Vojna proti Iraku sa začala pripravovať pred viac ako štyrmi rokmi v sídle kampane Georgea Busha staršieho. Jeho syn George W. bol práve znovuzvolený za guvernéra Texasu a chce sa stať prezidentským kandidátom v novembri 2000. Avšak nie je pripravený. O zahraničnopolitických témach nevie nič. V jeden letný deň roku 1998 preto George Bush starší pozval jednu zo svojich spolupracovníčok z čias, keď šéfoval Bielemu domu -- Condoleezzu Riceovú, odborníčku na Rusko a východnú Európu, aby "juniora" zaúčala. Meandrami arabského a moslimského sveta však mali budúceho prezidenta viesť dvaja brilantní ideológovia neokonzervativizmu: Paul Wolfovitz a Richard Perle, ktorého aj jeho priatelia prezývali "Pán temnôt". Boj s nepriateľom sa pre týchto mužov neskončil pádom Berlínskeho múru. Ich posadnutosťou sa stal Stredný východ a zlo menom Saddám Husajn. Wolfowitz a Perle adresovali 28. januára 1998 prezidentovi Billovi Clintonovi otvorený list, v ktorom ho vyzvali na "obranu našich záujmov v Perzskom zálive", hoci aj s použitím sily. Pod text pribudli podpisy ďalších predstaviteľov dnešnej administratívy -- viceprezidenta Dicka Cheneyho a ministra obrany Donalda Rumsfelda.
Po príchode do Oválnej pracovne 20. januára 2001 Busha juniora zaujímali len tri témy: protiraketová obrana, Rusko a Čína. Irak ešte nie. Všetko zmenil 11. september 2001. Už počas porady 15. septembra Wolfowitz hovorí prezidentovi, že je 10- až 50-percentná šanca, že za útokmi stojí Irak. Príčinou terorizmu je nestabilita Stredného východu. Okupáciou Iraku tomuto regiónu nanútime poriadok, tvrdí.
Šéf diplomacie Colin Powell však nesúhlasí. Podľa neho treba v prvom rade vybudovať širokú koalíciu a vyhrať vojnu nad Al-Kajdou a Talibanom. Ani Bush nie je žeravý zaútočiť na Irak. Na rozdiel od Powella si však myslí, že Wolfowitz má pravdu. Lenže je ešte príliš skoro, najprv treba pripraviť verejnú mienku. Prezident v septembri podpisuje tajný dokument o boji proti terorizmu. Kábul je prvým cieľom, Bagdad príde na rad po ňom. Pentagón má zatiaľ pripraviť vojenský plán invázie do Iraku.
Ako ľuďom povedať, že treba zaútočiť na Irak? Svedectvo Davida Fruma, ktorý v Bielom dome pracoval ako zostavovateľ prejavov: "Koncom decembra 2001 sa ma môj šéf v Bielom dome Mike Gerson spýtal: Môžeš do jednej alebo dvoch viet zhrnúť dôvod na útok na Irak? O dva dni neskôr som navrhol výraz os nenávisti. Podľa mňa malo ísť o trio Irak -- Al-Kajdá -- Hizballáh. Idea sa našla, návrh však ešte dozrieval. Hizballáh sa nahradil Iránom a Al-Kajdá Severnou Kóreou. A nakoniec slovo nenávisť vystriedalo zlo." Hmlistá formulka "os zla" bola na svete a Američania začali zisťovať, že Irak je nebezpečný.
Dôležitým dňom bol 1. jún 2002. Prezident Bush na pôde vojenskej akadémie vo West Pointe vyhlasuje: "Keby sme čakali, kým sa hrozba stane reálnou, čakali by sme pridlho. Amerika preto podnikne, ak to bude potrebné, preventívne akcie." Minister zahraničia varuje pred jednostrannou akciou USA. Podľa Powella je najlepšou príležitosťou predostrieť irackú otázku na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN 12. septembra. Prezident súhlasí. Powell je presvedčený, že treba získať rezolúciu, ktorá by požadovala návrat zbrojných inšpektorov do Iraku a Saddámovi by hrozila použitím sily. Začiatkom septembra Bush trávi víkend s britským premiérom Tonym Blairom v Camp Davide. Blair ho presviedča, aby sa držal Powellových múdrych rád. Prezident sa snaží vyhovieť obom táborom a 12. septembra na pôde OSN povie svetu: Prajem si novú rezolúciu, ale vyhradzujem si právo konať bez súhlasu OSN.
Bezpečnostná rada prijíma 8. novembra 2002 jednohlasne rezolúciu č. 1441. Odporcovia vojny veria, že takáto jednota prinúti Saddáma spolupracovať. Francúzsky prezident Jacques Chirac telefonoval v to ráno sýrskemu kolegovi Bašarovi Asadovi s tým, že podporiť rezolúciu je jediná cesta, ako zabrániť vojne. Sýria hlasuje za. Jastrabi však vedia, že prezident pôjde do vojny, nech sa stane čokoľvek.
Svoje mesiášske poslanie sa George W. Bush rozhodol predniesť 26. februára na pôde American Enterprise Institute (AEI) -- vplyvného "think tanku", "myšlienkového" inštitútu neokonzervatívcov. Práve na jeho pôde Perle a jeho súpútnici vypracovali doktrínu americkej hegemónie, preventívnej vojny a premeny Stredného východu. Bush vyhlásil, že po vojne sa "politické reformy v Iraku stanú modelom pre celý región, od Maroka po Bahrajn". Pár dní nato jeden z členov AEI, Ruel Gerecht, hovorí: "Predtým sme boli extrémistami. Dnes sú naše idey pri moci." Pre jastrabov sa však Saddámom nič neskončí. Šéfeditor neokonzervatívneho časopisu Weekly Standard Bill Kristol napísal: "Viete, naša cesta sa neskončí v Bagdade. Iba sa začína... Bude potrebné zaoberať sa Pakistanom, Iránom, severnou Kóreou..." (hn/anď)