Fotografka Marika Majorová: Módnym gurmánom nestačia denne párky s horčicou

ROZHOVOR. Streetstyle ako streetart, ľudia v uliciach ako nositelia odkazu tohto umenia. Alebo čo o krajine hovorí spôsob, akým sa ľudia obliekajú? Prezradí módna blogerka.

Zisťujete, čo o krajine vypovedá spôsob obliekania ľudí. Čo ste zistili o Slovensku?
Že vo všeobecnosti je oblasť estetiky, módy, odievania a dizajnu jedna z ďalších, v ktorej si nedôverujeme alebo v ktorej sme občas stratení pod vplyvom nevkusu médií. A
že napriek tomu existujú ľudia, ktorí sú inšpiratívni, štýloví, tvoriví, a tak na svoje okolie vplývajú. A mňa tých ľudí baví nachádzať.

Na svojom blogu prezentujete nielen bratislavský streetstyle. V čom sa najviac líši od iných európskych miest?
Porovnávala som fotky z Londýna, New Yorku, Paríža aj Bratislavy, a je pozoruhodné, nakoľko taká, na pohľad povrchná vec ako obliekanie, súvisí s osobným pocitom slobody prejavu. A to je ten bod, v ktorom sa podľa mňa líšime. Neustále sa bojíme, že čo by susedia, kolegovia, svokra, šéf či frajer povedali. A v tom, že sme mali štyridsať rokov nariadený vkus aj nevkus, pričom umakartové jadrá, obývačkové steny, umelé kvety vládli našim domácnostiam. A potom prišla explózia možností a aj pokiaľ ste mali dobrý základ a doma desať zväzkov Dejín umenia, nedokázali ste si z tej nadmiery možností vybrať tie hodnotné.

Čo ostatné slovenské mestá? Vidíte rozdiel medzi štýlom obliekania v Bratislave a v iných mestách?
Nemala som zatiaľ priestor skúmať iné mestá, žijem v Bratislave a fotím na jej uliciach. Ale napríklad v Banskej Štiavnici stretávam ľudí z Bratislavy a tuším, že Nitra by mohla byť inšpiratívna.

Ako by ste vy inšpirovali Slovákov?
Mali by viac chodiť do galérií, pozerať filmy, fotografické knižky a cestovať, všetko to priamo súvisí s vnímaním štýlu a estetična. A nebáť sa vybočiť z radu, experimentovať, hrať sa. Štýl nie je o peniazoch, poznám veľa ľudí, ktorí sa dokážu skvelo obliecť do kúskov zo secondhandov.

A čo vy? Čo hovorí vaše oblečenie o vás?
Že som náladová, zimomravá, že som občas za dámu a občas za chalana, že mám rada kúsky z priateľovho šatníka a občas fyzickú potrebu čiernej farby. Čistá psychológia. (smiech)

Vy ľudí na ulici fotíte. Podľa čoho si vyberáte objekty?
Neviem to úplne definovať, často je to iba vyžarovanie, často iba nejaký detail, farebná kombinácia alebo celkový dojem z kategórie nekategorizovateľných.

Máte „model“, ktorý sa vám vryl do pamäti?
Zistila som, že ľudí, ktorých som raz fotila, si všetkých vizuálne pamätám a aj s časovým odstupom spoznávam, aj keď oni si už nepamätajú mňa. Vždy ma extra poteší, keď sa mi podarí odfotiť štýlovú staršiu pani alebo pána.

Čo si vlastne na človeku všímate ako prvé?
Oči, úsmev, hlas, celkové vyžarovanie.

Chcú sa ľudia fotiť?
Vždy pri sebe nosím vizitku, ktorú oslovenému človeku dám hneď na začiatku, pôsobí to dôveryhodnejšie. Väčšinou ľudia súhlasia, častejšie nesúhlasia starší ľudia – pri nich mám aj ťažkosti vysvetliť, čo je blog a prečo to vlastne fotím. Navyše, internet považujú za miesto skazy a zla, takže už sa mi stalo, že milá pani bola aj ochotná nechať sa odfotiť, ale na internet? V ŽIADNOM PRÍPADE! Asi som mala povedať, že do Slovenky.

Tvrdíte, že ulica ja galéria a my sme umelci. Ktorý „umelecký“ smer podľa vás prevláda na Slovensku?
Je to koncept, ktorý sa mi páči. Zdá sa mi, že všetko na ulici – architektúra, zeleň, dopravné prostriedky, my a naše prejavy – vytvára vizuálnu galériu, v ktorej sme návštevníkmi a kúskami umenia zároveň, a mali by sme k tomu tak pristupovať. Napadlo mi to pri sledovaní videa famózneho rečníka Kena Robinsona v rámci projektu TED, ktorý hovoril, že všetky deti sa rodia ako tvorivé bytosti a je problém vzdelávania, že v deťoch tú tvorivosť nepodporuje. A je to taká zbierka umeleckých smerov.

S fotením street stylu ste začali preto, aby ste ukázali, že aj Bratislava je pekná, štýlová a farebná. Myslíte si, že sa vám to už podarilo?
Súdiac podľa reakcií čitateľov blogu sa mi podarilo pár presvedčiť, že aj v Bratislave žijú vnímaví a štýloví ľudia. Bratislavský street style sa mi podarilo dostať aj na mapu sveta portálu ELLE.com, o čom som predtým ani nesnívala. A jeden z ďalších takých neuveriteľných cieľov je vo forme nápadu, nechcem ho však zakríknuť.

Ste spoluzakladateľkou kreatívneho štúdia, fotografkou, módnou blogerkou... Nie je to niekedy priveľký pretlak kreativity?
Nevnímam to tak, skôr cítim tlak z nedostatku času na zrealizovanie všetkých projektov, nápadov, možností. Dnes sa nielen konzumuje, ale aj tvorí pod oveľa väčším časovým tlakom.

Ako sa zvyknete ventilovať od neustáleho tvorenia, vymýšľania, písania, fotenia?
Zistila som, že najlepšie je uniknúť do úplne iného sveta – filmu, knihy alebo na cesty. Ale upratovanie skrine, preplnenej zásuvky alebo triedenie časopisov je tiež slušný reset.

Svet módy je často vnímaný ako povrchný. V čom ste našli jeho hĺbku?
Nedávno som si vypočula rozhovor s Aňou Geislerovou, v ktorom prirovnávala módu k jedlu. Tak, ako z hľadiska potrieb môžete teoreticky chodiť odetí vo vreci, tak môžete jesť jedlo povedzme z tuby, obohatené o vitamíny a stopové prvky. Ale sú medzi nami aj gurmáni, ktorým nestačí mať každý deň dva párky s horčicou. Chceme skúšať nové chute, na raňajky si dávame niečo úplne iné ako na večeru a možno nás baví variť, chodiť do reštaurácií, a tak celkovo sa tešiť z dobrého jedla. Nie je to astrofyzika, ale ani povrchná zbytočnosť. Na jednej strane to je radosť a súčasť „joie de vivre“ ako dobré jedlo, dizajn, hudba. A na druhej strane umenie, presne ako dobré jedlo, dizajn, hudba.

Neťahá vás to k navrhovaniu šiat? Bol by to logický vývoj vašej kariéry.
Túto kapitolu som v sebe uzavrela, keď som po gymnáziu nespravila prijímačky na módne návrhárstvo. Na druhej strane, asi pred tým mám príliš veľký rešpekt, robiť to dobre nejde len tak od stola, s farbičkami v ruke. Ale páčil sa mi projekt jedného amerického výrobcu kožených tašiek, ktorý dal priestor vybraným blogerom, aby si navrhli svoje modely tašiek. Nielen že získali nový pohľad na svoje produkty, ale zároveň aj interaktívny marketingový kanál.

 

KTO JE MARIKA MAJOROVÁ

Fotografka, copywriterka, blogerka, polovica režisérskej dvojice GunPowder Directors. Vyštudovala marketingovú komunikáciu v kombinácii s nemčinou na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Na svojom blogu sa venuje okrem iného móde - najmä streetstylu.

 

LETNÝ DOTAZNÍK HN

Vaše vysnívané povolanie?
Cestovateľ, zapisovateľ, fotograf v jednom. Zatiaľ ho mám tak na polovičný úväzok, respektíve skôr nezáväzok.

Čo najbláznivejšie ste vo svojom živote urobili?
Na to som bola asi celý život príliš opatrná a premýšľavá. Zoskok z lietadla je už dnes taký štandard.

Vaše najkrajšie leto?
Cez študentský program Work and Travel som strávila leto v USA. Najprv prácou v zábavnom parku Bush Gardens vo Virgínii, kde som navlečená do podivuhodného kostýmu robila v suvenírshope, popri tom som upratovala v hoteli a ešte chvíľu robila čašníčku. Všetko sme si to potom s kamarátmi vynahradili malým road tripom po východnom pobreží až na Floridu a späť do New Yorku.

Čo je pre vás absolútny relax?
Najradšej by som napísala, že dobrá knižka alebo hypnotizovanie oblohy. Ale pravdou je, že to je stav, keď viem, že netlačím pred sebou kopec nedokončených projektov a nezodpovedaných mailov. A tak sa mi nedarí vždy relaxovať.

Nesplnený životný cieľ?
Cestovateľ, zapisovateľ, fotograf, v jednom. A svetový mier.