov... Stále je však kríza vo svete, mnohé veľké módne firmy dávajú šiť všetko do Číny, tovaru je veľa, nastane presýtenosť, a vtedy človek nič nechce.
Čo je najťažšie pre mladých návrhárov pri rozbehnutí biznisu?
Najväčší problém sú financie, pretože robíme v sektore služieb a každú korunu si musíme doslova vyrobiť. Keď ochorieme, tak nevyrábame a nezarábame. Preto i ja robím viac línií ako tú, na ktorej som stavala značku – robím aj pánsku líniu, otvorili sme kaderníctvo, kozmetiku.
Prečo?
Pretože ak to, čo mi robí meno, až tak nezarába, zarábajú ostatné veci vďaka tomu menu.
S drahými modelmi teda nepochodíte.
Ak návrhár cenu vyšvihne, aby mohol prežiť, tak je to nepredajné.
Má dnes talentovaný človek šancu?
Hm, neviem, pretože ja už mám dnes etablované zákazníčky, ktoré sa ku mne rady vracajú.
Dnes je to asi ľahšie. Ako si vy spomínate na vaše začiatky?
Boli ťažké. Rok 1989 bol historickou udalosťou, keď sa urobila čiara a dalo sa podnikať. Nie každý však mal vtedy odvahu. Som naozaj šťastná, že som sa narodila v socializme, pretože ma naučil pokore.
Ako to myslíte?
Viete, v období, keď som sa dala na podnikanie bola mojím najväčším šťastím nevedomosť. Nevedela som, do čoho idem. Z hodiny na hodinu som zamestnala osem zamestnancov, a zrazu tu boli dane, odvody, výplaty... Ak by som to vedela, asi to neurobím. Bolo to ľahké, pretože nič nebolo. A bolo to ťažké aj preto, lebo sme nevedeli, ako to máme robiť. Podnikať začali mnohí, ale veľa ich aj skončilo. Každý deň som bojovala o existenciu.
Prečo ste práve vy prerazili?
Je veľa komponentov, ktoré boli pri tom a spôsobili, že som dnes úspešná. Prvé tri roky boli ťažké, každý deň som chcela salón zrušiť, ale vtedy som mala oporu vo svojom manželovi, ktorý mi ako úspešný huslista nosil veľa látok a podporoval ma aj ekonomicky. Nebyť toho, tak to zavriem. Určité oslobodenie prišlo až po desiatich rokoch.
„Ľutujete“ teda dnešných mladých návrhárov?
Dnes je všetkého veľa. Keď som v roku 1991 rozbiehala svoju značku, cítila som, aký veľký hlad po móde ženy mali. Veď predtým si len kúpili Burdu a boli z nich triedni nepriatelia, a zrazu... dalo sa nakupovať. Pracovali sme hlava-nehlava. Veď socializmus bol jedna fádna škatuľka. A vnímam to aj teraz.
V čom?
Keď som sa pred rokmi venovala zákazníkovi hodinu alebo dve, tak si kúpil tri – štyri modely. Keď teraz kúpi jeden, som rada. Ľudia majú všeobecný dostatok.
Mali ste výhodu, nebolo tak veľa návrhárov.
Bolo ich tiež veľa, ale nechcem hovoriť mená, lebo tí ľudia sú ešte tu. Táto línia módy je ženám veľmi blízka, každý má pocit, že to dokáže robiť. No jedna vec je niečo navrhnúť a druhá vec je reálne sa tým živiť, mať zamestnancov, a najmä obliekať reálne ženy.
Ako to robíte vy?
Ja mám v prvom rade salón. Ani neviem, či chcem byť v tej kategórii návrhár. Ja ani neviem, či som návrhárka.
Trochu preháňate...
Nechcem, aby to bolo chápané zle. Dnes sa už každý pasuje za návrhára. Ja som skončila právo, nie návrhárstvo. Pamätám si, ako mi to vyčítali. Ale v osemdesiatych rokoch také školy ani neboli. Nechcem, aby z toho bolo cítiť, že sa tu len hráme na návrhárov, chcela som to povedať pokorne, že ja sa nechcem hrať na návrhárku. Chcem robiť zákazníčky spokojnými.
To chce asi každý.
Nech si ženy aj muži vyberú, kam chcú ísť. Toto je moje životné povolanie, a preto sa k tomu aj tak staviam. Svoju snehovú guľu mám stále pred sebou, každý mesiac ma čakajú výplaty a účty. Takže to vnímam len ako prácu, ktorá má však veľmi baví.
Má byť návrhár pokorný?
Toto nesledujem. Nikoho nechcem hodnotiť, som dosť kritická aj voči sebe. Fandím všetkým a každého, kto podniká, si vážim, pretože viem, čo to predstavuje. Ale každý si vybral túto cestu sám.
Akí sú mladí návrhári?
Sú šikovní, ale tento náš trh je veľmi malý. A každému sa páči niečo iné, stále je to vec vkusu a názoru. Táto práca nie je beh na dlhé trate – dobehnem a som prvý. Ľuďom, ktorí ma vyhľadávajú, sa páči moja móda, a to je dôležité.
Vy vlastne fandíte konkurencii.
Určite, a nehovorím to len formálne. Pre mňa je konkurencia veľká výzva, pretože mi nedovolí spať. Na jednej strane im držím palce a na druhej strane ma to štartuje, lebo to chcem urobiť ešte lepšie. Keby tu bol človek sám, zaspal by na vavrínoch.
Čím bojujete?
Kvalitou práce. Držím sa teórie, že nie je podstatné, aby som model predala, ale aby sa zákazník vrátil. Dnes ma dopredu posúvajú dlhoročné skúsenosti...
Takže kvalita a skúsenosti?
Pred rokmi to bola dobre odvedená práca a spokojný zákazník, ktorý poslal ďalších zo svojho okolia. Niektorí sú pri mne ešte od mojich začiatkov. Dokonca ku mne chodia aj deti mojich prvých zákazníkov.
Zarábajú vám aj prehliadky?
Ak by som obliekala iba zákazníkov, vytesnili by ma, pretože dávajú určité mantinely. Práve prehliadky ma posúvajú. Dávajú mi slobodu a hlavne vždy po takej akcii všetko predáme.
Mali ste aj nespokojného zákazníka?
Áno, bolo by nemiestne, keby som povedala, že som uspokojila sto percent ľudí. Pretože nie vždy si ľudia sadnú. Kedysi som proti tomu bojovala, myslela som si, že musím každému vyjsť v ústrety. Dnes, keď cítim, že nie sme na jednej vlnovej dĺžke, tak radšej model nevytvorím. Ale za tých 20 rokov mám asi len tri alebo štyri podobne nepríjemné zážitky.
A ak by šlo o lukratívny biznis, odmietli by ste?
Dnes už áno. Pretože mi to odčerpá toľko energie, že nebudem schopná ďalej pokračovať. Ďalej ma posúva najmä pocit spokojnosti.
Vráťme sa ku konkurencii. Nebojíte sa niekedy, že vás mladí vymenia?
Som tu 20 rokov. Dokázala som to. Pokiaľ budem vládať a pokiaľ budem chcieť, budem tu. Každý z nás je iný a každý oslovuje inú skupinu ľudí. A to, že ja som stále tu, znamená, že oslovujem veľkú skupinu ľudí. Tak ako rastiem ja, rastú aj zákazníci.
To mi vysvetlite.
Vždy je to o tom, koľko vám zákazník dovolí. Keď mi dovolí urobiť minisukňu, tak ju urobím. Som ohraničená názorom klienta, ale svoj štýl meniť nechcem. Som hrdá, keď zákazníčka povie, že to je také „eckhardtovské“.
Keď tvoríte, sledujete teda trendy či požiadavky žien?
Samozrejme, sledujem trendy, ale nechcem zaťažovať kolekciu príliš krutými trendmi. Každá žena sa oblieka inak. Vždy chcem mať kolekciu vyváženú tak, aby ste si vybrali vy, moja mama, aj ja, aj niekto úplne extravagantný.
A to sa dá?
Dobrá kolekcia je vtedy, keď si vyberie každý. Keď si po prehliadke každý, kto je v hľadisku, vyberie čo i len jedny šaty, vyhrala som. Ale často si predstavujem aj konkrétneho zákazníka, pre ktorého by to bolo určené, a trafím sa.
Je Lýdia Eckhardt drahá?
Nie, práve naopak. Ľudia, ktorí nakoniec prídu ku mne, čakali vyššiu cenu.
Ako sa zmenila cena vašich modelov?
A ako sa zmenila cena mlieka a masla? To je to isté. Ťažko porovnávať, ale musím povedať, že prvé roky som šila z lacnejších materiálov. Postupne som začala robiť prehliadky v zahraničí a vedela som, že musím investovať do drahších látok. V rámci toho, ako sa vyvíjali aj platy, sa pohybujem s cenami rovnako.
Dá sa živiť módou na Slovensku?
Ťažko. U nás nie je taká tradícia ako v Taliansku alebo vo Francúzsku, kde klasické módne domy vyrobia modely, ktoré môžu predávať kdekoľvek vo svete. Keď ja vyrobím dva rovnaké modely, tí ľudia sa stretnú. Okrem toho však prinášajú aj veľa iných artiklov, ako napríklad voňavky, ktoré potom zarábajú na to „módne umenie“. Ale kto už by si u nás kúpil voňavku Lýdie Eckhardt?
Kde sa vidíte o pár rokov?
Budem rada, keď už budem babka a budem tráviť čas so svojím vnúčaťom.
Vo svojom modeli?
V modeli Borisa Hanečku (smiech).
Kto je Lýdia Eckhardt
Narodila sa 11. mája 1962 v Humennom. Vyštudovala právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Jej kariéru začala kamarátka, ktorá s vlastnoručne ušitým overalom od nej prišla do Štúdia módy a zaujala. Ako prvá vznikla kolekcia Safari. 2. mája 1991 si otvorila svoj módny salón a dodnes patrí medzi najuznávanejšie módne návrhárky na Slovensku. Vytvorila samostatné línie: jedinečné modely Exkluzive, malé dámske série na každý deň Dione a pánsku líniu Performance a získala mnoho ocenení. Dvakrát do roka organizuje veľké prehliadky. Je vydatá, žije v Bratislave.