Najradšej by som si zbalil veci a vypadol niekam ďaleko, ďaleko od všetkých povinností. Precestoval by som celý svet. Zabudol by som na problémy a žil si svoj cestovateľský sen. Možno aj vy poznáte tento pocit. Vynára sa, keď máme plné zuby monotónneho života, keď nás opakovanie všedných dní náramne nudí. Tomáš Vilček si túto túžbu splnil a napísal o tom knihu Tomas World Expedition. Hneď po vysokej škole sa rozhodol uskutočniť to, nad čím väčšina z nás doživotne iba premýšľa. Cestovateľská vášeň ho prinútila zbaliť si caky-paky a vyraziť na vandrovku. Irán, Afganistan, India, Bolívia, Pobrežie Slonoviny a oveľa viac.
Na ceste okolo sveta zažíva nevídané dobrodružstvá a stretáva mnoho inšpiratívnych ľudí. Ocitá sa zoči-voči občianskym vojnám, teplotným extrémom, pozerá sa do tváre tej najstrašidelnejšej chudobe. Popritom stopuje tisíce kilometrov a kempuje v divočine pod miliónmi jagavých hviezd. Cestuje v čase, aby sa nadýchol čarovnej histórie a dotkol fascinujúcich kultúr.
Tento skutočný príbeh vás vtiahne do silných exotík tak autenticky, až zabudnete, že sedíte doma a čítate knihu. „Jeden rok, od augusta 2014 do júla 2015, na ceste okolo sveta, dokumentujem svoje dobrodružné kroky a nezabudnuteľné zážitky,“ popisuje Tomáš. „Spočiatku aktuálnymi príspevkami na sociálnej sieti, neskôr albumami fotiek a blogmi. Pozitívne ohlasy ma časom motivovali k tomu, aby som vytvoril prepracovanejšiu verziu blogov v kombinácii s tými najpútavejšími fotkami. Motivovali ma ku knihe.“
HNonline.sk vám prináša úryvok z knihy Tomas World Expedition:
Jedinečná atmosféra Austrálie Drsná austrálska divočina sa môže pochváliť priestranným teritóriom plným slobodného života a nedotknutej prírody. V Austrálii oslavujem Vianoce, prelom rokov a počas stopovania či couchsurfovania spoznávam mnoho inšpirujúcich ľudí. Kto ste? Prečo ste sem prišli? Ako dlho zostanete? Kam pôjdete? Máte dosť peňazí? Sedím na imigračnom oddelení, mrznem v silnej klíme a rozrušene sledujem premotivovanú pracovníčku. Austrálska kapitola sa nezačína príjemne.
Prilietam do Darwinu, hlavného mesta Severného teritória a policajti ma berú bokom. Som zrejme nápadný. Veľký batoh, dotrhané žabky na nohách, neznáma krajina pôvodu, žiadna letenka von z Austrálie. Striktnú imigračnú politiku Austrálie pociťujem na vlastnej koži ihneď po príchode. Dvadsať minút trčím na imigračnom a čakám na ďalšie pokyny. „Madam, do Austrálie som prišiel cestovať. Žiadne iné úmysly nemám. Precestujem naplánovanú trasu a frčím ďalej na Nový Zéland,“ otváram počítač a ukazujem jej trasu svojej cesty, fotky z iných krajín či pečiatky v pase.
„Peniaze mám. Pozrite, dvesto dolárov.“ „Dvesto dolárov? Tie vám vystačia na tri dni. Viete, ako šialene drahá je táto krajina?“ S vypleštenými očami si ma naďalej premeriava. „Viem, no dokážem cestovať veľmi lacno. Dvadsať dolárov na deň mi stačí. Potom si vytiahnem ďalšie peniaze.“ „Kam pôjdete spať?“ „Austrália má mnoho kempov a ja mám stan. Idylka v austrálskej prírode.“ „Musíte sa preukázať dostatočnou sumou na účte. Aspoň tisíc dolárov.“ Otváram internet banking. „Dvestotridsať eur? To vám na Austráliu nestačí.“ „Mne však financie na cestu prichádzajú postupne, nie je to žiaden problém. Keď sa mi minú, zavolám kamošovi, s ktorým som dohodnutý.“ „Tak mu zavoláme hneď. Musí mi potvrdiť, že to sedí, že sa naňho môžete spoľahnúť.“ Sakra, veď nevie plynule po anglicky.
Vytáčam číslo na Slovensko a radšej volám svojej tete. V nedeľu večer sleduje v kruhu rodiny televíziu a austrálsky telefonát z imigračného ju zaskočí. Napriek tomu pritakáva na všetko, čo pracovníčka potrebuje počuť a ubezpečuje ju o mojich plánoch v Austrálii. Vďaka Veronike mi nakoniec umožňujú vstup do krajiny. Hodinové vypočúvanie sa končí. Prvýkrát sa ocitám na južnej pologuli. Za sebou mám dvadsaťtisíc pozemných kilometrov.
Sú tri hodiny v noci. V tomto čase z letiska nikam nejdem. Rozkladám spacák pod lavičku a spím do jedenástej. Hneď pri východe z letiska dostávam facku. Je neskutočne horúco a dusno. Nasávam vôňu vyschnutého ihličia a trávy. Vôňa Austrálie je veľmi špecifická. Ihneď viem, že som na novom kontinente. Pekne upravené parky, rovné cesty, moderné autá. Všetko je také iné, divné, civilizovanejšie. Je to kultúrny šok. Nečudo, štyri mesiace v ázijských krajinách mi zdeformovali vnímanie. Po chodníku idú akísi černosi s bosými nohami a v dotrhaných tričkách. Chladné výrazy tváre budia rešpekt. Hrozne smrdia a opití sa potácajú zo strany na stranu. Kto sú?
Vyšlo v spolupráci s:
