Inventúra slovenskej literatúry

Nedokážem vybrať jednu knihu. Ako by som mohol obhájiť, že próza V mene otca od Ballu je lepšia ako Dušekova Holá veta o láske? A o čo je lepšia? V akých mierkach sa meria kvalita textu? V dojmometroch alebo zážitkostupňoch? Polemizujem aj s kategóriou vročenia, keďže literatúra je bezčasá. Aký je rozdiel, keď čítam čerstvo vydaného Kadlečíka a Marcela Prousta, ktorého som objavil v rovnaký rok? Ktorý je súčasník a ktorý minulník? Ale o načrtnutie trendov by som sa mohol pokúsiť. Slovenská próza naberá dych a je potešiteľné, že časť tohto kyslíka vychádza z kníh žien, slečien a dám. Vášová, Kompaníková, Kepplová, Piussi – to je len časť ženskej jedenástky. Osobitná časť prózy je memoárová a spomínačská literatúra, skvelé je, že sa inventarizuje slovenský rock (Štefan Danko, Fedor Frešo). Vyšli dve zaujímavé knihy rozhovorov, v ktorých som mal byť česť byť odpovedajúci (Ľuboš Jurík so spisovateľmi a manželia Hyžovci o geniovi loci). Kategóriu dokumentov presahujú Expedície Júliusa Satinského, svojou výpravnosťou sa stávajú výtvarnou publikáciou, ktorú reprezentujú napríklad aj monografie Vladimíra Kordoša či Mariána Mudrocha. Úroveň poézie zachraňuje rekonštrukcia zbierky Ivana Štrpku Bebé: jedna kríza (zlomyseľník by povedal, že je to výstižné označenie stavu nášho básničkárstva). Takisto v tvorbe pre deti sa nemáme až tak čím chváliť. Nad úroveň iných opusov a pokusov vyčnieva prekomponovaná a výtvarne krásne urobená knižka Jána Uličianskeho Analfabeta Negramotná. Toto je moje letmé prebehnutie papierovými knihami. Tými ďalšími, e-books, internetovými textami sa budem zaoberať niekedy nabudúce. Veselého Silvestra, priatelia!