Otázka pre Rádio Jerevan: „Je pravda, že sa do Československa bude dovážať holandský špenát?“ Odpoveď: „Áno, pretože predsalen obsahuje viac železa, než sovietska ruda.“ Podobné bradaté vtipy mi behali po rozume, keď sme sa „šinuli“ v maršrutke smer hlavné mesto Arménska. A jeden z cieľov bolo práve ono – povestné imaginárne rádio, ktoré ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi poznal azda každý od Berlína až po Vladivostok. No ako som zistil, v Jerevane a Arménsku ako takom nemusí byť nič také zrejmé, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Malý a Veľký Ararat tvoria nádhernú panorámu nad mesto. No patria Turecku. Snímka: Dreamstime
Národný symbol... u susedov
Prvé, čo vám kdekoľvek v Jerevane udrie do očí, je ON. Ararat. Symbol celého Arménska. Sú to vlastne dva vrchy – veľký a malý Ararat, ktoré sa s večnou čiapočkou snehu vypínajú nad mestom. Podľa legendy na tom veľkom vraj pristála Noemova archa. A nájdete ich všade – na povestnom arménskom „koňaku“, v štátnom znaku, dokonca aj na bankovkách. Má to však malý háčik. Ararat totiž nepatrí Arménsku, ale susednému Turecku. Tomu, presnejšie, jeho zakladateľovi Kemalovi Atatürkovi, ho údajne ako dar venoval vtedajší prvý muž Sovietskeho zväzu Vladimír Iľjič Lenin. Nech už to bolo akokoľvek, samotný Ararat je naozaj veľkolepý. A oplatí sa privstať si na východ slnka.
Rádio Jerevan v Arménsku nepoznajú
Ďalší malý paradox nás čakal už na druhý deň. „Rádio Jerevan? O takom som nikdy nepočul,“ nechápavo krútil hlavou náš „maršrutkár“ Ali nad zákernou otázkou, či nás k nemu zoberie. Ďalšiu škodoradostnú prosbu (či nás neodvezie aspoň k nejakému súkromnému rádiu) som radšej prehltol. Ale inak sa sprievodca a vodič v jednej osobe, ktorého nám odporučil náš domáci, osvedčil. Práve maršrutky – teda viacmiestne autá či minibusy – sú jedným zo spoľahlivých a dostupných dopravných prostriedkov. Aj na celodenné výlety. No treba zjednávať. A platí sa buď v domácich dramoch alebo v dolároch.
Arméni majú najstaršiu kresťanskú cirkev na svete. Snímka: Rastislav Šípoš
Bitka z každej strany
Jerevan je zaujímavou zmesou socialistického realizmu a moderny. V najväčšom arménskom meste sa miešajú štvrte pripomínajúce trochu až slumy so širokými bulvármi, v uliciach nájdete staré žiguláky, ale aj luxusné športiaky. A nad tým všetkým tróni „Mať Armenija“ čiže matka Arménska. Mimochodom, podobnú „matku“ majú aj v susednom Gruzínsku. Pod 51 metrov vysokou sochou ženy s mečom v ruke horí večný oheň a okolo sú ako exponáty vojenského múzea „voľne pohodené“ tanky, obrnené autá, lietadlá či dokonca raketa stredného doletu. Niežeby Arméni boli militaristi, no majú za sebou turbulentnú históriu, počas ktorej boli takpovediac bití zo všetkých strán. Najprv Peržanmi, potom Mongolmi, medzi nimi sa sem zatúlali aj Arabi. Neskôr sa pridali Turci a z územia si odkrojil aj iránsky šach. Počas prvej svetovej vojny sa na obyvateľoch vyvŕšila doznievajúca Osmanská ríša (genocíde v rokoch 1915 až 1918 padlo za obeť okolo 1,5 milióna Arménov) a nakoniec prišlo „láskavé“ objatie Sovietskeho zväzu. Okrem toho sa tu pomerne často trasie zem. Aj preto v samotnom Jerevane veľa starých historických budov nenájdete. No tie, čo stoja (najmä kostoly), sú starostlivo zrekonštruované.
Jeden z hlavných bulvárov v centre Jerevanu. Snímka: Rastislav Šípoš
Na zdravie! A na mier
Napätie sa osamostatnením Arménska zďaleka neskončilo. „Na čo slúži ten násyp,“ pýtame sa vodiča, keď nás vezie z výletu v neďalekom kláštore cez priesmyk späť do Jerevanu. „To aby nám z Azerbajdžanu nestrieľali na cestu,“ znie lakonická odpoveď.
Práve s východným susedom sa Arméni už niekoľko desaťročí doťahujú (a niekedy aj veľmi dôrazne). Spory sa prenášajú aj do takých príjemných sfér, ako je... dobré pitie. „Toto je sud mierový sud, otvoríme ho až vtedy, keď vtedy, keď sa vyrieši konflikt o Náhorný Karabach,“ vysvetľuje sprievodca v „koňačnom“ závode, kde sa vyrába povestná arménska obdoba koňaku (aj keď správne by sa mu mali hovoriť brandy). A pri druhom degustačnom poháriku nám domáci vysvetľujú podstatu sporu. Územie známe ako Náhorný Karabach je problematické už od konca 1. svetovej vojny. Vtedy ho Lenin so Stalinom „prenajali“ Azerbajdžanu. Ako ústupok spríbuznenému Turecku. Počas sovietskej éry bola Náhornokarabšská republika de iure nezávislým územím. Po rozpade Sovietskeho zväzu chcelo Arménsko enklávu získať naspäť. Situácia vyvrcholila bojmi v 90. rokoch, odvtedy vládne krehké prímerie.
Netradičné múzeum, ktoré stupa do kopca. Jeho horná časť však už niekoľko rokov čaká na dostavanie. Snímka: Rastislav Šípoš
Ďakujem ako jazykolam
Ale od politiky sa veľmi radi oslobodzujeme a púšťame sa na príjemnejšiu cestu. Gastronomickú. Okrem koňaku skúste čaču (chachu) – vodku vypálenú z hrozna. Alebo niektoré z miestnych vín. Odporúčam skvelé čerešňové, ale výborné je tiež z granátových jabĺk, čučoriedkové či klasické z hrozna. Pri kláštore Noravank nás miestne ženy dostali posúchmi zo sladkého cesta a najmä takzvaným t´tu lavaš. Je to ovocná šťava alebo dreň vysušená v tenkej vrstve, ktorá sa trhá ako papier. Ale chutí oveľa lepšie. U nášho domáceho som zas jedol najlepšie grilované zemiaky a rybací šašlik môjho života. Aj kvôli takýmto dobrotám sa oplatilo niekoľko hodín nacvičovať plynulé vyslovenie „šnórakalutjun“, čo znamená ďakujem. Pre našinca pomerne krkolomnú reč dopĺňa podobne vyzerajúce písmo – niečo medzi azbukou, latinkou a arabskými tvarmi. Po pár dňoch som síce zvládol rozlúštiť názov Jerevan, no tam sa môj výlet do tajov arménskej abecedy skončil.
Najstarší kresťania
Našťastie, názvy ulíc či nápisy na obchodoch sú v Jerevane uvedené aj latinkou či azbukou. Bez ruštiny sa tu však nezaobídete, s angličtinou pochodíte skôr v susednom Gruzínsku. Ale pomaly sa to zlepšuje. Arménsko má totiž jednu z najväčších diaspór na svete a tá domov prináša nielen peniaze, ale aj západnú kultúru. Okrem toho má ešte jedno svetové prvenstvo – tunajšia kresťanská cirkev je najstaršia na svete, dokonca staršia ako rímskokatolícka. Kostoly sa preto tešia veľkej úcte, no prekvapivo, na rozdiel od tých našich, v nich obyčajne nie sú žiadne lavice. Zato tu majú celú zbierku relikvií. V Ečmiadzine, čo je centrum arménskej cirkvi neďaleko Jerevanu, okrem množstva kostolov nájdete kus kopie, ktorou rímsky vojak prepichol Ježišovi bok na kríži (aj z toho kríža tu kúsok majú), kosť svätého Petra a vraj aj zlomok z Noemovej archy. Ak by ste ju chceli ísť hľadať na Ararat, tak máte smolu. Z arménskej strany je výstup zakázaný, z tej tureckej si musíte zaplatiť sprievodcu.
Namiesto toho si radšej dajte v metropole dobrú kávu s koňakom. Alebo skúste pohľadať Rádio Jerevan.