26.09.2016, 10:00

Bratislava má dva brehy Dunaja, nevieme to vyriešiť, hovorí slávny architekt

Bratislava má dva brehy Dunaja, nevieme to vyriešiť, hovorí slávny architekt
Zdroj: Adam Suchánek

Má síce už 80 rokov, ale keď sa s ním rozprávate, prekvapí vás jeho neuveriteľný rozhľad, charizma a schopnosť pozerať sa na aktuálny stav architektúry na Slovensku i v samotnej Bratislave triezvo, realisticky, ale aj konštruktívne. Po skončení štúdii zostal žiť a pracovať v Starom meste, a preto ho má najradšej. Keď sa ho spýtate na jeho budovy v okolí, rád vás k nim zoberie a zaspomína na to, ako mesto vyzeralo, keď ich tvoril. Jeho najväčším dielom je budova televízie v Mlynskej doline, preto sa na jej osude podieľa aj po 50 rokoch. Josef Struhař je architektom telom aj dušou a stále verí, že Bratislava sa uberie správnym smerom.

Zdroj: HN

​V Starom Meste máte hneď niekoľko svojich budov. Aké náročné ich bolo v tom čase, keď ste ich tvorili, zakomponovať do charakteru mesta?
V Starom Meste mám zrealizovaných niekoľko budov, medzi nimi napríklad Sporiteľňa Wüstentrot, Dom právnych služieb, Polyfunkčný dom (bývalá Niederland sporiteľňa), Prima banka na Hurbanovom námestí, rekonštrukcia a prístavba hotela Tatra s kongresovým centrom s nadväznosťou na divadlo L+S, rekonštrukcia bytového domu na Ulici 29. augusta či hotel No16 na Partizánskej ulici. Mal som vždy takú zvláštnu osobnú zodpovednosť k stavbám v Starom Meste. 

Vašou najznámejšou stavbou je však budova Československej televízie. Ako si na spomínate na to, keď ste s návrhom vyhrali?
Už štyri roky po ukončení štúdia som sa spolu s architektom Václavom Čurillom zúčastnil na rozsiahlej súťaži o projekt tejto budovy v bratislavskej Mlynskej doline. Spomedzi 58 kolektívnych návrhov práve ten náš vyhral prvú cenu. „Obrovská šanca“, ale s náročným koncom. Chcel som odovzdať ako mladý architekt všetok svoj architektonický um a prekonať najťažšie chvíle, ktoré pri takom veľkom rozsahu projektu musia zákonite vznikať v súvislosti s objektom televízie. Treba pripomenúť, že v rokoch, keď stavba vznikla, v tvrdom období prefabrikácie, to bola najvyššia budova v bývalej Československej republike – 112 metrov vysoká s 29 nadzemnými a 2 podzemnými podlažiami. Za dielo televízneho centra nám bola v roku 1975 udelená Cena Zväzu slovenských architektov – dnešná Jurkovičova cena, jedno z najcennejších ocenení medzi architektmi. Dnes si tiež treba uvedomiť, že to bola v tom čase jediná verejnoprávna televízia, samostatný prevádzkový celok s tritisíc zamestnancami. V minulých rokoch musela získavať finančné prostriedky predajom svojich pozemkov, ktoré boli určené pre ďalší rozvoj televízie...

...tomuto dielu ste venovali 15 rokov a viackrát sa vyjadrili, že by vám bolo ľúto, keby ju mali zbúrať. Čo teda bude ďalej?
Ostal som ako autor, keďže kolega Čurilla zomrel. Som pripravený s mojím ateliérom na riešenie problému. Výšková budova televízie, nástupná časť a garáže, máme pripravené dva až tri návrhy riešenia s tým, že sa rešpektujú všetky prevádzkové nadväznosti z hľadiska dopravy, statickej dopravy a požiadaviek, ktoré má terajšia RTVS. Čas je pre nás najväčším nepriateľom, ale hlavne pre výškovú budovu.

Ako sa podľa vás zmenila architektúra a jej ponímanie, odkedy ste sa stali architektom?
Táto otázka je veľmi zaujímavá hlavne pre Bratislavu.

Áno, viem, že ste napríklad veľký odporca „diaľnice“ v Bratislave, takže čo sú podľa vás najväčšie chyby nášho hlavného mesta?
Zažil som socialistickú tvorbu architektúry, súťaž na Petržalku, výstavbu Mosta SNP, riešenie dopravy v hlavnom meste Slovenskej socialistickej republiky vrátane diaľničných napojení a 20 obchvatov. S odstupom času som skeptický k jednotlivým výsledkom hlavne z urbanistického hľadiska. Mestu chýba vízia na ďalších 70 až 90 rokov – odvážny a rozumný návrh. Zabúdame, že hlavné mesto Bratislava má európsku rieku Dunaj a dve nábrežia, ktoré čakajú kvalitatívne urbanisticko-architektonické riešenie. Možno treba vypísať na tento problém medzinárodnú súťaž, keď si ho nevieme vyriešiť sami. Aditívne riešenie nie je dobré.

Celý rozhovor nájdete v magazíne prečo nie?!, ktorý je venovaný súťaži CE-ZA-AR a len dnes vložený v HN.