Začiatkom júla začnú na Pražskom hrade veľké bezpečnostné manévre: obrnené autá budú do monumentálnej barokovej Jazdiarne zvážať rozprávkové bohatstvo nevyčísliteľnej hodnoty. Vyvrcholia tým rok a pol trvajúce prípravy doposiaľ najväčšej výstavy šperkov slávneho parížskeho domu Cartier, akú kedy svet videl.
Šperky Cartier majú jedinečnú hodnotu najmä preto, že stelesňujú príbehy ich nositeľov, často najslávnejších ľudí sveta.
Najnáročnejší projekt
Myšlienka na veľkú výstavu v Prahe sa zrodila v prvej polovici minulého roku. Rozhodlo sa, že sa uskutoční v Jazdiarni Pražského hradu, ktorá sa po rozsiahlej rekonštrukcii stala výnimočným výstavným priestorom splňujúcim najprísnejšie bezpečnostné, svetelné či klimatické parametre.
Jazdiareň, postavená na konci 17. storočia v barokovom slohu, sa nachádza len niekoľko stoviek metrov od Katedrály svätého Víta, kde sú uložené české korunovačné klenoty. Zo strategického i symbolického hľadiska sa iba ťažko dá nájsť pre podobne ambicióznu prehliadku vhodnejšie miesto.
Správcovia zbierky Cartier spolu s ľuďmi zo Správy Pražského hradu sa vlani v júni pustili do hľadania umelca, ktorý by dokázal pre luxusné šperky vytvoriť zodpovedajúce slávnostné prostredie a v Jazdiarni navodil neopakovateľnú atmosféru, a kurátora výstavy, ktorý určí, o čom vlastne expozícia bude vypovedať.
Za architekta si zvolili Ronyho Plesla, popredného českého výtvarníka známeho svojím moderným dizajnom skla.
"Náročnejší projekt som ešte nikdy nerobil. Navyše to bola moja prvá expozícia, ktorú som riešil z pozície architekta,“ vysvetľuje vo svojom ateliéri v Karlíne v čase, keď do otvorenia expozície ostáva iba necelý mesiac.
Cartier je jednoducho nadčasový – predstavuje vrchol luxusu a štýlu už niekoľko desaťročí.
Výnimočné chvíle
Rovnako dôležitý ako architekt je pre každú výstavu kurátor. Práve na ňom záleží, či bude mať expozícia živý a strhujúci dej, vďaka ktorému diváci pochopia všetky nuansy predstavovanej tvorby, alebo či pôjde iba o množstvo k sebe naukladaných predmetov, ktoré sú síce krásne, ale inak nie sú schopné širšie prehovoriť. Aj preto sú dnes často cenení viac než samotní umelci.
Kurátorkou výstavy sa stala Eva Eisler, špičková dizajnérka, autorka podivuhodných šperkov či objektov, ktorá je známa tým, že výstavy nielen vymýšľa a organizuje, ale tiež im dáva podobu.
Vlani v júli Eva Eisler s Ronym Pleslom navštívili Ženevu, aby si pozreli zbierku šperkov, ktoré dom Cartier začal systematicky zhromažďovať od roku 1983. Jeho vtedajší šéf Robert Hocq rozhodol, že je nutné celistvo uchovať kultúrne dedičstvo, ktoré od polovice 19. storočia vznikalo v parížskych dielňach. V praxi to znamená, že spoločnosť Cartier kupuje späť šperky, ktoré ich majstri v minulosti vytvorili na zákazku. Collection Cartier dnes tvorí viac než 1 370 predmetov ťažko vyčísliteľnej hodnoty, a práve z tohto množstva si Eva Eisler mohla vybrať ľubovoľné kúsky do pripravovanej výstavy.
"Boli to naozaj výnimočné chvíle,“ konštatuje umelkyňa. Potom, čo si preštudovala katalóg so všetkými položkami zbierky, hlavná kurátorka zbierky Pascale Lepeu nechala prinášať z trezorov jednotlivé exponáty, ktoré si Eva Eisler zvolila. Už len vidieť na vlastné oči to, čo človek pozná iba z fotografií, bol obrovský zážitok, ona sa ich však mohla - v bielych bavlnených rukaviciach - tiež dotýkať, brať ich do rúk.
Poklad v nenápadnom domčeku
Po tomto prvom zoznámení si Eva Eisler okrem iného uvedomila, že hlavná hodnota jednotlivých klenotov nespočíva iba v ich majstrovskom remesle a špičkových materiáloch, ale v príbehoch spojených s ich nositeľmi.
Podľa kurátorky, ktorá zo Ženevy pokračovala vlakom do Paríža, odjakživa vyjadrovali uskutočnené i nenaplnené túžby, a už v čase vzniku predstavovali akúsi súdobú rozprávku. V metropole nad Seinou navštívila hlavné sídlo spoločnosti Cartier v čísle 13 rue de la Paix v modernej budove, kde sídli vedenie spoločnosti, ale tiež dielne, ktoré zamestnávajú najlepších zlatníkov, a rozsiahle dokumentačné centrum.
Postupne sa rodil obsah prehliadky, na ktorej bude vystavených viac než 360 najrôznejších klenotov, ale návštevníkom priblíži tiež okolnosti ich vzniku a príbehy osobností s nimi spojenými.
Medzitým Rony Plesl pracoval na architektonickej koncepcii. Expozícia už od vstupu do Jazdiarne má vyzerať ako jedna veľká umelecká inštalácia, ktorá berie dych. V rozľahlej hlavnej jazdiarenskej sále necháva Plesl rozmiestniť 72 sklenených kvádrov s nadstavcom do výšky tri a pol metra. Pripomínajú jednoduché sochy či lapidárne objekty, zoradené v presných rozstupoch, ako stély v starovekých chrámoch. Rony Plesl sa snažil čo najviac využiť pôsobivosť vznešenej architektúry Jazdiarne.
"Nechcel som ju zastavať, ani som nechcel vytvárať labyrinty alebo ju deliť panelmi, ako to býva bežné na iných výstavách, ktoré sa tu uskutočnili. Chcel som ukázať jej monumentálny priestor čo najúplnejšie, takže zostane akoby odhalená.“
Posledné prípravy
V januári 2009 išla Eva Eisler znovu do Ženevy, aby si vybrala posledné chýbajúce kusy, ktoré potrebovala do kompletného výstavného súboru. Opäť navštívila nenápadný dom, o ktorom by nikto nepovedal, že sa v ňom skrývajú klenoty, kvôli ktorým by množstvo ľudí bolo schopných skĺznuť na šikmú plochu.
Ale práve preto na seba svojim vzhľadom vôbec neupozorňuje, logo firmy na ňom neuvidíte, aby na seba nelákal nežiaducu pozornosť. Vedia o ňom iba tí, ktorí o ňom vedieť majú: ostatní ho míňajú bez povšimnutia.
Jedna z kolekciíí –Indé Mystérieuse – je inšpirovaná Orientom.
Po dlhých prípravách začala v polovici júna inštalácia výstavy sťahovaním sklenených vitrín, ktoré na mieru vyrobila česká firma Lotech. Pripravovalo sa dokonalé prostredie, do ktorého budú môcť byť umiestnené šperky. Tie sa zo Ženevy budú privážať až v júli, v poslednom týždni pred vernisážou. Pôjde o zložitú operáciu s najvyšším možným bezpečnostným režimom. Bude sa ukladať poklad, aký v tejto podobe ešte svet nevidel.
Očakáva sa veľký záujem verejnosti, a preto sa bude na výstavu púšťať v skupinách po pätnástich minútach. Expozícia začne 9. júla a bude trvať viac než štyri mesiace do 17. októbra.
Potom sa zase cartierovské vzácnosti presťahujú do nenápadného ženevského domu, o ktorom by nikto nepovedal, aké privilégium sa mu dostalo, keď ich môže chrániť pred svetom.