Nicholas Winton, syn Nicholasa Wertheimera, sa narodil 19. mája 1909, vo West Hampsteade v Anglicku. Pokrstený bol ako člen anglikánskej cirkvi, čo bolo prirodzené rozhodnutie zo strany jeho rodičov, ktorí boli Nemci so židovskými koreňmi, píše Holocaust Encyclopedia.
Nicholas Winton bol humanitárny pracovník a obchodníkom s cennými papiermi. Keď si vtedy v roku 1938 dvadsaťdeväťročný muž krátko pred Vianocami balil batožinu na lyžiarsku dovolenku vo Švajčiarsku, nevedel, že jeho cesta do Prahy, kde sa ujme záchrannej misie, skončí organizáciou evakuácie ohrozených detí z Česko-Slovenska.
Winton na to spomínal nasledovne: „Všetko sa to stalo počas jedného telefonického rozhovoru v decembri 1938. Chystal som sa lyžovať so svojím priateľom Martinom Blakeom. Zavolal mi a povedal jednoducho: ,Zrušil som dovolenku a dúfam, že urobíš to isté. Odchádzam do Prahy. Dostal som veľmi zaujímavú úlohu a potrebujem tvoju pomoc. Mám hrozne naponáhlo a nemám čas na podrobnosti, ale moja adresa je hotel Šroubek Praha. Príď, ako najskôr môžeš.´“
Čo bude s deťmi?
Winton okamžite zrušil dovolenku a letel do Prahy. Keď dorazil do hotela Šroubek, dozvedel sa o utečencoch, ktorí utekajú pred Hitlerovou armádou zo Sudetu do Česko-Slovenska. Jeho priateľ Martin bol vyslaný britským výborom pre utečencov z Česko-Slovenska a jeho úlohou bolo pomôcť utiecť predovšetkým politikom, intelektuálom a umelcom. Otázkou však ostali židovské deti.
Tento vojenský výbor, zriadený v októbri 1938, mal poskytovať potrebnú pomoc utečencom. Výbor bol vytvorený v súlade s podmienkami Mníchovskej dohody. Kanceláriu vtedy viedla Doreen Warrinerová a pod patronátom mali transportovať a pomáhať dospelým. Wintona ale neprestávala trápiť jedna otázka, na ktorú sa zabúdalo. Čo bude s deťmi?
Zúfalí rodičia v túžbe zachrániť svoje deti boli rozhodnutí obetovať aj to, že budú od nich odlúčení a budú musieť ostať bez nich v Česko-Slovensku. Treba podotknúť, že v tejto krajnej situácii im pritom nikto nemohol zaručiť ani to, že sa po vojne s deťmi vôbec ešte niekedy v Anglicku stretnú a mnohí z nich nepatrili medzi tých majetnejších, skôr medzi najchudobnejších.
Situácia, v akej sa vtedy títo ľudia ocitli, si dnes vieme len ťažko predstaviť. Pod hlavičkou: „Britský výbor pre utečencov z Česko-Slovenska (B.C.R.C.), kontaktoval so žiadosťou britské ministerstvo vnútra. V tej dobe si však mnohí blížiacu sa hrozbu Hitlerovej invázie neuvedomovali alebo skôr jej dosah.
VYBERTE SI SVOJE DIEŤA
Nicholas Winton bol nútený konať na vlastnú päsť: boli potrebné víza - pre každé dieťa zvlášť, lekárske osvedčenie a takisto zabezpečiť pre každé z nich domov a ručiteľa alebo pestúna v novej krajine. Súčasťou procesu bola aj záruka 50 libier na každé dieťa (keby sa náhodou muselo vrátiť naspäť), karty s fotografiami, menami a vekom, aby mali ručitelia „jednoduchší výber“. Neskôr presunul iniciatívu aj do novín s názvom: „VYBERTE SI SVOJE DIEŤA.“
Celé to bol ale neuveriteľne komplikovaný postup, takže sa stávalo, že kvôli zdĺhavosti sa deťom vybavovali falošné dokumenty, ktoré sa potom pri príchode do novej krajiny potom len vymenili za pravé.
Problémy medzi židovskými a kresťanskými organizáciami napríklad vyriešila Wintonova strohá odpoveď: „Lepšie je na vieru obrátené židovské dieťa, ako mŕtve dieťa“. Winton vítal v Anglicku každý transport s vydesenými a plačúcimi deťmi a osobne ich predstavoval ich novým náhradným rodičom.
Winton bol tejto práci, ešte popri svojom zamestnaní, naplno oddaný. Venoval sa jej v popoludňajších a večerných hodinách, len aby sa mu podarilo zachrániť čo najviac detí. Dohromady zorganizoval podľa Holocaust Encyclopedia sedem prepráv železnicou z Prahy cez Nemecko naprieč Atlantikom a potom loďou cez kanál La Manche až do Británie. Tam už na stanici v Londýne čakali pestúni na „svoje“ deti. Posledný úspešný transport opustil Prahu 2. augusta 1939.
Kindertransport smrti
Čo sa týka toho úplne posledného, ktorý bol spomedzi všetkých najväčší, ten mal odísť z Prahy 1. septembra 1939. Do cieľa ale nikdy nedorazil. Ten istý deň vtrhol Hitler do Poľska a hranice sa uzavreli. Vlak s deťmi nesmel odísť a osud dvestopäťdesiatich detí, bol spečatený.
Zúfalstvo rodičov, ktorí sa to dozvedeli, bolo nepredstaviteľné. Všetky deti boli odvezené – ale nacistami do koncentračných táborov. Od 14. marca 1939 do 2. augusta 1939 sa spoločným úsilím podarilo evakuovať 669 detí, ich presné číslo však dodnes nie je isté.
Keby však nebolo jeho manželky, svet by sa o jeho hrdinstve ani nedozvedel. Za všetko mohla náhoda, keď v roku 1988 jeho žena Grete našla na povale album z roku 1939 so všetkými detskými fotografiami a kompletný zoznam mien zachránených detí.
Nakoniec za svoje zásluhy a záchranu stoviek malých životov dostal ďakovný list od Ezera Weizmana, bývalého prezidenta štátu Izrael, stal sa čestným občanom mesta Prahy v samostatnej Českej republike a v roku 2002 Winton prijal rád rytiera od kráľovnej Alžbety II za svoje služby pre ľudstvo. Bol ocenený aj rádom Bieleho Leva v roku 2014.
Umrel 1. júla v roku 2015 a dožil sa neskutočne dlhého veku 106 rokov. V roku 1988 bol pozvaný ako člen publika do televízneho programu "To je život!" Nevedel, že ľudia sediaci okolo neho sú tí, ktorým zachránil život...