Bratia predstavujú akoby zbytočných ľudí, ktorí hlboko prežívajú svoju osamelosť, bezradnosť a životné nešťastie...
V Edícii Zlatým písmom vychádza novinka Človek na ulici od Ivana Horvátha, ktorého objavné umelecké impulzy a prieniky za hranicami dovtedajšej estetiky oslovili už ako študenta na gymnáziu. Ivan Horváth sa prostredníctvom bratov snaží ukázať, aké ťažké je vyrovnať sa so svetom, ktorí si bratia nevybrali, ale do ktorého sa narodili a v ktorom museli žiť.
Dôraz na psychiku postáv, ktorá je dôležitejšia ako príbeh
Nechcel zobraziť celý život postáv od narodenia po smrť, nezameral sa na úplný obraz života, nebol kritický. Zaujímali ho iba niektoré postoje a pocity, ktoré predovšetkým vo svojom vnútri prežívali bratia Jurgovci. Prvá časť knihy sa volá Bratia Jurgovci. Tá druhá Laco a Bratislava.
Práve v tejto novele hýri Ivan Horváth výmyselníckym a vitálnym prístupom k svetu. Svedčí o tom už fakt, že v texte sa vyskytuje vyše 110 zmienok a citácií v škále od Descarta, Schopenhauera a Nietzscheho cez Štúra, Novomeského, Smreka, rôzne dejinné a politické osobnosti a svetových spisovateľov Danteho, Apollinaira, Conana Doyla a Oscara Wilda, maliarov Gauguina či Benku až po hudobných klasikov a džezové melódie.
V edícii Zlatým písmom doteraz vyšli knihy ako Tri gaštanové kone, Drak sa vracia, Liesky či Slobodova Hudba. Novinku Človek na ulici podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
HNonline.sk vám prináša prvé strany z knihy Človek na ulici:
1 Bratia Jurgovci ROZPRÁVKA O JÁNOVI JURGOVI
Toho roku leto bolo krásne. Ján Jurga bol šťastný, že prišiel na dedinu bývať. Jeho oči, unavené žiarou rozpáleného asfaltu v meste, okriali zeleňou okolia, staré, dávno pozabudnuté a potlačené túžby ožívali znova v jeho mysli. Dolina sa tiahla od jedného kraja horizontu k druhému, vrchy pokryté hustým lesom ju obklopovali nežným gestom.
Uprostred bol vyrúbaný úsek, v ňom ležal učupený domček, v ktorom Ján Jurga prežíval svoje slastné dni. Okná mal stále otvorené v ústrety diaľkam, jeho prah bol stále čistý. Šliapalo ho len málo ľudí, myšlienky, nad ním letiace, nezanechali na ňom stopy.
Ján Jurga prišiel sa sem zotaviť po namáhavej práci v meste, ležal celý deň na pohovke, rozmýšľal, objímal mysľou diaľky a bol rád, že môže hlivieť na jednom mieste. Niekedy šiel do okolného lesa, ale nie ďaleko. Vtedy si často povedal: „Aká je krásna tá skupina stromov.“ Potom zostal stáť, díval sa na skupinu stromov, díval sa dlho. Keď odchádzal, povedal si: „Škoda, že musím odísť. Je krásna tá skupina stromov.“ Alebo zadíval sa na letiace oblaky.
Staré, dávno zabudnuté a potlačené detské túžby ožívali znovu v ňom. A ležal naznak a plakal, že oblaky tak rýchlo letia. Jeho brat Peter býval na dedine, päť kilometrov vzdialenej. Niekedy prišiel k nemu, vyčitoval mu: „Zasa postávaš, stále len postávaš. Nemáš ani trochu zmyslu pre praktický život.“ On mu však odpovedal: „Vtáky nevedia pískať podľa nôt.“ Čo myslel tým, sám presne nevedel. Ale vedel, že takýmito rečami odoženie brata, a potom je to krásne hovoriť niekedy nezmysly.
Dolinou tiekol potok, tiekol tadiaľ už oddávna, on však bol presvedčený, že tečie kvôli nemu. Často si myslel nahlas: „Ten potok ma prenasleduje. Keď sa dívam na jeho vodu, vidím mnoho, všelijaké hlavy, nezmysly, potom som chorý.“ – A dodal: „Nesmiem sa dívať na potok, ako tečie, lebo potom som chorý.“
Voda, oblaky, potok i vtáky boli zaiste prvky chaosu v jeho hlave. A potom i les. Les šumel, skučal, žaloval i utešoval. A nebol ako stará baba, povedal vždy rovno, čo si myslí. Raz bol Ján Jurga zlej vôle, nadával, vtedy sa les nahneval a hodil po ňom jeden strom. Nie po ňom, len vedľa neho, ako výstražné memento. A niekedy hučali i skaly povedľa neho, rútiac sa nadol.
Vtedy zložil Ján Jurga ruky. „Už nebudem viac nadávať.“ A ani nevedel, komu to sľubuje. V meste bol Ján Jurga inakší. V prírode stal sa primitívnym. Je to vcelku podivná vec. Jeho brat prišiel zasa k nemu istého dňa. A povedal mu tvrdo: „Už sa hanbím pomaly za teba.“ O chvíľu zasa povedal: „Žiješ tu ako hlupák, bez túžob a radostí.“ Jeho brat nevedel, že lesy hovoria, že potok je veľmi falošný, že oblaky nečakajú, nevedel veľmi mnoho dôležitých vecí.
A pritom sa cítil povýšeným a hrešil ho. On mu však neodpovedal. Načo? Snáď kým bol ešte v meste, bol by sa urazil, teraz však... Teraz bol už iným človekom. Oh, on mal túžby a radosti, tie dosiahli až horizont, ale boli inakšie než bratove. Vysvetľoval si to podobne rádiu. Jeho brat nebol naladený na jeho dĺžku vlny. Ján Jurga bol chorý.
Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu: „Si krásny, si krásny! Najmalebnejšie motýle prídu a sadnú si na teba a sú vo vytržení.“ A teraz odpusťte, že idem hovoriť ešte i o jednom dievčati.
Je to smiešne, že musím hovoriť zasa o láske, ale pre Jána Jurgu to bolo veľmi zdravé, že sa zamiloval. Jedného večera si spravil oheň na temene vrchu, díval sa na vyšľahujúce červené jazyky, lebo toho dňa mu potok veľmi pomútil hlavu. Liečil sa ohňom, lebo voda a oheň sú nepriatelia. Nebo v ten deň plakalo, jeho sivé oči teraz zívali prázdnotou.
Vietor sa zaplietol medzi stromy, ťahal ich za sebou, tie nariekali. A klaňali sa Jánovi Jurgovi: „Prosíme ťa, pomôž nám.“ Potom nastala noc a tej noci to bolo, čo počul výstrely. Zneli ako klopkanie na dverách jeho povedomia, ako ozvena dávno zapadnutej minulosti. Počúval napnuto, bol mu tak smiešne príjemný ten praskot výstrelov. Jeho uši už odvykli všetkému hluku.
Potom klopal niekto na dvere, bolo to tiež veľmi smiešne a on nič nepovedal. Jeho brat ani nevyčkal odpoveď, vstúpil dnu, priniesol si so sebou veľkú spoločnosť. Pristúpil k nemu a zakričal hlasom trasľavým od smiechu: „Toto je môj brat – pustovník. Dnes ho vyhlásime za svätého.“ Pritom sa smial, smiala sa i celá spoločnosť a bolo cítiť, že páchnu alkoholom. Celá spoločnosť sa mu smiala, on im však nehovoril nič.
Pri tej nezvyklej vrave začal spomínať na svoj mestský život, nadišli ho pocity, o ktorých nevedel, čo znamenajú, rozumel im. Chcel kričať: „Buďte ticho, zobudíte vtáky.“ Len tak, aby ich postrašil, ale rozmyslel si to a nepovedal radšej nič. Len sa díval na nich meravo. V tej spoločnosti bolo mladé dievča, na ktorom si jeho brat zabudol oči.
A ku ktorému najviac hovoril. To však zavše pozrelo i na Jána Jurgu, zmeralo ho pohľadom a najsilnejšie kričalo: „Sláva pustovníkovi!“ V meste by si bol Ján Jurga pomyslel: ‚Chce hnevať môjho brata.‘ A tiež by nebol uhádol pravdu. Teraz nemyslel na nič a bol spokojný, že nemá aspoň falošné myšlienky. Jeho brat kričal, rozhadzoval sa a vysmieval sa mu.
On mlčal, počkal, kým sa utíšia, kým sa s ospalou tvárou, s mrmlaním nevytratia z jeho domčeka. Odchádzali s unaveným zrakom, jeho brat nevedel ani poriadne ísť, tackal sa. A chcel objímať stále to pekné dievča, to mu uhýbalo. Keď vychádzalo z dverí, pozrelo na Jána Jurgu, v očiach malo zvedavosť, snáď i oheň. Ján Jurga nemyslel si o ničom nič, bol tichý, vyšiel ráno von z domčeka, díval sa na vodu.
Tam uvidel ženské hlavy, a nie tie, ktoré vídal v meste, ktoré miloval v meste. Tie hlavy sa veľmi podobali jeho včerajšej návštevníčke, niekedy sa líšili v podrobnostiach, ale to bolo len preto, že si nezapamätal dobre jej tvár. Na vodu sa však nechcel dívať, nedávno našiel neďaleko mravčí kopec, ta zašiel.
Pozoroval pobiehajúce mravce, potom sa mu všetko pred zrakom rozplynulo a videl zasa dievčenskú hlavu. Ján Jurga bol zamilovaný. Nechce si to priznať, vnútilo sa mu to samo na jazyk. Hovoril v sebe: ,Nebo má dnes krásnu modrú farbu. Ale i ona bola pekná, bola, oči má ako pozdrav nedosiahnuteľna.‘
Potom už nerozmýšľal ani mnoho nad tým, tešil sa, že videl topole, dúhu na oblakoch, jej hlavu. A nemyslel vôbec na to, že by ju mal vyhľadať. Ani by sa neboli viac stretli, keby ona nebola prišla k nemu. Prišla tichým krokom, váhavo a slušne sa opýtala: „Vyrušujem vás?“ Potom si sadla na kameň vedľa neho a pýtala sa na rozličné veci, na ktoré nemal chuť dať odpoveď, ale na ktoré predsa odpovedal.
Bola tichá, dívala sa na neho uprene, pomyslel si, že jej azda môže niečo povedať. Niečo prezradiť o brehoch, mravcoch a vtákoch. Ona mu však nerozumela úplne. Oh, nie. Pýtala sa napríklad: „Chytáte niekedy ryby?“ Pýtala sa to vážne, myslela snáď, že sa to patrí. On jej na to odpovedal: „Videl som niekedy aj automobily, aj vlaky. To sú však potvory, tie jazdia vašimi srdcami a hovoria z vašich rečí.“ A smial sa škodoradostne.
Ona sa však nenahnevala, odišla, na druhý deň zasa prišla a nehovorila sprosté reči. V ten deň prišiel i jeho brat, díval sa nahnevane na neho a povedal mu: „Mne sa zdá, že sa už nikdy nevrátiš do mesta a umrieš tu ako parazit.“ Zaiste ani nevedel, čo znamená slovo parazit. Potom chytil to dievča za ruku a ťahal ho preč. Ona sa ohliadala a kričala: „Zbohom, dovidenia,“ dala sa odviesť a šla preč. A šla preč.
Ján Jurga sa nahneval, napísal neohrabaným písmom na papier „Nie som doma“ a vyvesil to na dvere. A čakal schovaný celé dni, kým príde dievča, bol zvedavý na jej tvár. Keď však prišla, ukázal sa jej, potom šiel k dverám a strhol tú ceduľu. Potom si sadol k nej, dlho mlčal a keď povedal niečo, urážal ju.
Ona odišla preč zasa rozčúlená, povedala mu: „Nemyslite si, že vás mám azda rada, a preto sem chodím.“ On to vzal za Sväté písmo a skoro plakal. A povedal si: „Ako som si to len mohol myslieť, že chodí sem kvôli mne.“ Nastal týždeň pokoja, jeho otvorené okná hltali všetky farby vesmíru a v tých sa prebral. Na protiľahlom brehu stál osamelý strom, tam sa rojili lastovičky a cvičili sa v lete. Niekedy kričal na ne: „Nechoďte preč, ostaňte tu aspoň vy.“
To hovorieval niekedy aj oblakom, ale nikto ho nepočúval. Mal asi slabý hlas. Večer si neľahol, ráno nevstával. Občas však predsa spal niekoľko tvrdých hodín, potom, keď sa zobudil, tĺkol si hlavu a povedal: „Oblaky mi za ten čas uleteli, ktovie, či lastovičky sú ešte na tom strome?“ Lastovičky tam ešte boli, štebotali. „Som vlastne sprostý,“ dodal potom, keď sa rozprával s trávou.
„Veď ona je niekde nablízku.“ Uplynul týždeň; myslel si, že ona viac nepríde. Ale predsa prišla. Zaklopala na dvere, hlasne povedala: „Dobrý deň.“ Potom dodala: „Zajtra odtiaľto odcestujem.“ On mlčal. A chcel mnoho povedať. „Odcestujem ďaleko.“ Vstala a robila sa, akoby už chcela odísť. Spravila niekoľko krokov. „A ja som vás mal tak rád,“ vzdychol. Čo to povedal? Nerozumel sám sebe. Obrátila sa, usmiala sa. „Veď ste mi vždy nadávali.“
Ona sa smiala. Jej úsmev hovoril. Hovoril rozličné veci. Ján Jurga si myslel, že rozumie reči toho úsmevu. Vstal a chytil ju za ruku. A chcel ju bozkať. Odtiahla sa, zvážnela. „Nie, už je neskoro. Odcestujem ďaleko, zajtra už odcestujem.“ Obrátila sa, kráčala k dverám, otvorila ich. Potom zamrmlala: „I ja som vás mala rada.“ To bolo jej.
Zavrela dvere, odišla. Les žaloval, vtáky plakali, lebo cítili s ním. A potok odnášal ich slzy melancholicky, smutne. Lístie ožltlo, ktovie prečo; azda, že už nastávala jeseň. Prišiel jeho brat, smial sa posmešne a hovoril: „Odišla do mesta, už ťa viac nebude znepokojovať, pustovník!“ Pozrel hlboko do jeho zraku. „Viem.“ Nasledujúci deň napísal ceduľu a prilepil ju na dvere. A odišiel preč.
Les šumel poéziu lásky s nečakaným zakončením, vietor nevedel, kadiaľ ísť, aby hneval zamĺknutú chalupu. Potok, ten zostal falošný; pochodí mnoho krajov, nič si nepripustí k srdcu. A okrem toho, veď nižšie môže iným mútiť hlavy. Na chalupe bola ceduľa s nápisom: „Odišiel som do mesta.“ Dážď ju bozkával.
Vyšlo v spolupráci s: