Čím máme menej detí, tým viac si lámeme hlavu nad tým, ako im dopriať to najlepšie. A to platí, samozrejme, aj o výchove. Prečítajte si, ako riešia výchovné dilemy tri známe Slovenky.
Ilustračná snímka: deviantart.com
Balansujem medzi inštinktmi a radami odborníkov
Lenka Surotchak, riaditeľka Nadácie Pontis a matka dnes už 5-ročného Jonáša. Snímka: Monika Smolová
„Moje výchovné inštinkty sú často v rozpore s tým, čo hovorí odborná literatúra,“ priznáva Lenka Surotchak, riaditeľka Nadácie Pontis. A keďže ju priťahujú presne tie knihy a publikácie, ktoré sa sústreďujú na vzťahy a ich prehlbovanie, ostáva jej len balansovať medzi tvrdeniami odborníkov a svojimi prirodzenými sklonmi.
Z odbornej literatúry vysoko hodnotí publikácie či materiály občianskeho združenia Návrat, ktoré podľa nej majú čo povedať nielen každému rodičovi, ale aj človeku ako takému.
A keďže má doma päťročného „vyjednávača“, ktorý v žiadnej chvíli nemá núdzu o argumenty, prečo niektoré činnosti – napríklad upratať si po sebe – nie je možné realizovať hneď alebo vôbec nikdy - v poslednom čase si naštudovala viacero kníh o disciplíne.
Podarilo sa jej niektoré z knižných rád uplatniť aj v praxi? „S manželom sa nám veľmi osvedčil takzvaný „time out“ od Dr. Searsa. Ide akoby o čas mimo hry, kedy si náš syn Jonáško musí posedieť na gauči a rozmýšľať, čo zlého spravil a následne sa za to ospravedlniť. Túto metódu uplatňujeme už od jeho dvoch rokov a občas išlo o strašné boje,“ priznáva.
Metódu si totiž navyše ozvláštnili aj pravidlom, že pokiaľ sa syn čo len na chvíľu vzdiali z dohodnutého miesta, time out sa navyšuje. Metóda však jednoznačne priniesla svoje plody. „Pokojné sedenie nielenže stlmilo synove vášne a emócie, ale pomohlo mu ich aj reflektovať.“
A s čím sa Lenka Surotchak v rámci výchovy trápi najviac? „Keďže verím na vysvetľovanie a partnerský vzťah rodiča a dieťaťa, tak najťažší je pre mňa moment, kedy musím preťať synovu argumentáciu – keďže on by si najradšej vyargumentoval úplne všetko – a uplatniť autoritatívnu pozíciu rodiča.“ Avšak – práve to je často jediný spôsob, ako sa vyrovnať s pokusom dieťaťa získať nad situáciou prevahu.
Keď sa syn rozzúri, dám mu nakresliť svoj hnev
Monika Kompaníková, spisovateľka a matka dnes už takmer 5-ročného Jakuba a 2,5-ročného Miška. Snímka: archív MK
Moniku Kompaníkovú viac ako najnovšie výchovné trendy zaujíma jej vlastné detstvo. „Rozdiel medzi tým, ako sme vyrastali my a naši rodičia a ako vyrastajú naše deti," spresňuje.
Dospela k názoru, že súčasné deti tak trochu doplácajú na to, že im rodičia neustále vymýšľajú nejaký program. „Maličké batoľatá chodia cvičiť, škôlkari na krúžky a potom tie deti ani nemajú čas byť samy, nevedia sa sústrediť, vymyslieť si vlastné hry, či zabaviť sa len tak na lúke," argumentuje.
Ideálnym prostredím podľa jej názoru paradoxne nemusí byť ani dostatok, v ktorom vyrastajú, či prílišná ochrana zo strany rodičov. „Deti potom ani nevedia, čo je to zima alebo pocit hladu a že oheň je naozaj horúci. Navyše sa nedokážu orientovať ani v najbližšom okolí, pretože všade chodia autom." A čo sa rodičov týka, tí by podľa jej slov mali viac veriť svojej intuícii. „Odpovede na všetky otázky hľadajú v knihách a namiesto svojich detí počúvajú odborníkov," hovorí.
Ona sama spadá do kategórie rodičov, ktorí to s cielenou výchovou nechcú veľmi preháňať, a aj preto ju z množstva kníh o výchove zaujal práve Pohodový rodič od Toma Hodgkinsona. (Ide o autora, ktorý okrem iného tvrdí, že to najlepšie, čo môže človek pre svoje deti urobiť, je nechať im priestor a čas, aby sa mohli stať samostatnými tvormi – pozn. red).
„Práve v nej som našla formulovaných veľa zásad alebo metód, ktoré som akosi intuitívne používala už predtým."
A ktorá z tých „odkukaných" výchovných metód sa Monike Kompaníkovej osvedčila najväčšmi? „Niekedy, keď má syn záchvat zúrivosti, dám mu nakresliť svoj hnev. Na jeden papier nakreslí hnev a na ten druhý už bager." Našťastie – deti naozaj dokážu na negatívne emócie zabúdať veľmi rýchlo. Rodič však musí vedieť, ako im v tom pomôcť.
Dcérke hovoríme o tom, čo robiť môže. A nie o tom, čo nemá
Katalin Deák, učiteľka a spoluzakladateľka licencovanej jazykovej školy pre deti materskej školy Helen Doron na Slovensku, a matka 3-ročnej Dóry a 6-mesačného Petra. Snímka: archív KD
„Momentálne nás s manželom asi najviac inšpiruje metóda nenásilnej komunikácie od Marshalla M. Rosenberga. Nie vždy sa nám to podarí, no snažíme sa o pozitívnu komunikáciu – dávať dcérke alternatívy, čo robiť môže, namiesto toho, aby sme jej hovorili, čo robiť nemá,“ zasväcuje nás do svojich výchovných praktík Katalin Deák.
Vyštudovaná psychologička má k novým výchovným metódam prakticky neobmedzený prístup, no napriek tomu sa vo väčšine prípadov riadi svojou intuíciou a čerpá z vlastných skúseností z detstva – z toho, ako bola vychovávaná ona sama. Ak narazí na problém, na ktorý jej skúsenosti nestačia, pohľadá radu v „mamičkovských“ časopisov či na fórach, kde nájde podľa jej slov veľmi kvalitné informácie a najmä reálne skúsenosti matiek. Práve vďaka nim sa jej napríklad podarilo úplne bezbolestne odučiť vtedy 25-mesačnú dcérku od cumlíka: podľa tamojšej rady jej z neho jednoducho odstrihla koniec.
A najnovšie zas čerpá inšpiráciu z psychologickej knihy s názvom „Logické dôsledky.“ Jej autori (Rudolf Dreikurs a Loren Grey) presadzujú výchovnú metódu, základom ktorej je zdôrazňovať dieťaťu, aké bude mať jeho správanie dôsledky. „Napríklad, že pokiaľ si neodloží svoje hračky na miesto, tak sa stratia alebo sa zlomia.“
Fakt, že dobre zvolené argumenty dokážu aj pri malých deťoch doslova zázraky, sa Katalin Deák potvrdil aj v rámci odvykania svojej dcérky od dojčenia. „Inšpirovala som sa radou jednej mamičky a povedala jej, že mliečko je pre malé deti a ona je už veľká. Stačilo jej to pripomenúť asi 3-4-krát a viac si mlieko nepýtala.“
Avšak – rady sú jedna vec a rodičovská vôľa druhá. A práve tu zostáva každá matka či otec odkázaný sám seba. Svoje o tom vie aj Katalin Deák, pre ktorú je takisto v rámci výchovy zo všetkého najťažšie dodržiavať hranice a sústavnosť. „Keď vidím tie veľké oči, ktoré ma zas o čosi prosia, mám tendenciu povoliť. A dcérka moje hranice samozrejme aktívne testuje,“ uzatvára s úsmevom.
Trendy vo výchove a rodičovstve
- prirodzené a kontaktné rodičovstvo - spoločné spanie s dieťaťom od narodenia, nosenie dieťaťa v šatke, bezplienková“ metóda, dojčenie na požiadanie (nie v pravidelných intervaloch)
- rozvíjanie rodičovskej intuície – viac sa spoliehať na vlastné pocity ako rady z kníh
- neautoritatívna výchova - rešpektovanie dieťaťa ako rovnocenného partnera („ani dospelí nejdú spať, kým nie sú unavení“)
- dodržiavanie rovnováhy v osobnom a rodinnom živote
- vyhýbanie sa zákazom, voliť metódy, cez ktoré si dieťa samo uvedomí dôsledky svojho správania
- byť pohodovým rodičom podľa teórie Toma Hodgkinsona, ktorý tvrdí, že rodičovstvo sa v západnej civilizácii stalo zbytočne namáhavou prácou, a preto vo svojom Manifeste pohodového rodiča matky a otcov vyzýva, aby prestali toľko pracovať a začali sa viac hrať