Väčšina ľudí sa teší na vianočné sviatky, aby si oddýchli od práce a mohli byť s rodinou. Nie však Roman Kišš. Ten sa, naopak, tešil, že ho vtedy v práci nebude nikto rušiť. Písal sa rok 1981 a on za sedem dní vymyslel prvý československý osobný počítač. Toto je príbeh fenoménu s názvom PMD-85, ktorý vlastne vôbec nemal byť počítačom.
Roman Kišš bol začiatkom 80. rokov radovým zamestnancom závodu Tesla Piešťany. Tesne pred Vianocami ´81 dostal za úlohu pripraviť prezentáciu nových súčiastok, ktoré sa mali začať v závode vyrábať.
A táto úloha mu zmenila život. „Povedal som si, že predsa nepôjdem do Prahy s prezentáciou, že toto je počítačová pamäť a takto sa zapája. Chcel som to spraviť interaktívnejšie,“ spomína Kišš. Ako však „interaktívne“ odprezentovať súčiastku veľkú sotva tri centimetre?
Kišš sa rozhodol pre originálne riešenie. „Napadlo mi, že údaje uložené v pamäti premietnem na obrazovku. Jednoducho každá nula bude tmavý a každá jednotka svetlý bod,“ vysvetľuje. „Tak diváci lepšie pochopia jej fungovanie.“ Kišš dostal výnimku, aby mohol chodiť do roboty aj počas celozávodnej dovolenky a vrhol sa do práce.
Za týždeň bol nachystaný svoj „videoprocesor“ otestovať. „Zapol som to a zrazu bum, bum, bum, na obrazovke sa začali objavovať obrazy. Zmenil som údaje v pamäti a výsledný obraz sa zmenil tiež. A vtedy mi to došlo!“ Aj keď sa pôvodne Kišš pokúšal zostrojiť videoprocesor, zrazu pochopil, že práve položil základy nového počítača.
K existujúcim komponentom teda pridal procesor, vďaka ktorému už dokázal na obrazovke zobraziť nielen náhodný zhluk svetlých a tmavých bodov, ale celú grafiku – otáčajúcu sa zemeguľu či graf. A prevratné riešenie bolo na svete.
V tom čase totiž vôbec nebolo bežné, že by počítače dokázali vykresľovať na monitore informácie. Ak to vedeli, tak buď údaje zobrazovali iba po častiach (nebolo napríklad možné naraz zmeniť obraz na celej obrazovke), alebo využívali komplikovaný videoprocesor, ktorý veľmi spomaľoval chod počítača. „Iné stroje mali napríklad len 2 KB vyhradené na videopamäť, môj mal na tú dobu úžasných 16 KB,“ spomína Kišš. „Neviem o tom, že by niekto iný na svete využíval rovnaký spôsob zobrazovania grafiky.“
Kišš sa teda vydal do Prahy na prezentáciu. K malej doštičke obsahujúcej pamäť a procesor pripojil monitor a na ňom sa začala zobrazovať demo grafika. „V sále zavládol šok, ľudia začali ku mne chodiť a hľadať, kde sú na doštičke schované západné súčiastky. Všetky však boli z Československa,“ spomína Roman Kišš.
Mladý inžinier z Tesly Piešťany spôsobil veľký rozruch. Vláda sa totiž v tom čase už zúfalo snažila vyvinúť prvý československý osobný počítač a do vývoja naliala milióny korún, výsledky však boli mizerné. A tak si Kišš ešte v ten istý deň svoju prezentáciu zopakoval. Pred ministrom elektrotechnického priemyslu.
„Potom som sa normálne vrátil do práce, až asi o štvrtej poobede telefón, že mám ísť ihneď k riaditeľovi. Od neho som sa dozvedel, že program výroby počítača už chceli preniesť do Čiech, ale on im odkázal, že my už na tom pracujeme. Napriek tomu, že na ničom sa nepracovalo a takmer nikto v Piešťanoch nevedel, o čo vlastne ide,“ spomína Kišš.
V priebehu najbližších mesiacov bola teda zriadená dielňa, ktorá sa mala venovať výrobe prvých prototypov a Kišš bol odstavený na vedľajšiu koľaj. „Povedali mi, že súdruh, odteraz je to politická vec a nemôžete sa toho viac dotýkať. Odvtedy ma oslovovali, len keď niečo nefungovalo,“ smeje sa Kišš.
Prvé prototypy nového počítača pod názvom PMD-85 (personálny mikropočítač displejový, číslo 85 je odvodené od počítača HP-85, na ktorom Kišš pracoval) vznikli v Piešťanoch v roku 1983. Výroba sa však spustila až o dva roky neskôr v Bratislave. Aj keď názov hovorí, že išlo o osobný počítač, málokto ho mal doma.
Veď jeden kus stál približne toľko, čo nové auto. Uplatnenie našiel skôr v školách či záujmových krúžkoch, vďaka čomu sa dostal najmä k mladým ľuďom, pre ktorých to bolo prvé stretnutie s digitálnym svetom. A medzi nimi sa počítač stal hitom. „To už potom išlo samo, ľudia začali pre PMD programovať textové editory, hry a podobne, ani neviem, čo všetko,“ spomína Kišš.
Počítač však neslúžil iba na zábavu či vzdelávanie. „Výhoda PMD bola, že na rozdiel od obdobných počítačov svojej doby ako ZX Spectrum či Commodore 64 sa k nemu dalo pripojiť množstvo periférnych zariadení. Nielen tlačiareň či disketová mechanika, ale napríklad aj analyzátor krvi,“ vysvetľuje Kišš. To počítaču otvorilo cestu aj k profesionálnemu využitiu v zdravotníctve či vo výrobe.
Avšak aj keď bolo predaných približne 100-tisíc kusov, počítač mal od dokonalosti ďaleko. Zo stránky architektúry za svetom nezaostával, oproti Stevovi Jobsovi a jeho Apple bol Kišš pozadu iba o tri až štyri roky. To sa však nedalo povedať o jeho súčiastkach. Klávesy ako na telefóne sa napríklad ťažko stláčali a v dôsledku nekvalitných pamätí sa zvykol prehrievať.
Ako je vôbec možné, že pamäte boli nekvalitné? V skutočnosti išlo o odpad. „PMD som postavil z mimotolerantných súčiastok, pretože iné som nemal k dispozícii,“ vysvetľuje Kišš. „Ak napríklad pamäť mala predpísaný čas prístupu 100 nanosekúnd a nameraná hodnota bola 120, už to bolo považované za chybnú súčiastku.“
Možno to znie neuveriteľne, ale takýto odpad tvoril 75-80 percent produkcie piešťanského závodu. „Technológia výroby jednoducho nebola dostatočne kvalitná,“ dopĺňa Kišš. A tak využitie takýchto súčiastok v PMD-85 bolo vlastne umným vykorčuľovaním z problému nedostatku komponentov. „Na konci potom nestíhali vyrábať ani tie zlé pamäte,“ smeje sa Kišš.
Podľa vzoru PMD-85 vznikli aj ďalšie československé počítače ako Didaktik Alfa či počítač Maťo, ktoré niektoré z pôvodných nedostatkov odstránili. Ani jeden však pre nekvalitu výroby a vysokú cenu neprežil pád komunistického režimu.
Aj napriek tomu je PMD-85 dodnes pripomienkou, ako jeden inžinier svojou vynaliezavosťou dokázal predstihnúť vládne tímy vývojárov. A sprístupniť prvýkrát v našej histórii digitálny svet širokým masám obyvateľstva.
Za pomoc pri vzniku seriálu o slovenských počítačoch ďakujeme Stálej výstave dejín výpočtovej techniky na Slovensku.