21.03.2016, 11:00

Emigroval z Československa, dnes má dve Grammy. Príbeh Slováka v prečo nie?!

Vlado Meller. Snímka: archív Vladimíra Mellera

Patrí medzi svetovú špičku v mastrovaní hudobných albumov, no na Slovensku ho takmer nikto nepozná. Z bývalého Československa emigroval pred takmer 50 rokmi a odvtedy je jeho domovom Amerika, kde sa začal písať jeho americký sen. Pracoval s Juliom Iglesiasom, Andreom Boccellim, Céline Dion či Shakirou, ale aj na poslednom (posmrtnom) albume Michaela Jacksona. Americká akadémia ho ocenila dvomi zlatými gramofónikmi a hoci "doma" bol naposledy pred desiatimi rokmi, spolupráci so slovenskými umelcami sa nebráni. Práve naopak. Prečítajte si rozhovor s Vladom Mellerom, ktorý nájdete v marcovom čísle prečo nie?! A to je len dnes vložené v HN.

prečo nie?! marec baner


Z bývalého Československa ste odišli mesiac po invázii vojsk v roku 1968. Prečo až po mesiaci?

Udalosti z tých čias tvarovali moje rozhodnutia, môj život. Prečo až po mesiaci? Toľko mi trvalo vstrebať šok z toho, čo sa deje okolo mňa, a z rozkladu v krajine, v ktorej som sa narodil. Ak mám byť úprimný, pre mňa ako dieťa, ktoré sa narodilo rodičom, ktorí utrpeli hrôzy druhej svetovej vojny, bola táto invázia veľká udalosť a skúsenosť. Šok.

Ocitli ste sa vo Viedni, len v tričku a nohaviciach, bez peňazí, jazykových znalostí, čohokoľvek.
Otvorilo mi to oči, dospel som za noc. Rýchlo som si totiž uvedomil, že musím konať sám na vlastnú päsť. A hoci som nehovoril po nemecky, anglicky ani francúzsky, utečenecké organizácie boli ochotné pomôcť mne aj desiatkam tisíc ďalších ľudí, ktorí boli v rovnakej situácii. Vedel som o živote za železnou oponou, ale nikdy som nezažil zvyšok Európy. Zrazu som sa prechádzal ulicami Viedne a neskôr Ríma, bolo to desivé a vzrušujúce zároveň. Samozrejme, keby som mal peniaze a jazykové znalosti, pravdepodobne by som cestoval po Európe a zbieral skúsenosti o živote v iných krajinách. Ale bol som utečenec, nepripadalo to do úvahy. A tak som urobil rozhodnutie, ako veľa ďalších utečencov v tej dobe, emigroval som. V marci 1969 som dostal povolenie ísť do Spojených štátov.

Už v tom istom roku ste začínali v štúdiách CBS v New Yorku. Ako ste sa tam dostali?
Váš osud môže byť formovaný významnými udalosťami, ale aj ľuďmi, ktorých stretnete. Kombinácia toho byť so správnymi ľuďmi, v správny čas a na správnom mieste mi dala neuveriteľnú príležitosť uchádzať sa o prácu v CBS Records ako človek pre technickú podporu. Kontaktom bol ďalší utečenec z Poľska, ktorého som stretol v New Yorku. Dostal som šancu, splnil požiadavky a zvyšok už je história. V decembri 1969 som nastúpil do práce.

Ihneď vás však asi k mastrovaniu nepustili.
Začal som ako technik, a keď som sa zlepšoval, v jazyku aj zručnostiach, požiadal som o preloženie na iné oddelenie a ponúkli mi mastrovanie, vyškolili ma, a tak som to prijal. Tu sa začala moja kariéra – nikdy som neskončil, nikdy som sa nevzdal, nikdy som sa nedal odradiť. Od tohto dňa som mastroval hudbu umelcom z celého sveta... 
 
Po rokoch spolupráce ste sa so známymi hviezdami zblížili tak, že s mnohými vraj chodievate i na dovolenky.
Áno, z práce s rôznymi umelcami sa v priebehu minulých rokov vyvinulo priateľstvo. Moja rodina bola niekoľkokrát pozvaná na ich súkromné dovolenky, koncerty alebo len večere či už v New Yorku, Los Angeles, Londýne, Miami, Las Vegas, alebo na Havaji. Ale ich súkromný život sa snažím zachovať súkromným. Uvediem len jeden príklad, pána Julia Iglesiasa. Pracujeme spolu už po celé desaťročia. Letel som jeho súkromným lietadlom a s rodinou sme boli v jeho súkromnej rezidencii v Dominikánskej republike. Aj superhviezdy sú len ľudia. No ak chcete byť v tomto biznise, musíte rešpektovať ich súkromie, nie je tam priestor na diskutovanie o vašich skúsenostiach so „superstars“. Na to sú iné časopisy, ja neklebetím (smiech).


Celý rozhovor nájdete v marcovom čísle prečo nie?!, ktoré je (len) dnes vložené v HN.