Z malého tímu vedcov sa medzičasom stal výskumný ústav, v ktorom sa sústreďujú nielen študenti medicíny, ale aj genetiky, biológie, antropológie či biomedicínskej fyziky. Sú tak prirodzene nútení pracovať na rôznorodých projektoch, kde sa od seba navzájom učia. „S našimi študentmi sú vonku veľmi spokojní. V zahraničí nadriadených prekvapuje, že študent je schopný robiť aj to, aj ono,“ hovorí zakladateľ a prednosta ústavu Peter Celec. Minulý rok cestoval so svojím tímom na Harvardovu univerzitu, aby si prevzali takzvanú Ig Nobelovu cenu. Vďaka dvom na prvý pohľad nesúvisiacim výskumom sa im totiž neplánovane podarilo zistiť novinky o bozkávaní.
Vďaka bozku zločincova DNA
Profesora Dennisa Lo pred viacerými rokmi zaujímalo, či sa nenachádza DNA plodu v krvi tehotnej ženy. Zistil, že to tak naozaj je, a Petra Celeca napadlo, či by sa rovnako nemohla vyskytovať aspoň minimálna časť v sline. Ak by lekári chceli preveriť zdravie plodu, nemuseli by žene odoberať plodovú vodu a dokonca ani krv. Stačilo by, aby napľula do skúmavky.
Keďže muž má chromozómy XY a žena XX, ypsilon by preukázal, že v slinách matky sa skutočne nachádza DNA jej dieťaťa, ak čaká chlapca. A ypsilon sa tam skutočne vyskytol. „Problémom však bolo, že my sme skúmali i sliny žien, ktoré čakali dievča. A u niektorých z nich bol ypsilon chromozóm prítomný tiež,“ usmieva sa vedec. Keď vylúčili akékoľvek technické znehodnotenie slín, napadlo mu bozkávanie. „Pred napľutím niektoré ženy možno pobozkal starostlivý manžel. Keďže však slina patrí medzi tráviace šťavy, čakali sme, že by tam po bozkávaní mohla partnerova DNA zostať, kým bude zdegradovaná, tak minútu,“ vysvetľuje Celec. Na jeho počudovanie tam však bola ešte ďalšiu hodinu. Keďže nie je možné zaistiť, aby sa pred tehotenským vyšetrením žena s nikým nebozkávala, dostal sa tím do slepej cesty. Potom však vedcom napadlo, že by zistenie mohlo byť prínosom pri trestných činoch. „Ešte hodinu po bozkávaní máte v slinách použiteľnú DNA. Ak ide napríklad o páchateľa trestného činu, môže to byť užitočné. Napísali sme o tom článok a po čase si ho všimli na Harvarde,“ spomína Celec.
Motiváciou sú študenti
Minulý rok si tak Celec a jeho výskumný tím priniesli za „bozkávací projekt“ z Harvardovej univerzity Ig Nobelovu cenu a dostali možnosť predstaviť svoju prácu a ústav v Amerike. Najpyšnejší je však na to, čo stojí za tým. „Podarilo sa mi pozbierať vedychtivých a veľmi šikovných mladých ľudí a ja sa snažím vytvoriť im tu priestor a podmienky na to, aby sa mohli realizovať. Je úžasné vidieť ich pracovať cez víkend, a sú tu len preto, aby na niečo prišli. To je pre mňa motiváciou nevzdávať sa,“ hovorí Celec. Jeho tím publikuje v mnohých kvalitných vedeckých časopisoch, ich ambície sú však vyššie. „Chceli by sme publikovať výsledky našich štúdií v najlepších svetových časopisoch. Máme na to. Skvelí zahraniční vedci nás pozývajú na konferencie, zaujímajú ich naše nápady, pokusy a ich výsledky. Len doma naše projekty dostávajú negatívne posudky. Nič sa nedá robiť, na Slovensku je konkurencia zrejme náročnejšia ako inde vo svete,“ ironicky dodáva Celec.
Budúcich doktorandov sa nesnaží príliš špecializovať, učia sa rôznorodé metódy, pracujú na projektoch z rôznych oblastí. Absolvujú viaceré kurzy a povinne sú vysielaní na dlhodobé stáže v zahraničí. Jeho cieľom je totiž produkovať všestranných vedcov. „Študent, ktorý u nás dostane titul PhD., nie je špecialistom na jednu molekulu a jej úlohu v jednom orgáne a jednej chorobe. Je skvelé, keď vidíte, že napriek skromným podmienkam, keď nám zamietajú žiadosti o granty, dokážeme vychovať mladého vedca, ktorý je úspešný a môže ísť do sveta robiť vedu na najlepšie inštitúcie,“ uzatvára Celec.
Čo je Ig Nobelova cena
Cenu vymysleli redaktori magazínu Annals of Improbable Research (Kronika nepravdepodobného výskumu) a prvýkrát ju odovzdali v roku 1991. Oceňujú tak nezvyčajné projekty z vedy, medicíny a technológií. Cieľom je upozorniť na netypický výskum, na ktorom sa najprv možno zasmiať, ale následne aj zamyslieť nad jeho prínosom. Ceny predávajú laureáti skutočnej Nobelovej ceny na Harvardovej univerzite, laureáti majú prednášky na Massachusetts Institute of Technology..
Odísť dokáže každý, zostať a meniť zlé podmienky je výzva
Mali by sme robiť všetko pre to, aby sa Slováci študujúci v cudzine chceli na Slovensko po štúdiách vrátiť. Navyše by však krajina mala byť natoľko atraktívna, aby sem chceli prísť pracovať aj najlepší zahraniční vedci, nielen utekajúci Slováci. O tom, že je to možné, je presvedčený lekár, molekulárny biológ a ekonóm Peter Celec.
Smerovali ste k medicíne a vede od detstva?
Vôbec. Bol som dobrý v matematike, keď však prišlo na lámanie chleba, nevedel som si predstaviť, čo by zo mňa bolo po vyštudovaní matematiky. Doma zo mňa chceli mať lekára a keďže som nemal žiadny protiargument, išiel som študovať medicínu. Rýchlo som však pochopil, že to nie je celkom to, čo som chcel, a preto som vyskúšal ekonómiu. Následne som išiel na Erasmus do Nemecka, kde som zistil, že medicína je skvelá. Pochopil som tam aj to, že veda a medicína sú jedným a pre kvalitnú medicínu je potrebné podrobne ovládať i základy na bunkovej a molekulovej úrovni. Preto som po návrate začal študovať ešte molekulovú biológiu.
Takže ste študovali na troch školách súčasne. Nebolo to náročné?
Nebolo to pre mňa žiadne trápenie. Skúšok bolo veľa, ale veľa mi to aj dalo. Aj keď to študenti nepriznajú, samotné štúdium až také náročné nie je, časovo už vôbec nie. Hoci teraz nerobím praktickú ekonómiu, aj vďaka nej mám minimálne iný pohľad na problémy. Keď sa bavím s inými lekármi o zdravotníctve, je fajn rozumieť i ekonomickým aspektom a nemám pohľad štandardného lekára, ktorý má pocit, že všetko vyrieši viac peňazí. Mnohokrát nevyrieši.
Kde je teda problém?
V efektivite. Nie je len málo peňazí, ale veľmi zle sa rozdávajú a využívajú. Ak niekto príde a naleje do zdravotníctva, školstva alebo vedy ďalšiu miliardu, nezvýši to efektivitu, naopak, ju zníži. Niekoľko rokov nám kolegovia vedci zamietajú žiadosti o granty na naše projekty. V tom by nebol problém, určite sú aj lepšie projekty, než sme navrhli my. Problém je však napríklad v posudkoch. V zahraničí sú konštruktívne. Dozviete sa, v čom sa môžete zlepšiť, aby ste ten grant nabudúce dostali. Kolegyni však napísali, že jej projekt bol dobrý, len je príliš mladá. Mne zase, že som si mal naplánovať aj náklady na cestovanie. To sú každodenné kopance, ktoré nám jasne hovoria, že treba odísť.
A vy tu napriek tomu zostávate...
Nie napriek tomu, ale práve preto. Najjednoduchšie by bolo odísť, „presadiť sa“. Zoberiete rastlinku zo zanedbanej záhrady, dáte ju do inej s výživnou pôdou a ona rozkvitne. To je ľahké, ale čo keby sme ju tam nechali, trocha pohnojili a zlepšili podmienky? Myslím si, že to nepôjde, ak sa všetci niekam presadíme a odídeme odtiaľto. Moji spolužiaci a kamaráti odišli, lebo tu neboli dobré podmienky, a sú neuveriteľne úspešní. Ale mne nie je jedno, kde žijem. Mám rád Slovensko, svoju univerzitu i fakultu a chcem, aby sme sa zlepšili. Keď všetci nadpriemerní odídu, zostáva tu priemer a podpriemer. Všetko by bolo super, keby sa talentovaní potom vrátili. Na Harvarde im je síce veľmi dobre, ale vrátili by sa na Slovensko, kde je to de facto ešte ťažšie než na Harvarde. Nie je to fascinujúce? Vedci úspešní na prestížnych zahraničných univerzitách sa vrátia na Slovensko – áno, aj takí sú – a tu nezískajú grant, nie sú obľúbení v kolektíve slovenských vedcov, nedarí sa im. Napriek tomu tu sú.
To je však konanie napriek svojmu egu.
Presne tak. No dobre, ale aké máme motivácie? Chceme niečo zmeniť pre seba a druhých k lepšiemu alebo dosiahnuť vrchol svojho ega? Možno sa to tak ťažšie chápe bez študentov a doktorandov, ale ja ich mám a chcem, aby boli úspešní a mali tu tie možnosti a podmienky, ktoré som ja ako doktorand nemal. A mali by sme sa snažiť nielen o to, aby sa vrátili talentovaní Slováci, ale aby na Slovensko chceli prísť i top ľudia zo zahraničia. Problémom naozaj nie sú len peniaze. Nemec sem nepríde kvôli platu, ale potrebuje tu motivujúcu komunitu a inšpirujúce prostredie pre svoj budúci rozvoj. Ponúkal som kolegom zo zahraničia programy, v rámci ktorých mohli získať skvelé finančné ohodnotenie, ale oni sa ma pýtali, čo ďalej, čo okrem toho, kde tu budú pracovať, s kým budú spolupracovať.
Na váš ústav chodia pracovať študenti z rôznych odborov i zo zahraničia. Prečo chcú prísť práve sem?
Pretože sa im práve to inšpirujúce a otvorené prostredie pokúšam vytvoriť. Snažím sa ich odfiltrovať od byrokracie, aby neboli znechutení. S grantmi alebo bez nich, stále máme veľa nápadov i publikácií. Na základe toho nás vo svete hodnotia. Len by sme chceli publikovať v tých najlepších časopisoch, ale bez finančnej podpory to nejde. Je skvelé, že to dokážeme napriek tomu, že podmienky sú... pokrivené. Ale myslím si, že máme na to, aby sme dokázali oveľa viac.