Konferencie a porady sú niečím ako divadelným javiskom. Už zasadací poriadok veľa napovedá o vnútornom naladení účastníkov rokovania. Psychológovia odhaľujú tajomné signály, ktoré vysielame všetci.

Kde budete sedieť počas najbližšej porady? Zase na obvyklom mieste? Prečo vlastne? A z akého dôvodu sedia Kováč a Novák na tom istom mieste čo minule? Až doteraz sa experti na mimojazykovú komunikáciu domnievali, že to všetko je číra rutina. Opak je však pravdou, obsadzovanie miest má relatívne pevné pravidlá. Totiž kto si raz zvykol sedieť na istom mieste, vysiela signál, aj keď mlčí. Mať vlastné miesto, o ktorom každý vie, že je "moje", znamená rituál, je to vlastne označenie teritória, ktoré mu patrí, ktoré si konkrétny pracovník vybojoval dlhodobou spolupatričnosťou k podniku a nemieni sa ho len tak vzdať.

Názoroví protivníci sedia naproti sebe
Psychológovia sú presvedčení, že miesto, kde sedíme, nás prezrádza. Presná pozícia pri stole či v konferenčnej miestnosti charakterizuje rolu, status a vnútorné naladenie jednotlivca. Je to neuveriteľné, ale tí, čo sa považujú za názorových protivníkov, sa väčšinou usádzajú priamo oproti sebe. Šéfovia sedia zase radi otočení k dverám a "spriaznení" spolupracovníci väčšinou po ich boku. Dôvod: už vopred si každý určil vlastnú vnútornú pozíciu a nevedomky sa správa podľa toho. Komu je schôdza ľahostajná, odtiahne sa čo najďalej od centra diania, ktorým je napríklad rečnícky pult či miesto s diaprojektorom.
Tajomstvá takzvanej konferenčnej psychológie odhalila ako prvá americká psychologička Sharon Livingstonová. Počas dlhoročnej kariéry hovorila s vyše 40 000 ľuďmi -- zamestnancami i zamestnávateľmi -- a poznatky si starostlivo zapisovala, triedila a vyhodnocovala. Dospela k jednoznačnému názoru: to, ako sedíme, ukazuje, ako myslíme. Podľa jej teórie zasadací poriadok verne odzrkadľuje rang jednotlivých účastníkov porady.

V lúčoch šéfovej slávy
Signifikantná je predovšetkým "blízkosť k moci". Kto sedí najbližšie k predsedajúcemu, vyhrieva sa v lúčoch jeho slávy. Predovšetkým ľudia formálne z druhej a tretej garnitúry takto radi naznačujú, že sú "niekým" a že predsa len patria do užšej riadiacej skupiny. Ich význam vynikne ešte viac, ak ich riaditeľ či manažér náhodou osloví menom, a, samozrejme, najlepšie krstným.
No tento princíp funguje aj naopak. Miesto chrbtom k dverám je strategicky veľmi nevýhodné. Mnohí pozorovatelia ho považujú dokonca za miesto s najnižším statusom. Kto sedí takto, vidí prichádzajúcich kolegov ako posledný. Stále sa musí namáhavo otáčať, a ak náhodou šéfovi chýbajú dôležité podklady, nie zriedkavo dostane za úlohu priniesť ich práve on. Veď sedí -- najbližšie k dverám.
Miesto s výhľadom na nezatienené veľkoplošné okná je takisto nevýhodné. Kto tam sedí, vidí kolegov naproti vždy proti svetlu -- a takto oslepený ľahko zneistie a pôsobí nesústredene, teda v nijakom prípade nie ako človek, čo má o všetkom prehľad.
Hlavným cieľom najrôznejších konferencií často nie je nič iné, ako na seba vhodne upozorniť. Podľa Martiny Schmidtovej-Tangerovej z Porúrskej univerzity v Bochumi nadriadení dávajú najavo svoju moc i tým, že sa usadia za vrchstolom a podľa možnosti si navyše čo najširšie rozložia prinesené dokumenty.
Ten, kto v pracovnom kolektíve hrá rád rolu analytika, urobí dobre, ak sa usadí v kúte. Odtiaľ má dobrý výhľad a podľa psychológov aj dostatok času a priestoru, aby z tohto miesta vyvodzoval závery a ovplyvňoval diskusiu.
Pamätajme však, že vedome zvolenými atypickými pozíciami možno aj manipulovať. Ak si napríklad vyhlásený odporca šéfa náhle sadne po jeho pravici, môže to znamenať, že si neželá nejaký vyhranený boj. Pravá strana sa totiž spravidla považuje za sympatickejšiu a človek, ktorý na nej sedí, sa stretá s väčšou pozornosťou ostatných, tvrdí citovaná psychologička. Pracovné porady nesú preto podľa nej popri tematickom či pracovnom obsahu aj vysoký stupeň informačnej hodnoty.