18.06.2017, 00:01

Smrtihlav: Ako zachytili tvorcovia ducha pôvodného románu HHhH? Nijako

Snímka o atentáte na Heydricha nazvaná v slovenskej distribúcii Smrtihlav, sa vyhlasuje za adaptáciu oceňovaného románu Laurenta Binet HHhH.

Smrtihlav: Ako zachytili tvorcovia ducha pôvodného románu HHhH? Nijako
Zdroj: Bontonfilm

V skutočnosti oveľa viac ale ide o výsmech onomu inteligentnému textu, faktom aj logike. Binetov esejisticky poňatý román z roku 2010 nedostal Goncourtovou cenu pre najlepšiu prvotinu pre nič za nič, píšu Lidovky.cz.

Francúzsky učiteľ a zanietený milovník Československa si dal veľa práce so zhromaždením historických faktov ako o výsadkároch, ktorí v máji 1942 zabili Reinharda Heydricha, tak o Himmlerovom mozgu (skratka v titule knihy značí Himmlers Hirn heißt Heydrich) samotnom.

A nielen to: Binet uvádza čitateľa do oveľa širšieho kontextu, predstavuje im ďalšie relevantné osobnosti, miesta a udalosti. S nehraným rozhorčením rozoberie okolnosti Mníchovskej konferencie, ale zavíta aj do Kutnej Hory v 13. storočí, ktorej nerastné bohatstvo nemal kto ťažiť, a bolo preto potrebné pozvať do Čiech nemeckých kolonistov.

Zdroj: Bontonfilm

Zoznámi čitateľa s osudom Stalinovho maršala Tuchačevského a so sovietskou politikou 30. rokov, vezme ich do neslávne známej rokliny Babia Jar, kde nacisti povraždili desaťtisíce Židov a porozpráva o legendárnom futbalovom súboji hráčov bývalého Dynama Kyjev s tímom nemeckej Luftwaffe, v ktorom hrdí Ukrajinci svoje neprípustné víťazstvo neprežili.

Je to skrátka bohatý, pútavý a informatívny text. Ale to stále nie je to jediné, čo z neho robí výnimočnú záležitosť: autor totiž svoj text počas jeho písania konfrontuje s inými, reflektuje svoju vlastnú situáciu a najmä od začiatku až do konca rieši vzťah spisovateľa k faktom.

Vyznáva sa zo svojej nechuti k romanopiscom, ktorí svojvoľne prekrúcajú a dofarbujú skutočnosť, popisuje svoju až obsesívnu túžbu dopátrať sa presného obrazu udalostí. So zmyslom pre sebairóniu niekedy sám seba spätne usvedčí z toho, že sa nechal uniesť a napísal hlúposť.

Napríklad keď tvrdil, že si Heydrich podľa vzoru hlavy britskej tajnej služby si nechal hovoriť M, presne ako je to v bondovkách. Neuchránilo ho to pred niektorými omylmi, ktoré v texte zostali neokomentované, ale taká je daň za spracovanie zložitej historické látky, v ktorej predsa len nie je tak úplne "doma", ako aj sám vie a priznáva.

Veľhory pri Prahe

"Korunou tohto príbehu by, aspoň pre mňa, bolo jeho (Gabčíkovo - pozn. red.) stretnutie s Kubišom. Kde a kedy sa stretli? V Poľsku? Vo Francúzsku? Na ceste z Poľska do Francúzska, alebo neskôr, v Anglicku? Rád by som to vedel. Ešte neviem, či si ich stretnutie budem, vizualizovať '(to jest vymýšľať!), alebo nie. Ak to urobím, bude to definitívny dôkaz, že sa beletria neštíti ničoho," uzatvára Binet jednu zo svojich spisovateľských úvah.

Rosamunde Pike (Lina Heydrichová).
Zdroj: Bontonfilm

Samozrejme že na záver onú scénu "zvizualizuje": ale práve až potom, čo na to čitateľa pripravil tým znejisťujícim, sebaironickým a zároveň ospravedlňujúci textom. Po prečítaní bystrého, ale zároveň nesmierne citlivého Binetovho textu musel čitateľ spozornieť, keď sa dopočul o pripravovanej filmovej adaptácii.

Ako sa filmárom podarí zachytiť ducha tohto románu HHhH? Odpoveď je nakoniec prekvapivo jednoduchá: nijako. Režisér Cédric Jimenez a jeho spolupracovníci si z Binetovej knihy vzali len to, že do polovice filmu rozprávajú o Heydrichovi a od polovice o výsadkároch.

Robí to tým najkonvenčnejším spôsobom, bez stopy Binetovho nadhľadu či rafinovanej dekonštrukcie príbehu. Jimenezova nenápaditá snímka ide v zásadnom princípe priamo proti duchu Binetovej knihy.

Bez škrupulí činí presne to, čoho sa Binet vyslovene desí: uspôsobuje si fakty, ako sa mu hodí a ku všetkému asi nikto ani presne nevie prečo. Väčšina zjavných odchýlok od pravdy (alebo aspoň pravdepodobnosti) totiž neslúži ani spádu či zaujímavosti príbehu, nieto jeho vierohodnosti a logike.

Keď výsadkári zoskočia vo veľhorách v blízkosti Prahy, brodia sa po pás v snehu a okamžite sú im doslova v pätách prenasledovatelia, ktorí ich napriek tomu nedopadnú, je to skrátka len číry nezmysel.

Jason Clarke (Reinhard Heydrich) a Rosamunde Pike (Lina Heydrichová).
Zdroj: Bontonfilm

Pri samotnom atentáte sa filmári vykašlali na osudovú zákrutu a dejisko umiestnili kamsi na živý mestský bulvár. Keď za zraneným Heydrichom príde do nemocnice jeho žena, nenájde ho na operačnej sále alebo na lôžku, ale sediaceho a stále oblečeného v uniforme.

Zatknutému českému odbojárovi Vlastimilovi Moravcovi tu nie je dvadsať, ale desať. A tak ďalej až po skutočnosť, že v krypte kostola nechali filmári namiesto štyroch len dvoch parašutistov, samozrejme Gabčíka s Kubišom.

Za týmito posunmi nemožno pri najlepšej vôli vystopovať žiadnu významnú myšlienku alebo umelecký zámer, ktorý by ich ospravedlňoval, čo aspoň v istej miere platilo pre vlani uvedený film Seana Ellisa Anthropoid.

Tu ide len o pohodlnosť tvorcov, ktorí samoúčelne (či skôr bezúčelne) manipulujú s historickými skutočnosťami. Dokonca aj keby sme nechali dejinné fakty a Binetovu "predlohu" úplne stranou, nefunguje snímka Smrtihlav dobre.

Je nevyrovnaná a nešikovná v líčení postáv, ktoré sa majú v jeho centre osudovo stretnúť, ale skôr sa len tak vystriedajú. Heydrichov portrét sa snaží o plasticitu, ale skončí u triviality (áno, dozvieme sa, ako podľa režiséra Heydrich vyzeral pri súloži).

U Gabčíka s Kubišom budú mať možno diváci ťažkosti rozoznávať, ktorý je ktorý a nedozvedia sa o nich skoro nič. Nechýba ona scéna ich prvého stretnutia: ale ani tu nepoužil Jimenez Binetov obraz a vyrobil si vlastný, banálnejší.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.