Alexander Dubček. S eštebákmi v pätách (foto)

Uplynulo 20 rokov od smrti ikony Pražskej jari. Ako naňho spomína jeho syn a najbližší priatelia?

Alexander Dubček medzi Bratislavčanmi na Námestí SNP v Bratislave 25. februára 1990. Snímka: TASR

Pred dvadsiatimi rokmi prišlo Slovensko o jeden z najvýznamnejších žijúcich symbolov: Alexandra Dubčeka. Takmer na deň presne tohto okrúhleho výročia vychádza kniha s názvom Sledoval som Dubčeka, ktorú napísal údajný bývalý eštebák vystupujúci pod anonymom Karol Urban. My sme o neľahkom období Dubčekovho života po vylúčení z komunistickej strany v roku 1970 nechali hovoriť aj jeho blízkych. 

Stúpam do mierneho kopca v bratislavskej štvrti Krasňany. Do toho istého, ktorý takmer dvadsať rokov pravidelne zdolával aj Alexander Dubček.
Tesne pred cieľovou budovou mi padne zrak na susednú stavbu s nápisom Ústredné sídlo Svedkov Jehovových. Zazriem aj jednu z namontovaných kamier a ľahko ma strasie. Akoby sa na mňa na pár sekúnd vzniesla dusivá atmosféra kontroly, dozoru a obmedzovania osobnej slobody, ktorú počas 70. a 80. rokov eštebáci bohato „dopriavali“ práve Dubčekovi, keď mu aj na tejto ceste k Západoslovenským štátnym lesom dennodenne kráčali v pätách. 

Buchty a slivovica
„Je mi ľúto, ale tu už žiadnych jeho bývalých kolegov nestretnete.“ Stojím vo vestibule podniku, kde Alexander Dubček pracoval ako mechanik od začiatku normalizácie až do dôchodku a ťažko skrývam sklamanie z odpovede, ktorú mi práve adresoval tunajší vrátnik. „Nájdete tu však pamätnú tabuľu, dali ju vyhotoviť práve jeho bývalí kolegovia,“ snaží sa ma utešiť.
Zo sklesnutosti ma o pár desiatok minút vytrhne až zvoniaci telefón v redakcii, na konci ktorého sa po zdvihnutí ozve: „Tu je doktor Pollák, jeden z najbližších priateľov Alexandra Dubčeka.“

Medzi zamestnancami bratislavského závodu Kablo. Snímka: Ivan Dubovský

Tento energický 86-ročný docent histórie, ktorý sa s neskorším symbolom Pražskej jari spoznal ešte v mladosti a počas posledných týždňov jeho života zastával funkciu vedúceho volebného štábu jeho strany, je živým dôkazom tvrdenia Dubčekovho najstaršieho syna Pavla, že „jedným zo svetlých miest tejto doby bola skutočnosť, že mnoho priateľov s mojím otcom naďalej udržiavalo kontakty aj za cenu toho, že ich z nášho domu občas odvážali eštebácke autá. Môj otec bol širokospektrálny typ, stretával sa s úplne obyčajnými ľuďmi aj so vzdelancami. Vedel si nájsť ku každému cestu.“
Štát sa desiatky sledovačov, ktoré na Dubčeka nasadil, ani nesnažil skrývať. „Práve naopak. Činnosť ŠtB mala byť viditeľná a mala Dubčeka izolovať,“ píše vo svojej knihe s názvom Dubček kontroverzná osobnosť Tomáš Ferenčák.
Pavel Pollák síce spomína na trápenie, ktoré táto neprestajná prítomnosť tajných Dubčekovi spôsobovala („sledovali ho, aj keď išiel na hrob svojmu otcovi“), spontánne sa mu skôr v pamäti vynárajú chvíle pohody. „Dubčeka sme pravidelne navštevovali v jeho dome na Mišíkovej ulici. Manželka mu zvykla upiecť buchty a on nás zase rád hostil praženicou na slanine a tiež i slivovicou. Tú mal veľmi rád.“

Klopkanie na eštebácke autá
Rybačky, záhrada, chatka na Seneckých jazerách a príroda ako taká patrili k ďalším drobným Dubčekovým radostiam tohto obdobia. Pavol Dubček si však dobre pamätá aj na chvíle strachu. „Vedeli sme síce, že v skutočnosti nikomu z nás nejde o krk, no keď sa raz eštebák mojej žene vyhrážal, že nás aj tak jedného dňa všetkých podrežú, nebolo nám všetko jedno.“
Častejšie však malo toto každodenné sledovanie tragikomický rozmer. Členovia rodiny sa totiž neraz nerozpakovali nadviazať s akože nenápadnými chlapíkmi v autách svojrázny kontakt. „Môj brat im zvykol klopkať na autá a nadávať im, nech sa nerozvaľujú a idú robiť čosi užitočnejšie.“
Reakcie Dubčeka na eštebákov boli podľa spomienok Karola Urbana v autobiografickej knihe Sledoval som Dubčeka výrazne iné: „Vytypovanie, overovanie a nakoniec aj oslovenie podozrivého chodca na ulici robil kultúrne. Citlivo posudzoval, v ktorej situácii ako vystupovať. Zvažoval koho, kedy a akým spôsobom osloviť a nikdy nerobil divadlo druhým chodcom na ulici či spolucestujúcim.“

Zlaté časy pred príchodom tankov Varšavskej zmluvy. Na snímke hore si Dubček pripíja so šéfom maďarských komunistov Jánošom Kádárom a na dolnej pred legendárnym skokom z mostíka na kúpalisku Santovka. Snímky: archív TASR

„Môj otec bol taký“
Skutoční donášači však v jeho očiach podľa syna Pavla aj tak neboli tí najatí „chlapíci, čo sa motali po uliciach“, ale  „akožekamaráti“, ktorí bez rozpakov prekračovali aj ich domáci prah. Aj medzi nimi sa však našli špeciálne výnimky, ako napríklad sochár Teodor Baník, Dubčekov najstarší a najbližší kamarát, ktorý s ŠtB pôvodne vraj vôbec nechcel spolupracovať, no nakoniec do toho išiel na podnet samotného Dubčeka: „Len ty s nimi pekne komunikuj, aspoň sa dozviem, ako oni vlastne zmýšľajú, vyzýval ho.“
Pomstiť sa však Dubček podľa syna Pavla nikdy nedokázal a ani to neplánoval. „Môj otec bol jednoducho taký, takýmito nízkymi záležitosťami sa proste odmietol zaoberať.“
Jeho vysokú mieru ľudskosti potvrdzuje aj postoj, ktorý voči označeným agentom Štátnej bezpečnosti preukázal po roku 1989 už ako predseda parlamentu. „Presadzoval, aby dostali možnosť vysvetliť a obhájiť svoju vec, aby teda neodišli (zo zamestnaní – pozn. red.) len na základe samotného označenia,“ spomína český historik Jiří Suk pre Lidové noviny.
Nech už je Dubčekova kariéra hodnotená akokoľvek kontroverzne, skutky tohto druhu sú svedectvom, že označením politik s ľudskou tvárou ho verejnosť nečastovala len pre jeho šarmantný spôsob komunikácie, bezprostredný úsmev či skákanie šípky na kúpalisku.
Ponovembrové pôsobenie Alexandra Dubčeka však nemalo dlhé trvanie. Stál na čele Federálneho zhromaždenia ČSFR, jeho Sociálnodemokratická strana napriek jeho pretrvávajúcej popularite zostala za bránami parlamentu. Nedožil sa ani rozdelenia Česko-Slovenska.

Jedna z legendárnych snímok, na ktorých sa Alexander Dubček objíma s Václavom Havlom
krátko po prevrate v roku 1989. Snímka: Justin Leighton

Pápež sa pri svojej prvej návšteve Slovenska v roku 1990 stretol aj s Dubčekom. Snímka: archív TASR

Život Alexandra Dubčeka

Narodil sa 27. novembra 1921 v Uhrovci.
V mladosti žil istý čas v Kirgizsku, kam jeho rodina odišla do esperantského družstva Interhelpo.
Po návrate na Slovensko Dubček (na snímke Ivana Dubovského) v roku 1939 vstúpil do vtedy ilegálnej KSS.
V roku 1944 sa zúčastnil na SNP.
Prvým kariérnym míľnikom bola pozícia vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici v roku 1953.
Dubčekov základný vnútorný zvrat nastal vďaka práci v straníckej rehabilitačnej komisii, keď sa zoznámil s krutosťou politických procesov v 50. rokoch.
Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS.
O štyri roky neskôr sa dostal do ostrého sporu s nepopulárnym prezidentom ČSSR Antonínom Novotným, čo vyústilo do jeho zvolenia za prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968. V tejto funkcii presadzoval kroky na liberalizáciu režimu a stal sa ikonou takzvanej Pražskej jari.
Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy podpísal takzvaný Moskovský protokol, ktorý znamenal úplnú kapituláciu Československa.
Po roku 1970 bol Dubček donútený stiahnuť sa z verejného života, až do roku 1989 bol on aj jeho rodina pod dozorom ŠtB.
Po novembri 1989 sa vrátil do politiky, v rokoch 1989 – 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Koncom roka 1989 sa o ňom uvažovalo ako o prezidentovi Česko-Slovenska.
V roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, ktorá však nemala vo voľbách úspech.
1. septembra 1992 utrpel vážnu autonehodu, na následky ktorej 7. novembra zomrel.
Pochovaný je na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.

Nehoda, ktorá vyvoláva otázniky

Prvý september 1992, 88. kilometer diaľnice D1 z Bratislavy do Prahy. To sú súradnice, ktoré osudovo ovplyvnili život Alexandra Dubčeka.
V tento daždivý deň sa viezol na zadnom sedadle auta s čerstvo prideleným vodičom Jánom Rezníkom, keď v blízkosti mesta Humpolec vozidlo odrazu vyletelo z diaľnice. Dubček nebol pripútaný, náraz ho vymrštil z auta až do vzdialenosti desiatich metrov.
S ťažkými zraneniami hrudníka a chrbtice ho previezli do pražskej nemocnice Na Homolce. Po niekoľkých dňoch upadol do bezvedomia a 7. novembra zraneniam podľahol.
Policajné vyšetrovanie za vinníka nehody určilo vodiča Jána Rezníka, ktorý podľa zistení prekročil rýchlosť až na 130 kilometrov za hodinu. Vodič samotný z nehody vyviazol len s ľahšími zraneniami a bol odsúdený na nepodmienečný trest na jeden rok. S médiami o nehode odmieta komunikovať.
Pochybnosti, či išlo v skutočnosti o nehodu, trápia viacerých jeho blízkych doteraz – vrátane jeho najstaršieho syna Pavla.  „Žijem s otáznikmi, zdá sa mi totiž, že vyšetrovanie bolo nedostatočné,“ vyjadril sa pre HN Dubčekov bývalý priateľ Jozef Škultéty.
Pochybnosti vzbudzuje okrem iného aj fakt, že Dubček mal 5. septembra svedčiť v Moskve ako svedok procesu o zákaze Komunistickej strany, rovnako ako niekdajší poľský premiér Piotr Jarosziewicz. Toho s manželkou dodnes neznámi ľudia zavraždili v ich byte v rovnaký deň, ako Dubček havaroval. Na túto súvislosť poukázal aj Jozef Banáš vo svojom románe Zastavte Dubčeka.
Aj opakované policajné vyšetrovanie v roku 2000 však podľa informácií vtedajšieho šéfa vyšetrovateľov Jaroslava Ivora vylúčilo úmyselné spôsobenie nehody a potvrdilo „zavinenie zo strany vodiča, porušenie pravidiel cestnej premávky, neprispôsobenie rýchlosti stavu a povahe vozovky“.

Najnovšie príspevky

Nie je vložená žiadna reakcia (názor).