16.07.2017, 00:00

Tyran, ktorý ukončil tisíce ľudských životov. Svedomie ho trápilo iba pre jeden

Prvý ruský cár sa do dejín zapísal ako vzdelaný a schopný panovník, ale tiež ako paranoidný vrah a krutý diktátor.

Tyran, ktorý ukončil tisíce ľudských životov. Svedomie ho trápilo iba pre jeden
Zdroj: Wikipedia

Obyvatelia Novgorodu začiatkom roka 1570 ani len netušia, aká hrôza sa na nich valí. Z Moskvy do ich mesta práve mieri cár Ivan IV so svojím vojskom. Ženie ho hnev a túžba po pomste, čo podnietila informácia, že Novgorodčania sa chcú pridať na stranu jeho nepriateľa, poľského kráľa Žigmunda II Augusta.

Ešte pred bránami mesta, na moste cez rieku Volchov, víta cársku suitu novgorodský arcibiskup Pimen. Je zaskočený, keď panovník od neho neprijíma požehnanie, odmieta dokonca pobozkať kríž a duchovnému vmetie do očí výčitku, že je zradca. Ako cárov oddaný služobník sa ale snaží na toto poníženie zabudnúť, slúži v Chráme svätej Sofie slávnostnú omšu a po nej pozýva Ivana so svojím sprievodom na hostinu. Atmosféra na nej je však ponurá, a cár, ktorý sotva ochutná jedlo, po chvíli prikáže svojim strážam, aby arcibiskupa i prítomných mníchov a novgorodských bojarov zadržali.

​Vzápätí začínajú vojaci plieniť chrám. Rabovanie je však len predohrou pekla, ktoré sa má v najbližších hodinách a dňoch v Novgorode rozpútať, a ktorému sa Ivan IV bude nielen prizerať, ale aktívne sa ho zúčastní.

Ochránim vás pred zlom

Korene Ivanovej násilnej až tyranskej povahy siahali podľa historikov do raného detstva. Syn veľkého moskovského kniežaťa Vasilija III. mal iba tri roky, keď po smrti otca zdedil moc. V takom veku pravdaže vládnuť nemohol, a tak sa regentstva chopila jeho matka Jelena Glinská. O syna záujem nejavila a keď o päť rokov neskôr zomrela, pravdepodobne na otravu, chlapec sa stal svedkom krvavého boja o moc medzi bojarskými rodmi Šujských a Belských, ktorí zrejme stáli aj za jej smrťou.

Inteligentný a vnímavý Ivan žil vo vlastnom paláci ako žobrák. Chodil hladný, otrhaný a bosý, bol vystavený častému psychickému i fyzickému týraniu. Únik hľadal v čítaní liturgických a historických textov, nemohol však nevidieť, ako sa znepriatelená šľachta vraždí medzi sebou a bohatne na jeho účet, i to, ako postupne umiera alebo končí v hladomorni stále viac jeho zástancov. S pribúdajúcim vekom si čoraz viac uvedomoval svoje postavenie, najmä, keď tí, čo ho neraz bili a ponižovali, pred ním pri oficiálnych ceremóniách kľačali, tvárili sa ako jeho najvernejší služobníci a ako budúcemu panovníkovi mu prejavovali úctu.

To všetko na ňom zanechalo hlboké stopy a ako trinásťročný prvýkrát nemilosrdne vrátil úder. Po jednom zo sprisahaní prikázal zadržať prvého veľmoža moskovského štátu Andreja Šujského a hodiť ho do ohrady medzi svorku vyhladovaných loveckých psov. Celé krvavé predstavenie so záujmom a bez akéhokoľvek prejavu ľútosti sledoval.

Dospievajúci Ivan IV sa napokon rozhodol ukončiť bezvládie sprevádzané intrigami a vraždami a oficiálne sa ujať moci. V januári 1547 sa v Uspenskom chráme nechal korunovať podľa byzantského rituálu a vyhlásil sa za „cára a veľkoknieža celej Rusi“. Po ceremónii predstúpil pred zhromaždený ľud a sľúbil, že skoncuje s korupciou a násilnosťami, nedopustí ďalšie krivdy a bude cárom pravdy a zákona.

Zdroj: Wikipedia

​„Ľudia boží, buďte veľkodušní a opustite nenávisť a nepriateľstvo. Spojme sa všetci kresťanskou láskou. Minulé zlo sa už nedá napraviť, ale môžem vás uchrániť pred ďalším útlakom a okrádaním. Zabudnite na to, čo už nikdy nebude. Od dnešného dňa som ja vaším sudcom i ochrancom,“ vyhlásil.

Reformátor a dobyvateľ

Prvé roky jeho vlády skutočne vyzerali nádejne. Mladý cár si vytvoril poradný orgán, v ktorom hrali najdôležitejšiu úlohu dvaja ľudia - jeho spovedník kňaz Silvester a komorník Adašev. Pustil sa aj do reforiem. Vytvoril prvú obdobu ruského parlamentu, ktorý nazval Zemskij sobor a boli v ňom zástupcovia šľachty, cirkvi a bohatého meštianstva. Tento snem schvaľoval cárove rozhodnutia a rokoval o ďalších krokoch v modernizácii zaostalej krajiny.

Prvý viditeľným výsledkom bol nový zákonník, nazvaný Sudebnik, ktorý obmedzil výsady aristokracie a posilnil význam súdnych orgánov. Stanovil tiež, že roľník smel opustiť územie svojho pána, keď zaplatil stanovené poplatky. Reformy neobišli ani finančnú oblasť, najmä výber daní, zahraničnú politiku, štátnu správu a predovšetkým obranu krajiny. Ivan chcel Moskovskú Rus rozšíriť o nové územia a vybudovať z nej veľmoc, uvedomoval si však, že bez stálej a kvalitne vyzbrojenej armády to nedokáže.

V roku 1552 vyrazil na čele 150-tisícového vojska proti Kazanskému chanátu, významnému nástupníckemu štátu Zlatej Hordy, ktorý lúpežnými nájazdmi plienil juhovýchod jeho ríše. Po niekoľkomesačnom boji ho porazil, ovládol a následne úplne zdecimoval. Tatárske obyvateľstvo, ktoré prežilo, dal násilne pokrstiť a územie zaľudnil ruskou populáciou. Podobne postupoval neskôr aj po porážke Astrachanského chanátu.

Zdroj: Wikipedia

​Po desaťročí panovania Ivana IV, ktoré sa nieslo v znamení modernizácie ríše a rozširovania jej územia, však došlo k udalostiam, ktoré výrazne ovplyvnili nielen ďalší jeho život, ale aj spôsob vládnutia.

Nedokážem takto vládnuť

Najprv cár ťažko ochorel. V obave zo smrti a v snahe zaistiť nástupníctvo na tróne pre svojho syna, doplnil svoj testament. Požadoval, aby bojari pred ním zložili prísahu vernosti polročnému cárovičovi Dmitrijovi. Niektorí odmietli, čo panovníkovu už existujúcu podozrievavosť voči nim ešte viac posilnilo. Považoval ich za zradcov a rozhodol sa s nimi vysporiadať. Jeho paranoja sa posilnila po smrti prvej manželky Anastázie. Bol presvedčený, že ju niekto otrávil. No a do jeho scenára sprisahania zapadali aj neúspechy v takzvanej livónskej vojne s Poľskom, Litvou, Švédskom a nemeckými rytiermi.

Výsledok? Desiatky bojarov obvinil zo sprisahania, nechal ich uväzniť a kruto mučiť. Viacerí napokon skončili na popravisku. Všetko vyvrcholilo v decembri 1564, keď Ivan oznámil, že nedokáže vládnuť s aristokraciou, ktorá ho obmedzuje vo výkone štátnických povinností, a preto abdikuje.

V obave o svoj život opustil Kremeľ a odišiel do Alexandrovskej Slobody (dnešného mesta Alexandrova), vzdialenej asi 120 kilometrov severovýchodne od Moskvy. Dva mesiace tam za nim chodili procesie poddaných, ktorí videli v prázdnom cárskom tróne znamenie Božieho hnevu, ale aj delegácie jeho verných bojarov a cirkevných hodnostárov a prosili ho, aby sa vrátil a vládol ďalej. Nakoniec súhlasil, svoj návrat však podmienil tým, že bude vládnuť sám a neobmedzene a na dvore sa obklopí ľuďmi, ktorých si vyberie, bez ohľadu na hierarchické postavenie či tradície.

Zdroj: Wikipedia

​Súhlasom s touto podmienkou došlo k zriadeniu takzvanej opričniny. Bolo to územie vo veľkosti asi polovice celej Moskovskej Rusi, ktoré cár sám vyčlenil a kde vládol podľa vlastných predstáv. Jednoducho povedané, okrem neho tam nemal nikto žiadne právomoci. Zvyšok krajiny, kde ponechal právomoci bojarom, mohli spravovať podľa zaužívaných poriadkov. Vytvoril si tiež nový dvor, ktorého členmi sa stali aj menej urodzení ľudia, a tí, keďže mu vďačili za svoj postup, mu boli úplne oddaní.

Podobné to bolo s opričníkmi. Išlo o elitnú vojenskú jednotku, v podstate akúsi cárovu osobnú stráž, spočiatku o sile tisíc mužov, ktorá sa postupne rozrástla na šesťnásobok tohto počtu. Ich poznávacím znamením boli čierne odevy a znak so psou hlavou a metlou. Symbolizovalo to ich poslanie – pes absolútnu oddanosť cárovi, metla znamenala, že krajinu vyčistia od všetkých zradcov. Ich vernosť si kúpil tiež rozdávaním pôdy a majetkov po bojaroch, s ktorými sa rozhodol vysporiadať. A treba povedať, že mal čo rozdávať.

Krajinu ovládla hrôza

Ešte nedávno silný mladý muž sa po návrate do Moskvy zmenil na nepoznanie. Nemal ani 35 rokov, no vyzeral ako starec nad hrobom, zhrbený, zvráskavený, stále akoby na pokraji nervového zrútenia. Naplno sa prejavila jeho paranoja, popustil uzdu tyranie a krvavej ukrutnosti a vyslúžil si prívlastok Hrozný.

Zameral sa na všetkých, najmä však na bojarov, o ktorých bol presvedčený, že ho zradili a sprisahali sa proti nemu. Tresty pre nich vymýšľal sám. Kniežaťa Alexandra Gorbatého-Šujského prikázal sťať aj s jeho synom, ďalšieho bojara Borisa Telupu dal verejne napichnúť na drevený kôl a nechal ho v krutých bolestiach umierať celý deň. Jeho matku prikázal znásilniť stovkou svojich vojakov a jej telo potom hodiť psom. Správcu cárskej pokladne s manželkou a štyrmi deťmi rozsekali jeho muži na kusy. Jedného z bojarov donútil, aby zabil pred jeho očami svojho otca a keď to urobil, v domnení, že tým zachránil vlastný život, nechal ho sťať. Novgorodského arcibiskupa Leonida dal najprv zašiť do medvedej kože a potom sa zabával na tom, ako ho trhá svorka vyhladovaných psov. Ďalšieho veľmoža prikázal uviazať k sudu so strelným prachom, ktorý potom odpálili.

Atmosféra strachu však nevládla iba medzi aristokraciou, ale v celej krajine a nik si nemohol byť istý životom. Opričníci totiž nevraždili iba skutočných či domnelých nepriateľov cára, ale masakrovali aj obyvateľstvo. Násilie vyvrcholilo na začiatku roku 1570. Trestná výprava proti Novgorodčanom, obvinených zo zrady a snahy pripojiť sa k nepriateľskému Poľsku, si vyžiadala minimálne 10-tisíc obetí, no niektorí historici hovoria dokonca o troj- až šesťnásobku tohto počtu. V meste, do ktorého prišiel panovník aj s cárovičom Ivanom a opričníkmi urobiť poriadok, trvalo ich besnenie dlhých šesť týždňov.

Zdroj: Wikipedia

​„Každý deň priviedli asi tisíc ľudí pred vládcu a jeho syna, ktorí každého súdili a rozhodovali o treste. Novgorodčanov bili, mučili najrôznejšími spôsobmi, upaľovali ich, vláčili priviazaných za sane alebo ich odvliekli k rieke Volchov, a tam hádzali z mosta do ľadovej vody. Nad nikým sa nezľutovali, zomierali muži, ženy, deti, ba aj dojčatá. Keď sa niekto hneď neutopil a podarilo sa mu vyplávať nad hladinu, vojaci, plávajúci na člnoch, ho dobili, dobodali alebo dosekali,“ opisoval na základe dobových kroník túto hrôzu neskôr ruský osvietenský historik Nikolaj Karamzin. Podľa svedectiev plávalo po skončení masakry v rieke toľko mŕtvych tiel, že sa voda vylievala z brehov.

Osudný záchvat hnevu

S korisťou z vyrabovaného mesta sa výprava vrátila do Moskvy, kde cárovo zabijacké šialenstvo pokračovalo. Zradcov totiž medzičasom objavil aj medzi opričníkmi. V júli 1570 v priebehu štyroch hodín dal dve stovky sprisahancov popraviť a umučiť. Ani tentoraz sa neuspokojil iba s ich zabitím. Odsúdencov na smrť pred ním mučili, varili zaživa vo veľkom kotli, alebo topili v rieke. O dva roky neskôr jednotku opričníkov nadobro zrušil, lebo bol skalopevne presvedčený, že jej členom už ide iba o to, ako ho pripraviť o život.

V novembri 1581 sa tragédia života Ivana IV naplnila. Nikto presne nevie, čo a ako sa v cárskych komnatách odohralo, o smrti následníka trónu a dediča ríše cároviča Ivana však existujú dve pravdepodobné verzie. Podľa jednej panovník stretol svoju nevestu, ktorá sa nedbalo oblečená prechádzala po chodbách paláca. Neprístojné správanie jej nielenže vytkol, ale chcel ho hneď potrestať, a tak ju začal biť. Manželkin krik počul cárovič, pribehol jej na pomoc a medzi otcom a synom vypukla prudká hádka. Ivan Hrozný v návale hnevu syna obvinil zo vzbury a žezlom ho niekoľkrát udrel do hlavy. Podľa druhej verzie bola príčinou ich hádky dlhotrvajúca livónska vojna, v ktorej ich opäť prenasledovali nezdary, a cárovič navrhol, aby s poľským kráľom uzavreli prímerie. Otca to rozčúlilo, označil ho za zradcu a udrel žezlom po hlave.

Zdroj: Wikipedia

​Tak či onak, mladý Ivan Ivanovič o štyri dni neskôr zraneniu podľahol. Cár, uvedomiac si, čo urobil, si po celý ten čas od zúfalstva trhal vlasy, modlil sa a plazil pred oltárom a prosil Boha, aby zachoval synov život a jemu odpustil. Osud však neodvrátil. Po cárovičovej smrti sa chcel vzdať trónu a odísť do kláštora, napokon to ale neurobil. Muž, ktorý začal obdobie svojej vlády ako múdry panovník a končil ho s povesťou krvilačného tyrana, sa po zvyšok života už len utápal v žiali. Zomrel takmer dva a pol roka po tom, ako zabil vlastného syna.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.