Legendárny Ondrej Nepela by v sobotu oslávil 60 rokov. Slovensko však o ňom stále nevie celú pravdu.

Naša najväčšia hviezda žiarila na ľade

"Často myslím na to, ako by dnes vyzeral, aký by bol,“ začína svoje rozprávanie Hilda Múdra, legendárna trénerka jedného legendárneho Slováka. Útleho muža, ktorý by v sobotu oslavoval 60 rokov.

Muža, za ktorým šaleli dievčatá a ktorý patril k najjagavejším ozdobám komunistického športu u nás. Bol to prvý a donedávna jediný Slovák, ktorý získal zlato spod zimných olympijských kruhov. Jeho pomyselnú gloriolu však režim stiahol v momente, keď sa dozvedel, že olympijský víťaz nezodpovedá predstave ideálneho športovca. Po tom, ako pre krajinu vyhral, čo mohol, ho s radosťou pustil do zahraničia. Zomrel v Nemecku ako 38-ročný na následky AIDS. Oficiálne, samozrejme na rakovinu, vrcholný športovec predsa nemôže byť homosexuál, najmä nie v krajine, ktorá je pod patronátom červeného brata. Ale pekne od začiatku...

Golonkova mama
Ondrej Nepela sa narodil začiatkom 50. rokov v bežnej rodine, ktorá poctivo zapadala do šedého priemeru. Jeho rodičia pochádzali zo stredného Slovenska, mama bola žena v domácnosti, ktorá si privyrábala ako krajčírka a otec pracoval ako šofér na ministerstve. A malý Ondrej, ktorý pravidelne skúšal tanečné kreácie pred televízorom, mal po sledovaní krasokorčuľovania v "telke“ zrazu jasno - chce stáť na korčuliach.

O tom, aké bolo aj veľké Československo malé, svedčí fakt, že svoje prvé kroky na ľadovej ploche urobil pod vedením maminy Jozefa Golonku. "Tá trénovala krasokorčuliarov, ale keďže to bol talent, ktorý potreboval už komplexnejšiu prípravu, dostal sa do rúk Hildy Múdrej,“ vysvetľuje hokejová legenda, ktorá sa s tou korčuliarskou poznala už od útleho detstva.

Ľadový zmysel života
"Jeho mama sa mi posťažovala, že si ho žiadny tréner nevšíma," opisuje svoje stretnutie s mladým uchom Nepelom Hilda Múdra. Ona si ho všimla, a podľa jej vlastných slov to bola jedna z najkrajších náhod jej života.

Mladý krasokorčuliar bol žiak, ktorého si želá každý tréner. Bol to pracant. Poctivec. Pracant... a víťaz. "Keď mu pani Múdra zadala cvik a náhodou na neho zabudla, pretože trénovala aj nás, o pár hodín ho našla na ľade, ako ten cvik stále opakuje,“ hovorí korčuliarka Agnesa Búřilová-Wlachovská, ktorá sa s ním na ľade striedala v jeho začiatkoch. Práve na tom, že krasokorčuľovanie bolo pre Ondreja Nepelu životnou vášňou, ba až zmyslom života, sa zhodujú všetci, ktorí ho poznali. Vstával skoro ráno, denne už o šiestej poctivo brázdil chladný ľad. Potom bežal do školy (urobil si bez protekcie maturitu) a späť na ihrisko.

"Vedel dobre odpozorovávať, bol veľmi precízny v technike a mal pokojnú povahu,“ hodnotí jeho športové klady Eva Križková-Ďurišinová. Tá ho ešte ako mladá krasokorčuliarka spoznala ku koncu kariéry a zdieľala s ním spoločnú trénerku.

Zabudnite na supertalent
Tomuto gracióznemu športu musíte podriadiť všetko - trénujete hodiny denne, na ľade zostáva pot, často i krv a... obyčajne aj väčšina vášho života. Ak sa však za odmenu stanete osemnásobným majstrom Československa, päťnásobným majstrom Európy, trojnásobným majstrom sveta a vyhráte olympijské hry, dá sa povedať, že tá drina stojí za to.

Ondej Nepela spolu s Hildou Múdrou na tomto dreli deň čo deň. Na slovenskom i zahraničnom ľade. "Neznášal letnú atletiku, to nebolo nič pre neho. Aj preto som raz počas leta trénovala so svojimi zverencami aj v ľadovej jaskyni, vyšliapali sme si kopec, korčuľovali a pamätám sa ako sa po zadkoch spúšťali dole," spomína Múdra. Neustále opakuje, že Ondej nebol supertalent, bol to pracant, neodvrával a zatínal zuby. "Nebol to muzikálny typ, voľné jazdy som ho musela učiť krok po kroku."

Ale výsledok bol ohurujúci. V povinných cvikoch nemal súpera. A vedela to aj jeho trénerka, ktorá si bola istá, že vyhrá zlato z olympiády. O korčuľovaní sa rozprávali celé dni. Bola to droga.

Hviezda z "Véčka"
Všetko má však cenu. Nepelova kariéra bola na výslní, jeho súkromný život a priateľstvá zostávali v tieni medailí. Hovorí sa, že bol utiahnutý mladý muž s ľadom namiesto krvi.

Práve opak však dokazuje jeho láska k Véčku. Spomínate si na najslávnejší bratislavský klub 60. a 70. rokov? K jeho "inventáru" patrila aj táto legenda.

"Ondrej bol veľmi príjemný a zábavný spoločník, bol za každú srandu a zažili sme kopu pekných večerov," rozpráva jeho kamarát i sused Kamil Peteraj. Na prvý pohľad vyzeral síce mladý Nepela utiahnuto a rezervovane, ale keď bol už v kruhu blízkych známych, vedel sa uvoľniť.
"Nebol to krikľúň, naozaj sa celou svojou osobnosťou sústredil na svoj šport a do Véčka sa chodieval sem tam uvoľniť."

Goodbye, súdruhovia
Po tom, ako vyhral Zimné olympijské hry v Sappore v roku 1972 začal rozmýšľať nad tým, čo ďalej. Po 15 rokoch každodenných tréningov a odriekania túžil po vlastnom živote. Túžil aj uniknúť z pozornosti komunistov, ktorí mu nikdy na súťaž nezabudli poslať "garde“ a túžil tak trochu aj po osobnej slobode.

A potom prišla ponuka na angažmán v profesionálnej krasokorčuliarskej ľadovej revue Holiday on Ice. Všetko vyzeralo ako z veľkej knihy, až na fakt, že jeden z výkladných kusov československého športu mal zarábať veľké peniaze v kapitalistickej šou. To sa súdruhom ani trochu nepáčilo. "Mali sme pravidelné návštevy komunistických funkcionárov, ktorí tlačili na to, aby pokračoval v kariére," vysvetľuje Múdra.

Aby toho nebolo málo, ďalšie majstrovstvá sveta mali byť v Bratislave a ako by to vyzeralo, keby sa ich nezúčastnil čerstvý domáci víťaz spod piatich kruhov?

"Bol to vlastne jeden z prvých športovcov, ktorých komunisti pustili na západ,“ prízvukuje Golonka, ktorý mal tiež šťastie a hral hokej na západe. Nepela si podal posledný raz s režimom ruku. Bude súťažiť na majstrovstvách, ale potom mu dovolia ísť do Holiday on Ice. Žeby už vtedy vedeli, že sa aj tak bude vymykať kontúram dokonalého športovca namaľovaného socialistickými farbami?
"Nechcelo sa mu, robil to vtedy už nasilu," rozpamätáva sa trénerka, ktorá ho prvýkrát musela čakať v aute, ktoré ich vozievalo na tréningy. Ondrej vedel, že sa pre neho zhoršujú aj podmienky. Povinné cviky, v ktorých hviezdil, šli do úzadia a hlavný dôraz sa kládol na voľnú jazdu - a to už nebola úplne jeho šálka kávy... Nesklamal, prišiel na ľad, ponúkol vtedy divákom večer, na ktorý Bratislava doteraz spomína. Prišiel, videl, zvíťazil... a rýchlo sa zbalil a zamieril do zahraničia.

Teta Hilda na telefóne
Aj keď nebol muzikálny typ, ani improvizátor a šoumen, drinou sa dostal medzi najlepších v revue. S blízkymi bol celý čas v kontakte, tešil sa novej slobode i novým zážitkom. "Často mi volal, hovoril mi o choreografiách a krokoch a podrobne mi opisoval aj flitrami posiate kostýmy, ktoré mali,“ hovorí Múdra.

Šou mala skvelé ohlasy, Nepela sa stával miláčikom publika.
"Stretol som ho párkrát, keď vystupoval v nemeckom Partenkirchene, žil kočovný život. Z ľadu sa išlo do baru, potom do hotela a zase na cesty,“ opisuje Golonka. Po trinástich rokoch ohurovania svojím umením si povedal dosť. No na Slovensko sa nevrátil, asi vedel, že by režim by jeho inakosť iba ťažko toleroval. Namieril si to do Nemecka, kde sa stal vysoko oceňovaným trénerom a dá sa povedať, že sa druhýkrát vrátil pod krídla svojej druhej mamy Hildy. Celé hodiny so svojou bývalou trénerkou debatoval o svojich zverencoch a nechával si radiť. Asi dobre - jeho žiačka Claudia Leistnerová sa rok pred jeho smrťou stala majsterkou Európy.

Máme po ňom pomenovaný štadión, máme jeho memoriál. Všetci oslovení ho opisujú ako skromného a poctivého človeka. Ondrej Nepela je jednou z najjagavejších postáv histórie našej krajiny. Mladý muž, ktorý si úspech do písmena vydrel na ľade. Najvýznamnejší slovenský športovec 20. storočia.

Najnovšie príspevky

Nie je vložená žiadna reakcia (názor).