26.09.2017, 00:01

Muž, ktorý zmenil Bratislavu: Som rád, že som sa nepodieľal na stavbe Slavína

Ak by ste na Slovensku hľadali významného architekta, vizionára a majstra precíznosti, Ivan Matušík by bol určite správnou voľbou.

Muž, ktorý zmenil Bratislavu: Som rád, že som sa nepodieľal na stavbe Slavína
Zdroj: P. Funtál

Je autorom mnohých ikonických bratislavských stavieb, napríklad obchodného domu Slimák, komplexu budov na Kamennom námestí a Tržnice na Trnavskom mýte. V rozhovore pre magazín prečo nie?! sám seba charakterizuje ako „starožitníka“.

V detstve vás vraj bavilo letecké modelárstvo. Boli ste trpezlivý a zručný?
Dá sa to tak povedať. Modelárstvo súviselo s lietadlami a lietadlo, to vôbec nie je špás. Musí byť dokonale vyvážené a premyslené. Bola to moja veľká záľuba, ktorú som postupne premenil na architektúru. Všetky svoje domy som najskôr modeloval. Model je verným obrazom reality. Človek musí mať pri modelovaní veľkú trpezlivosť, cvičil som si ju odmladi, zháňal som si podklady, materiály. Mal som to veľmi rád. Vyhrával som aj rôzne súťaže.

Potom ste dokonca aj lietali, plachtili. Nebáli ste sa?
Bol to šport mojej mladosti. Podľahol som mu približne v pätnástich rokoch. Plachtením som trávil všetky víkendy. Mama mala o mňa strach. Hlavne po tom, čo som mal haváriu, našťastie, všetko som v zdraví prežil. Niektorí kolegovia mali vo vzduchu malú dušičku, viete, stačí, aby zafúkal silnejší vietor. Pilot musí lietadlo vždy dokonale ovládať. Keby som sa bál, tak do lietadla určite nesadám, no mňa to veľmi bavilo. Keď ste odštartovali, museli ste letieť aj pristáť, všetko ostatné išlo bokom, iná možnosť neexistovala.

Zdroj: P. Funtál

Raz ste povedali, že vďaka lietaniu ste získali cit pre priestor. Ako tomu máme rozumieť?
Z výšky vidíte svet z iného pohľadu. Rád som sa pozeral na zem, fascinovalo ma to. Dával som si dohromady rôzne súvislosti, videl som detaily a prepojenie.

Spomínate si ešte, prečo ste sa rozhodli pre štúdium architektúry?
Moje rozhodnutie malo určite základ v modelárstve a v lietaní. Za všetkým bol vzťah k priestoru. Keď som začínal, za architektúrou bola drina. Architekt musel všetko vymyslieť a urobiť sám. Ak som chcel napríklad škárovať režné murivo, robil som to sám, dokonca som to pri stavbe nášho domu naučil aj manželku a deti. Ak bolo treba, všetci škárovali.

Ktoré budovy, stavby ste v tom období obdivovali, čo vás fascinovalo?
Veľmi sa mi páčili diela amerického architekta Franka Lloyda Wrighta, ktorý je autorom napríklad Guggenheimovho múzea v New Yorku. Veľkým vzorom mi v tom čase boli aj architekti prvej československej generácie. Položili základy progresívnej architektúry v Československu.

Na začiatku kariéry sa vám podarilo vycestovať do zahraničia. Ako ste to dokázali?
Nebolo to len tak. Dlho som čakal na pridelenie auta, dostal som malú dvojdverovú škodovku. Spolu s mojím priateľom Josefom Chovancom sme po prípravách vycestovali na sever Európy. Škandinávsku architektúru sme považovali za ideál, chceli sme vidieť, ako to naozaj funguje vo Švédsku a Fínsku. Z pohľadu architektonickej tvorby sú to veľmi bohaté krajiny. Pre nás, mladých architektov, to bola poučná a zaujímavá študijná cesta.

Čo ste sa tam naučili?
Fíni majú veľmi prepracovaný vzťah k architektúre a k prostrediu. Poznal som to z časopisov a obrázkov, ale chcel som vidieť na vlastné oči, ako to naozaj funguje.

Počas obdobia komunizmu ste si vybrali zložitejšiu cestu a hovorili ste často nahlas svoj názor. Bol to zložitý postoj. Vyplatil sa vám?
Aj počas budovania komunizmu bola, našťastie, architektúra vždy vážnym odborom. Vždy som mal svoj názor. Nemám pocit, že by sa ma vtedajší komunistickí funkcionári snažili ovplyvňovať v tvorbe a v myslení. Patril som ku generácii, ktorá chcela využiť vtedajšie možnosti.

A čo súťaž na vojnový pamätník Slavín?
Súťaž o stvárnenie pamätníka Slavín patrila k mojím prvým architektonickým súťažiam. Bol som žiakom profesora Emila Belluša. Vybral si mňa a Ferdiša Milučkého, aby sme navrhli podobu Slavína. Náš projekt vyhral, no nakoniec sa realizoval návrh iného architekta, profesora Jána Svetlíka. Údajne o tom rozhodol sám tajomník strany súdruh Bacílek. Každá doba mala svoje plus a mínus. Profesor Svetlík si to nakoniec presadil, mal totiž u súdruhov lepšie známosti. Kvôli Slavínu musela padnúť veža kostola na Kalvárii. „Múdrym hlavám“, ktoré o Slavíne rozhodovali, táto kostolná veža prekážala a konkurovala. Som rád, že som sa na tom nezúčastňoval.

Poďme k vašim ikonickým dielam, ktoré sa zachovali až dodnes. Spomínate si, ako vznikal komplex budov na Kamennom námestí?

Na začiatku bola verejná súťaž. Dostali sme za úlohu navrhnúť nový urbanistický celok, jeho súčasťou mal byť hotel a obchodný dom. Prior sa stal v tom čase najväčším obchodným domom v Československu. Kamenné námestí získalo rôzne ocenenia. Viacerí odborníci ho zaradili k najlegendárnejším dielam československej architektúry 20. storočia.

Aký máte dnes pocit z priestoru na Kamennom námestí?

Dnes je z námestia len určité torzo. Nie je to však ľahko riešiteľná lokalita. V minulosti bola vypísaná na tento priestor architektonicko-urbanistická súťaž. Mestskí činitelia sa však rozhodli, že Kamenné námestie nezastavajú. Pamiatkari majú totiž názor, že komplex má už teraz priestorovú hodnotu a je dobudovaný. Ja si to však nemyslím.

Ďalším významným objektom je obchodný dom Slimák. Ešte aj dnes môžeme hovoriť, že je to netradičná stavba, odvážny projekt.
Bola to vôbec moja prvá stavba. Pamätám si, že okolo boli paneláky a dostal som za úlohu urobiť obchodné centrum, ktoré by sa vyčlenilo von z bytoviek. Navrhol som Slimák a dal som mu podľa tvaru aj meno. Je dobré, že stavba je špecifická.

Mestská tržnica na Trnavskom mýte – kedysi to musela byť moderná stavba, dnes sú tam hlavne vietnamské stánky a okolo sa potulujú bezdomovci. Čo sa s tým dá robiť?
Vtedy sme dostali úplne novú úlohu. Mali sme urobiť zakrytú mestskú tržnicu. Navrhol som, aby mala hlavnú loď a dve vedľajšie lode. Kedysi som tam často chodil a teraz ma to už vyrušuje, nebudem sa rozčuľovať, tak tam radšej nechodím. Hnevá ma neporiadok, ktorý tam vznikol. Celospoločenský záujem sa vôbec nestretáva s tým, čo stavba potrebuje.

Kedysi ste sa zúčastnili aj na súťaži na projektovanie bratislavského Podhradia. Dokonca ste verejnú súťaž vyhrali, čo sa stalo?
Súťaž som vyhral, všetko sa však naťahovalo a predlžovalo, investori si priviedli svojich spriatelených ľudí. Ja už teraz vlastne ani neviem, v ktorých rukách to Podhradie skončilo, prestal som sa tým zaoberať.

V Podhradí vznikol Zuckermandel, drahé byty pre najbohatšiu vrstvu.
Ale žiaden život to pod Hrad neprinieslo. Efekt určite nie je mimoriadny, Podhradie nie je žiadnym pojmom, určite to nemá takú úroveň, ako by malo mať. Je to tak určite premárnená šanca pre Bratislavu.

Sledujete, ako sa vyvíja Bratislava z hľadiska architektúry a urbanizmu?
Sledujem to už iba ako občan tohto mesta. Mesto musí žiť. Veľa sa buduje a záleží na tom, kto má vplyv a rozhodovanie v rukách. Ťažko povedať, čo by sa dalo urobiť lepšie. Dunajské nábrežie by určite mohlo byť lepšie ako je teraz. Investorské tlaky nie sú ideálne.

Robí sa v Bratislave v prospech občanov?
Je taká snaha, občas to vyjde, občas nie.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.