25.01.2008, 00:00

Jánošík, zbojník, povstalec, hrdina...

Obraz superhrdinu, ktorý bohatým berie a chudobným dáva, je legendou.

Festival Jánošíkovské dni v Terchovej priláka do rodiska Juraja Jánošíka každoročne tisícky návštevníkov. Zbojník a jeho odkaz sú stále živé najmä v ľudovej tradícii. Snímka: SITA/G. Lipták
Zdroj: SITA/G. Lipták

Pravda je oveľa prozaickejšia. Porušoval zákony, a stal sa hrdinom. Komunisti kládli Jánošíka na piedestál, pretože "bohatým bral a chudobným dával". Tým akoby historicky ospravedlňoval násilné znárodňovanie zrealizované vo vlastnej réžii. Lákavá idea rozdávať z cudzieho však i dnes rezonuje u niektorých politikov, ktorí sa "hrdo hlásia k jánošíkovskej tradícii". 

Tradície potrebuje každý národ. Inteligentný ľudia, politikov nevynímajúc, by však mali rozlišovať medzi mýtom a realitou. "Jánošík bohatým bral, ale chudobným rozhodne nedával. To je obyčajný mýtus," tvrdí historička Eva Kovalská. O nejakom rozdávaní chudobným neexistujú podľa nej záznamy. Tvrdenia samotného Jánošíka nemožno ako dôkaz akceptovať. Ten totiž počas vypočúvania na súde v Liptovskom Mikuláši v marci 1713 dokázateľne klamal v mnohých veciach, dokonca aj pri mučení. Na otázku, kam sa podel lup z prepadnutia bohatého žilinského klenotníka Jána Skalku, Jánošík odpovedal: časť je ukrytá v horách okolo Handlovej, časť si zobrali iní zbojníci a sedem prsteňov som "rozdal dievkam a ženám v Terchovej". Aká bola realita?

Bohatým bral, bohatým dával
Jánošík bol v rokoch 1707 a 1708 podľa historičky Kovalskej aktívnym členom povstania, ktoré viedol František II. Rákóczi proti panovníckej dynastii Habsburgovcov. Povstanie sa skončilo kompromisom medzi povstalcami nazývanými kuruci a cisárskou korunou. Hoci takzvaný Satmársky mier bol podpísaným v auguste 1711, mnoho bývalých povstalcov nebolo s dosiahnutým kompromisom spokojných. "Na základe dochovaných záznamov je pravdepodobné, že Jánošíkove aktivity boli súčasťou širšieho plánu na obnovenie protihabsburského odboja. Pre pripravované povstanie musel vytvárať materiálovú základňu - zhromažďovať súkno na uniformy, peniaze, zbrane," argumentuje Kovalská. Jánošík prepadával najmä obchodníkov so súknom, ktoré skladoval v rôznych úkrytoch. Nejaké veľké rozdávanie lupu chudobným, ako to prezentuje tradícia, do tohto scenára príprav protivládneho odboja nepasuje.
Nemožno vylúčiť, že Jánošík, ktorý si potreboval udržiavať dobré vzťahy so sedliakmi, mohol občas niekomu výhodne požičať, či dokonca darovať menšiu sumu peňazí. Vyplýva to z výpovede Jánošíkovho druha Tomáša Uhorčíka, ktorého vypočúvali asi mesiac po Jánošíkovej poprave. Ako uvádza historik Jozef Kočiš v knihe Neznámy Jánošík, Uhorčík na mučidlách prezradil, že Jánošík "nechal Ondrišovi v Klenovci osem zlatých, Gregorovi Vargovi požičal desať zlatých a jeho bratovi Martinovi poskytol osem zlatých". Ako dodáva Kočiš, "sám Jánošík prezradil, že v Klenovci u Dubríka, u ktorého bol pri ovciach, má pohľadávku sedem zlatých."
Chýry o Jánošíkovej štedrosti teda nie sú úplne nepodložené, ak môžeme pôžičky označiť za dary. Faktom je, že Jánošík si dokázal nakloniť nielen poddaných. Po ozbíjaní baróna Pavla Révaya sa jedna zo vzácnych zdobených zbraní, ktoré mu zbojníci vzali, dostala do rúk podžupana Malohontskej stolice Pavla Lániho. Podžupan Láni, ktorý podľa všetkého sympatizoval s kurucmi, potom zasiahol, keď Jánošíka s Uhorčíkom uväznili v Hrachovskom kaštieli v októbri 1712. Ako uvádza Kočiš, vďaka tomu sa obaja dostali na slobodu a z vďačnosti darovali Lánimu a jeho slúžnemu "päť líščích kožušín a sedem oštiepkov".
Nafúknutý mýtus o rozdávaní chudobným sa tak pod ťarchou historických faktov ohýba do tvaru aj dnes známych "pozorností a službičiek" medzi tými, čo sú "hore", a tými, čo sú "dole".

[[{"type":"hn-image","fid":"40883","attributes":{"width":"460","height":"586"}}]]

Obraz Juraja Jánošíka v ľudovej tradícii vytvárali aj filmy. Na snímke „tvrdý chlap“ Jánošík (hral ho neherec - mladý lekár z Ilavy František Kuchta) pred popravou vo filme Jánošík z roku 1962, ktorý režíroval Pavol Bielik, sám predstaviteľ Jánošíka vo filme Martina Friča z roku 1935. Snímka: fotoarchív SFÚ/Milan Kordoš 

Divoký zbojnícky život povstalca
Kto sa teda v skutočnosti skrýva za legendou o "superhrdinovi" Jurajovi Jánošíkovi, ktorá sa začala rodiť asi sto rokov po jeho smrti? Jánošík prišiel na svet pred 320 rokmi - podľa záznamu vo varínskej matrike o jeho krste z 25. januára 1688. O jeho mladosti sa veľa nevie, na "scénu" sa dostáva až počas kuruckého povstania.
Motívy, prečo sa Jánošík pridal k Rákócziho povstaniu v roku 1707, nie sú známe. Rákóczi sa však tešil širokej podpore poddanského ľudu, ktorý v ňom videl prísľub zlepšenia života.
Po bitke pri Trenčíne padol Jánošík do zajatia a neskôr sa stal vojakom cisárskej armády. Ako člen posádky na Bytčianskom zámku sa v roku 1710 zoznámil so zbojníkom Tomášom Uhorčíkom, ktorý tam bol v tom čase väznený. Spriatelili sa, Jánošík Uhorčíkovi pravdepodobne pomohol utiecť a v roku 1711 sa pridal k jeho "družine". Odvtedy až do jeho popravy v marci 1713 sa zúčastnil na viac ako desiatich lúpežných prepadnutiach, ktoré priznal na súde. Operoval najmä v teritóriu Liptova, Oravy a Spiša, zriedkavejšie potom na Morave a v poľskom Sliezsku.
Obraz Jánošíka - hrdinu sa začína jasnejšie rysovať po jeho uväznení v Liptovskom Mikuláši. Jánošík podľa záznamov zo súdneho procesu tvrdil, že na zboj ho nahovoril Uhorčík. Zároveň tvrdil, že ten istý Uhorčík zomrel už dávnejšie niekde v Kremnických vrchoch. Bola to však lož, ktorá mala chrániť skutočnú identitu Uhorčíka, v tom čase vystupujúceho pod pseudonymom Martin Mravec. Jánošík jednoducho nechcel zradiť svojho druha.
Oveľa pravdepodobnejšie je, že Jánošík sa na "zbojnícke chodníčky" dostal z vlastnej vôle a dobrovoľne - pravdepodobne sám vyhľadal Uhorčíka, ktorý síce bol dlhoročným zbojníkom, zároveň však pôsobil aj v partizánskych oddieloch, ktoré strpčovali život prívržencom Habsburgovcov po potlačení Rákócziho povstania.
Zapadá to do schémy, podľa ktorej sa v tom čase počítalo s obnovením odboja, a to i s pomocou ostatných mocností naladených nepriateľsky voči Habsburgovcom - Francúzska, Poľska či Turecka. "Aktivita zbojníkov mala byť súčasťou plánu. Dalo sa počítať s tým, že sa sformuje viacero zbojníckych skupín, ktoré budú narúšať moc Habsburgovcov na ich území," dopĺňa Kovalská. Je známe, že v tom čase sa po Uhorsku pohybovali agenti z Francúzska i Poľska. Ich sieť sa však nepodarilo odhaliť, okrem iného aj vďaka Jánošíkovej mlčanlivosti pri výsluchu.

[[{"type":"hn-image","fid":"40887","attributes":{"width":"460","height":"563"}}]]

Festival Jánošíkovské dni v Terchovej priláka do rodiska Juraja Jánošíka každoročne tisícky návštevníkov. Zbojník a jeho odkaz sú stále živé najmä v ľudovej tradícii. Na snímke sólista folklórneho súboru Jánošík zo Zvolena lieta nad Terchovou 5. augusta 2007 počas 45. ročníka festivalu. Snímka: SITA/G. Lipták 

[[{"type":"hn-image","fid":"40880","attributes":{"width":"460","height":"283"}}]]

Muzikál Na skle maľované síce napísali Poliaci (libreto Ernest Bryll, hudba Katarzyna Gartnerová), stal sa však „naším“ vďaka pútavej jánošíkovskej téme, chytľavým melódiám a humoru. Na Slovensku mal premiéru 19. októbra 1974, odvtedy je permanentne vypredaný. V mysliach ľudí sa s postavou hlavného hrdinu spája meno herca Michala Dočolomanského. V súčasnej upravenej verzii, ktorú môžete vidieť na bratislavskej Novej scéne, však hrá hlavnú postavu Ján Slezák. Na skle maľované spracúva mýtus Jánošíka ako plebejského hrdinu, ktorý vyniká mužnosťou. Namiesto revolučných mýtov sa do popredia dostáva príbeh lásky mladého zbojníka a vidieckej devy.

[[{"type":"hn-image","fid":"40888","attributes":{"width":"460","height":"568"}}]]

Jánošíkovská tematika neobišla ani výtvarné umenie. Rôzne podoby Jánošíka či zbojnícke motívy možno objaviť v mnohých umeleckých dielach aj pri reprezentatívnych menách slovenského výtvarného umenia. Zbojnícka tematika bola dokonca v 18. a 19. storočí jediným sekulárnym motívom na maľbách na skle, v ktorých inak dominovali sakrálne motívy. Na snímke Kolorovaný drevoryt Jánošík od Jána Lebiša z roku 1962. Repro: HN 

Tvrdý chlap a idealista
Ak by sme si mali Jánošíka pre niečo vážiť, tak najmä pre jeho statočnosť: ani na mučidlách neprezradil svojich druhov či prepojenie na povstalcov. Podľa etnológa Juraja Podobu práve veta "keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte", ktorú mýtus vkladá Jánošíkovi do úst ako jeho posledné slová, úzko súvisí s vnímaním Jánošíka ako tvrdého, nezlomného chlapa. "Patrí to k obrazu želaného správania mladého muža v goralskej komunite: tvrdosť, hrdosť až arogancia, pohŕdanie nepriateľmi, bolesťou i smrťou," vysvetľuje Podoba.
To dopĺňa obraz Jánošíka ako idealistu s odporom k zbytočnému násiliu, ktorý predkladá Kočiš. Aby človek vydržal mučenie, musel byť buď veľkým idealistom odhodlaným chrániť svojich druhov, alebo skutočne tvrdým "goralom". Najlepšia by, samozrejme, bola kombinácia oboch, a práve to je dnešný obraz Jánošíka.

Zbojníkova "hollywoodska hviezda"
K vytvoreniu dnes veľmi živého mýtu prispeli už v 19. storočí štúrovci. V druhej polovici 20. storočia zas oslavovala Jánošíka ako hrdinu sociálneho odboja vládnuca komunistická strana. "Pre štúrovcov bol zdrojom originality a kultúry ľud, z ktorého pochádzal aj Jánošík. Pretláčali mýtus Slovákov ako plebejského národa, teda ako pastierov a sedliakov, a dištancovali sa od šľachty," uvádza etnologička Eva Krekovičová.
Podľa etnológa Juraja Podobu štúrovci úplne odignorovali, že Juraj Thurzo, ktorý bol začiatkom 17. storočia uhorským palatínom, teda po cisárovi najvyšším vládcom v krajine, si s manželkou dokázateľne dopisoval po slovensky. Národným buditeľom sa jednoducho šľachtic do agendy nehodil. Slováci - to bol v ich očiach statočný chudobný ľud, ktorý v pote tváre a odriekaní vytváral hodnoty. Šľachta - to boli darmožráči, utláčatelia a Maďari. Podľa štúrovcov aj podľa komunistov.
Po nástupe komunistov k moci v polovici 20. storočia už bola u nás jánošíkovská mýtotvorba takmer ukončená. Výrazne tomu pomohol obraz Jánošíka prezentovaný vo filme českého režiséra Martina Friča nazvaného (ako inak?) Jánošík z roku 1935. V hlavnej úlohe sa predstavil charizmatický Paľo Bielik, pre ktorého úspechu filmu znamenal vstup na profesionálnu divadelnú a filmovú dráhu. Film výrazne ovplyvnil nielen vnímanie samotného Jánošíka, ale aj ľudové tradície a folklór.
"Etnológovia pri terénnych výskumoch zbojníckej tradície od 50. rokov 20. storočia zaznamenávali v ústnom podaní početné prerozprávania obsahu filmového spracovania zbojníckej/jánošíkovskej témy," uvádza etnologička Hana Hlôšková v eseji Národný hrdina Juraj Jánošík. Prvým filmom, ktorý vznikol na Slovensku, bol Jánošík bratov Siakeľovcov, nakrútený v Terchovej v roku 1921.
Paradoxne, ľudovú tradíciu tak v tomto prípade formoval filmový hrdina.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.