Dve úplne rozdielne mestá. Nemecko. Heidelberg ležiaci medzi kopcami so svojím historickým centrom a červenkastým starým mostom, hore v lesoch s červenou Bismarckovou vežou. Mannheim, ktorý bol počas bombardovania za vojny zničený a historické centrum nahradené kvádrami s pravouhlými ulicami a činžiakmi, leží v rovine medzi poliami a lúkami. V Mannheime sa dá výborne nakupovať, v Heidelbergu chodiť na romantické prechádzky po stopách Goetheho, Heideggera a Eichendorffa.
Medzinárodný filmový festival v Mannheime a Heidelbergu, tento rok 64.ročník, obe mestá spojil. Spojil pocit histórie a pocit vykorenenia v modernej konzumnej civilizácii. "Uvedené filmy, to bola cesta okolo sveta. Poznať iné kultúry je veľmi dôležité v dnešnej situácii sťahovania národov," zdôraznil riaditeľ festivalu Michael Kötz. Časť projekcií v Heidelbergu dokonca prebehla v bývalých Franklinových kasárňach, v ktorých žije v súčasnej chvíli 7000 utečencov. Nezdalo sa, že by komunita festivalových divákov rušila komunitu utečencov a naopak.
Z Abidžanu do Nice
Hrdinami tohtoročných filmov (bolo ich uvedených okolo 200) boli veľmi často práve ľudia, ktorí sa nikde necítia doma, utečenci a expati. Režisérkou výborného súťažného filmu Zbohom, Afrika (v origináli sa film volá Papa Lumière) je Ada Loueilh, žena, ktorá sa narodila na Korzike, vyrastala na Pobreží slonoviny a študovala vo Francúzsku. V jej citlivej snímke sa vracia do vlasti šesťdesiatdvaročný francúzsky expat Jacques Tabard (hrá ho známy francúzsky herec Niels Arestrup). Vracia sa so štrnásťročnou dcérou Safi, ktorú počal s africkou prostitútkou. Safi nemá nikde domov. Jej matka je od roku 2011 nezvestná. "Je tu zima," to sú prvé Jacquove slová na francúzskej pôde. Francúzsko mu neučarovalo, zatiaľ čo Afrika mu zostala pod kožou. "Pocitu z Afriky sa už nikdy nezbavíš," hovorí dcéra. V Abidžane vlastnil turistický hotel, ale ten mu počas občianskej vojny rebelov proti prezidentovi Laurentovi Ghabovi podpálili. Vo Francúzsku sa usídli v sociálnej ubytovni pri Nice a snaží sa o reintegráciu. Je unavený a rezignovaný. V supermarkete po ňom požadujú "motivačný list", on ale nevie, čo to je. Tak radšej jednej starej pani venčí za honorár dvoch psov. Nakoniec nájde miesto pomocníka v hoteli. Safi je na tom o niečo lepšie, je mladá. Reintegrácia expatov je drsná téma. Nie je nepodobná príbehom utečencov, o ktorých čítame každodenne v novinách.
Ďalším expatom je Belgičan Pierre, ktorý v politicky ladenom filme Argentínčana Diega Vignattiho Červená krajina kupuje v argentínskej provincii Misiones niekoľko hektárov dažďového pralesa a ťaží storočné stromy s pomocou domorodcov, traktorov, nákladiakov a lesných lanoviek. Cestu si ku stromovým velikánom presekávají mačetami. Belgičan vie, aká je cena ľudskej práce. K narušeniu koreňového systému stromov používa chemikálie, ktoré spôsobujú choroby. Nakoniec sa proti nemu domorodci vedení zelenými aktivistami a odbormi vzbúria. A Pierre zrazu vidí, že nikde nie je doma.
Divoký život
A ďalší expati, tentoraz na úteku pred civilizáciou. Francúzsky režisér Cédric Kahn sfilmoval príbeh dvoch bratov, Okwari Fortina a Shahi Yena Fortina (pôvodnými menami Théo a Manu), ktorých ich otec Xavier Fortin (vo filme sa volá Paco Fournier a hrá ho význačný francúzsky režisér, herec a producent Mathieu Kassovitz) po silnej manželskej hádke a odchodu matky do Nepálu v roku 1998 uniesol "v ich záujme" do málo civilizovaných miest v Normandii, v juhofrancúzskych departmentoch Vaucluse a Ardèche a v horách Cévennes, ktoré patria medzi "skryté miesta" Francúzska. Deťom mali vtedy šesť a sedem rokov. V roku 2009 ich našla konečne polícia a otec bol následne odsúdený k dvom mesiacov väzenia za únos. V roku 2010 všetci traja vydali knihu Divoký život alebo 11 rokov pod hviezdou slobody. Knihu písali ešte počas života v prírode a jej cieľom bolo ukázať krásy života mimo civilizácie. "Chceli sme povedať pravdu o našom živote," hovoria autori.
Otec bol pôvodne inšpirovaný ideálmi hippies a práve v tejto komunite sa zoznámil so svojou ženou Catherine Martin. Pre oboch rodičov boli ich potomkovia "deti slobody". Otec počas úteku od civilizácie skrýval svoju identitu. Hovoril si Paco a tvrdil, že pochádza z Bolívie. Jeho čin bol v jeho očiach "legitímne obrana proti imperatívom konzumnej spoločnosti". Film Divoký život je inšpirovaný skutočným príbehom rodiny Fortinových. Ich story patrila k veľkým mediálnym udalostiam Francúzska. Svojím spôsobom má Divoký život zhodné črty s dokumentárnym filmom Evy Tomanovej Stále spolu (viac TU).
Ideály Xaviera Fortina sú podobné názorom autoritatívneho otca Petra Mlčocha zo Šumavy. Chce byť svojim deťom pedagógom (Fortin svoje deti učil denne od 9 do 12 desať rokov), naučiť ich rôzne zručnosti, chce s nimi žiť mimo konzumnej spoločnosti, mimo korporácie, v súlade s prírodou, učí ich poznať kvety a živočíchy, dojiť kozy a pohybovať sa ticho v prírodnom mikrokozme. "Sú ti milšue kozy alebo topánky za 150 eur?" pýta sa otec svojho syna pri jednej hádke, kedy vychádza najavo, že synovia predsa len trochu ľutujú, že musia viesť život v úkryte. A podobne ako si deti Petra Mlčoch& vedia zarobiť na nevyhnutné veci hudobnými produkciami alebo predajom mlieka, vedeli si deti Xaviera Fortina zarobiť opravami polorozpadnutých domov a predajom poľnohospodárskych produktov. Peniaze pre nich boli "kompromisom so systémom", avšak ich život neovládol. Keď sa s nimi po jedenástich rokoch stretla ich matka, obaja synovia napodiv svoj život počas únosu chválili a dokonca ju požiadali, aby stiahla žalobu na otca. Vyhovela im. "Život v prírode pre nás zostáva ideálom dodnes," hovoria bratia. Bolo vraj oveľa ľahšie žiť v divočine, ako sa stretnúť s matkou a s ich nevlastným, o tri roky starším bratom Nicolasom. Neľutujú nič, tvrdia, že sa mohli k matke vrátiť, že otec vždy rešpektoval ich priania a že "nemoderný život" je lepší ako ten "moderný".
Cudzinci vo vlastnej krajine
A nakoniec expati sú aj robotníci, ktorí v opustených končinách severného Mexika vo víťaznom mexickom filme festivalu Tenká žltá čiara (réžia Celso R. García) vyznačujú na ceste stredovú čiaru. Značkujú žltou farbou 217 km dlhú spojnicu medzi mestami San Carlos a San Jacinto. Antonio Marques (hrá ho slávny mexický herec Damián Alcázar) bol pôvodne strážcom na cintoríne áut, ale prepustili ho. Teraz sa stal šéfom skupiny značkárov. Druhý bol cirkusant, tretí duchovný, štvrtý zlodej a piaty vodič nákladiaku. Pohybujú sa pomaly savanou, predierajú kaktusmi pod horami a vyznačujú čiaru. Muži spia pod širákom, občas na nich vlezie had a pridruží sa k nim potulný pes. Je to film o osudoch ľudí, ktorí sú cudzincami vo vlastnej zemi.
Téma expatov je vo filme na vzostupe. Stále viac ľudí blúdi po zemeguli a hľadá miesto na život. Môžu byť aj takí, čo predávajú falošné letenky, falošnú kávu a falošné drogy v Kórei a omylom sa ocitnú v Kazachstane pri deportácii na súd do Amsterdamu ako je napríklad Poliak Vojtek v kazažskom filme Raz v sirotinci. Ďalším expatom je Francúz Vincent, ktorého milenka sa vo francúzskom filme Americká história odsťahovala do New Yorku a on sa rozhodol, že bude žiť jej nablízku, aj keď ona nechce. A pritom sa zoznámi s Dánkou, ktorú nemiluje. Kto vlastne kam patrí? Dnešný film, solidárny s expatmi a utečencami, opisuje citlivo ich príbehy, ktoré v bežnom zhone nezachytíme. Aj o tom bol tohtoročný Medzinárodný filmový festival v Mannheime a Heidelbergu.
Z Mannheimu Radovan Holub