Na Slovensko sa pomaly, ale isto blíži vlna, ktorú zdvihla správa o sfilmovaní Pána Prsteňov a blížiace sa uvedenie prvého dielu trilógie do kín. Milovníci tejto knihy J. R. R. Tolkiena sa rozdelili do dvoch skupín -- jedni sa na film netajene tešia, druhí to odmietajú s odôvodnením, že si nechcú kaziť svoju predstavu hlavných hrdinov. Prípravy na príchod Pána Prsteňov sú veľkolepé: na oficiálnych internetových stránkach venovaných filmu sa objavujú obrázky a plagáty, ale aj celé úryvky z diela, rušno je aj na internetových stránkach fanklubov. V kníhkupectvách (zatiaľ najmä v predajniach zahraničnej literatúry) sa objavujú oficiálne publikácie, venované filmu, možno očakávať reedície dávnejšie vydaných Atlasov Stredozeme a iných kníh, rozoberajúcich a dotvárajúcich Pána Prsteňov. V neposlednom rade treba spomenúť dva zásadné počiny z domácej dielne: Slovenský rozhlas a Rádio Twist spojili svoje sily a na pokračovanie vysielajú dramatizáciu Pána Prsteňov a (konečne) vyšiel slovenský preklad tejto knihy -- lepšie povedané, v obidvoch prípadoch ide o jej prvý diel, nazvaný Spoločenstvo Prsteňa.
Musíme začať tým, že preklad Pána Prsteňov (Otakar Kořínek, vydal Slovart v roku 2001) privítame: ide o dielo, ktoré by rozhodne nemalo v slovenčine chýbať jednak pre svoj význam (ide o základ celej tzv. fantasy-literatúry), jednak pre zvláštnu vlastnosť: kto ňou pozorne prejde, rovnako ako ten, kto prešiel krajinou elfskej Panej, nemôže ostať nepoznamenaný -- ako, to závisí samozrejme od toho, čo si do tejto krajiny sám priniesol. Nedávno som dokonca počula názor, že ide o jednu z mála kníh, ktorej jazyk dokáže spojiť aj generácie, ktoré by si inak nerozumeli -- čo je v slovenských pomeroch, kde sa každú chvíľu udeje nejaký zásadný prevrat, mimoriadne dôležité.
Dejiny Vojny o Prsteň
Spoločenstvo Prsteňa opisuje začiatok Vojny o Prsteň -- klenot, ktorý vykoval Temný pán Sauron Veľký, pričom doň preniesol časť svojej moci. Vo vojne na konci Druhého veku, v ktorej sa naposledy spojili ľudia a elfovia, bol Sauron porazený a Prsteň mu vzali, avšak kráľa Isildura zlákala jeho krása a nedokázal ho zničiť. Prsteň zabezpečoval svojmu nositeľovi dlhovekosť, ale aj neviditeľnosť. Po stáročiach Sauron opäť začal rásť, na to, aby získal opäť svoju predošlú moc, však potreboval získať Prsteň, ktorý sa medzičasom dostal k tvorovi menom Gollum do podzemnej jaskyne. Pomocou Prsteňa by Temný pán dokázal ovládnuť ľudstvo a zničil by aj posledné zvyšky sveta elfov. Preto sa všetky slobodné národy sveta spojili, aby Sauronovi zabránili v získaní Prsteňa. Za Toho, kto ponesie Prsteň, vybrali hobita Froda: jeho úlohou bolo odniesť ho na jediné miesto, kde môže byť zničený -- v Puklinách osudu v Ohnivej hore (Orodruin). Tam kedysi vznikol a jedine jej plameň ho dokáže roztaviť. Okrem troch hobitích priateľov Froda sprevádzajú zástupcovia všetkých ostatných plemien -- elf Legolas, trpaslík Gimli, čarodejník Gandalf a dvaja ľudia -- potomok kráľov Aragorn a bojovník Boromir z posledného veľkého mesta Mužov zo Západu -- gondorského Minas Tirith. Prvý diel opisuje začiatok ich putovania až po rozpad Spoločenstva Prsteňa. Zvyšok vojny je námetom ďalších dvoch dielov, nazvaných Dve veže a Návrat kráľa. Po mnohých dobrodružstvách sa Frodovi podarí splniť úlohu a Sauron je porazený, avšak spolu s koncom moci Jedného Prsteňa končí aj moc Troch Prsteňov elfov, svet im zosivie a oni sa odoberú za More. Nastane Štvrtý vek -- panovanie ľudí.
Gollum, Glum, Glgúň a Gloch
V slovenčine vyšiel pomerne nedávno preklad Hobbita (Hobbit, preklad Viktor Krupa). S Pánom Prsteňov mali slovenskí čitatelia možnosť oboznámiť sa len v origináli alebo v českom preklade -- mnohí, vrátane autorky týchto riadkov, ho majú "vžitý" práve v tejto verzii a vychádza z nej aj rozhlasová dramatizácia (Hobit -- preklad František Vrba, Pán Prsteňov, Silmarilion, Nedokončené príbehy -- preklad S. Pošustová, vydanie Mladá fronta). Preto sa nechceme príliš venovať jazykovej stránke prekladu -- uvedomujeme si, že aj zvyk na iný text môže byť železnou košeľou. Ako príklad uvedieme rozdiely v menách riek a hôr -- český preklad nazýva Veľkú rieku Anduina, v slovenskom je to zhodne s originálom Anduin. Podobne slovenský preklad zachováva mužský rod pri hore Orodriun (v českom je to Orodruina). Pretože v slovenčine môžu byť rieky a hory mužského aj ženského rodu, je preklad vecou názoru. Problémy slovenského prekladu sú v niečom inom. V ČR sa zjednotili v určitej terminológii -- identické postavy sa vo všetkých dielach volajú rovnako. Glum (originál Gollum) je vždy Glumom -- aby sme uviedli najznámejší príklad. V slovenčine je to inak: v slovenskom preklade Hobbita z Golluma vznikol Glgúň. Tá istá postava sa v Pánovi Prsteňov volá Gloch. Pre väčší zmätok v rozhlasovej dramatizácii sa opäť stretneme s Glumom. Podľa doterajších informácií príde do slovenských kín prvý diel Pána Prsteňov v dvoch verziách: s českým dabingom (čo diváka ochudobní o krásu anglického originálu), alebo so slovenskými titulkami -- a tie budú údajne vychádzať z čerstvého slovenského prekladu. Možno budeme chodiť do kina s malými prekladovými slovníčkami...
Pomiešaná dramatizácia
Najprv k rozhlasovej verzii: je vynikajúca -- okrem niekoľkých maličkostí. V niektorých momentoch ide skôr o voľnú dramatizáciu diela J. R. R. Tolkiena. Dá sa to sčasti vysvetliť tým, že Pán Prsteňov má niekoľko vrstiev, čo dramatizáciu nepochybne sťažuje. Podobné problémy viedli napríklad autorov britskej dramatizácie (BBC) k tomu, že dej "dotvorili" -- začína sa príchodom Golluma do Mordoru, kde z neho mučením vypáčia meno Bilbo Baggins a Shire (teda meno súčasného "majiteľa" Prsteňa a miesto jeho bydliska), dozvieme sa, ako Sauron prikazuje nazgúlom nájsť Bilba... atď., teda to, čo sa dá z deja dedukovať, čo však v knihe samotnej alebo nie je, alebo je len spomenuté. Slovenský rozhlasový Pán Prsteňov toto všetko vynecháva -- naraz len vhupneme do diania. Dozvieme sa, že Bilbo našiel na úteku pred skirtmi v jaskyni Prsteň, pre ktorý kedysi Gollum -- Glum zavraždil svojho priateľa a teraz ho stratil, nedozvieme sa však, ako sa Bilbo dostal do jaskyne skirtov, ako sa Glum dozvedel jeho meno a bydlisko a ako sa táto dôležitá informácia dostala do uší Sauronovi. Za ďalší problematický bod treba považovať skutočnosť, že Bilbo je jednak autorom Veľkej knihy -- kroniky Vojny o Prsteň, jednak do deja sám vstupuje. Napríklad v druhej časti ho vyrušuje kýchanie Sama, ktorý prechladol v Mohylových vrchoch. Jednota miesta a času dostáva poriadne zabrať -- Bilbo predsa napísal túto časť svojej kroniky až po príchode Froda do Roklinky, a vtedy je už Sam zdravý (aspoň nepočuť, že by kýchal v hostinci U Skákavého poníka a počas zvyšku cesty). A do tretice: čarodejník Gandalf varuje čo aj len pred vyslovovaním mena Mordor (Čiernej krajiny, panstva Saurona Veľkého) v Hobitove -- zato však prečíta nápis na Prsteni v Čiernom jazyku tejto krajiny. Keď ho prednesie v elfskej Roklinke, kde je ukrytý jeden z troch Prsteňov elfov, a preto tam nepreniká žiadne zlo, všetko potemnie, elfovia sa vydesia a zakrývajú si uši -- dosah, aký by malo takéto niečo v bezbrannom Hobitove, ku ktorému sa blížia Prsteňové príšery (nazgúovia) v podobe Čiernych jazdcov, si nemožno ani len predstaviť. Gandalf to však veľmi dobre vie, v knihe výslovne odmietne Čiernu reč použiť a text preloží. Zvyšok je vecou vkusu -- napríklad miestami by menej intonácie a dôrazov bolo viac, Tom Bombadil v podaní Milana Lasicu je zasa natoľko civilný, až to hraničí s apatiou (prehnité srdce Starej vŕby by sa asi na apel, prednesený jeho štýlom, nepohlo ani o milimeter, nieto aby vydalo uväznených hobitov Pipina a Smieška...).
Ak uhádneš moje meno...
Preklad prvého dielu Pána Prsteňov zasa zápasí s inými problémami. Mnohé vyplývajú zo zvláštnej štruktúry originálu. Predovšetkým -- J. R. R. Tolkien mystifikoval. Pán Prsteňov sa navonok tvári ako preklad z iného, starodávnejšieho diela -- z odpisu Veľkej (alebo tiež Červenej) knihy, ktorú o histórii Vojny o Prsteň napísal Bilbo, jej posledné časti sú však dielom Froda a iných kronikárov. V závere knihy sú dokonca poznámky k prekladu niektorých mien z hobitmi používanej všeobecnej reči do angličtiny. J. R. R. Tolkien si to mohol dovoliť, ako lingvista vedel "preložiť" meno Bangazír do starodávnej anglickej podoby Samwise, v obidvoch prípadoch to znamená "polomúdry", čiže "prostáčik" -- v českom preklade Pána Prsteňov sa táto dôležitá postava volá Samvěd, skrátene Sam. Mená sú vôbec kapitolou samou osebe a Gollum -- Glum -- Glgúň -- Gloch je ešte tým najmenším príkladom. Hlavný hrdina je v origináli Frodo Baggins a žije v nore, zvanej Bag End. Základom mena je v obidvoch prípadoch slovo bag -- vrecko, taštička. Bilbo a neskôr jeho synovec Frodo Vreckovci žijú teda v nore, pomenovanej s typickým hobitím humorom podľa majiteľa -- Dno Vreca. V Hobbitovi (slovenská verzia) sa z neho stal Frodo Lazník a žije v Lazoch. V Pánovi Prsteňov je priezvisko rodiny Bublík (!), žijú však vo Vreckanoch. Trochu nevydarený kompromis, dalo by sa povedať. Len tak na okraj: Rozhlasová verzia sa snaží týmto problémom vyhnúť -- hobiti priezviská nemajú. Každému, kto čo len trochu pozná zvyky hobitov, by už len tento fakt musel byť nápadný -- hobiti predsa milovali svoje rodokmene, čo predpokladá existenciu "rodových mien". Pokus o zapretie priezviska (a tobôž mena) by teda musel vzbudiť pozornosť nielen u Chodca (Aragorna), ktorý od Gandalfa vedel o hobitoch dosť, ale aj u všetkých návštevníkov hostinca U Skákajúceho poníka v Hôrke, kde žili spolu ľudia aj hobiti. Je jasné, že pokus o nenápadné zmiznutie z Kraja by sa skončil neúspechom.
Príliš rozmanitý zemepis
Stredozem (Eriador) je obývaná bytosťami najrôznejšieho druhu -- okrem hobitov (polovičníkov, ktorí tak, samozrejme, sami seba nevolajú) v nej žijú ľudia normálneho vzrastu (hobiti im hovoria Veľkí ľudia), trpaslíci, elfovia, ale aj tvorovia, ktorých Tolkien nazýva orcs alebo gobblins. Čeština na ich označenie disponuje výrazom "skřet" -- ktorý na tieto obludky pasuje presne rovnako ako tolkienovské orcs, neanglické slovo ohavné zvukom a vystihujúce fyzickú škaredosť, ktorej zodpovedá aj duševná nízkosť. V Krupovom Hobbitovi sa stretávame so škriatkami -- čo je síce preklad verbálne správny, lenže škriatok je (aspoň v slovenskom tradičnom chápaní) bytosť iného druhu: je síce fyzicky malá a často škaredá, niekedy zlomyseľná, nevyspytateľná a poriadne nebezpečná (ako ostatne mnohé rozprávkové bytosti bývajú), napriek tomu však môže pôsobiť aj dobro a dokáže nosiť šťastie. V slovenskom preklade Spoločenstva Prsteňa sa stretneme s menom ohyzd -- čo vystihuje podstatu (aspoň z fyzickej stránky), do plnej ohavnosti slova ork alebo aj českého "skřet" mu však niečo chýba. Aj tu sa rozhlasová verzia uchýlila k jednoduchému riešeniu: používa elfský výraz skirt.
Výrazným znakom Pána Prsteňov je súbežné používanie rôznych mien pre tú istú lokalitu alebo skupinu ľudí -- podľa toho, kto hovorí. Takže elfovia volajú Gandalfa menom Mithrandir -- Šedý pútnik, elfská Imladris je v origináli Rivendell (česká a rozhlasová Roklinka, v slovenskom knižnom preklade Pána Prsteňov Vododol). J. R. R. Tolkien totiž obdaroval každé plemeno vlastným jazykom a každý jazyk sa navyše používa niekoľkými spôsobmi -- ten istý jazyk používa inak hobit (hovoriaci nedbalým štýlom) a inak Denethor, Gondorský Správca, používajúci knižný a formálnejší štýl. Záujemcom možno odporučiť prehliadku internetových stránok, venovaných problematike jazykov elfov, ľudí, ale aj trpaslíkov a entov, ba dokonca aj Čiernej reči -- každý z týchto jazykov "žije" vlastným životom doteraz (na internete možno nájsť učebnice elfských jazykov a existuje dokonca literatúra, písaná v quenijčine a sindarčine). Čierna reč, primitívny jazyk, vhodný len na najhrubšie účely v istom zmysle slova znie dodnes -- napríklad v dopravných prostriedkoch a krčmách najnižšej cenovej skupiny, bohužiaľ, však nielen tam). Rovnako ako jazyky vymyslel J. R. R. Tolkien históriu Stredozeme, niekoľkozväzkové dielo, ktoré vyšlo v spracovaní jeho syna, a jej mytológiu -- Silmarillion. Bez poznania tohto všetkého by sa ani vynikajúci prekladateľ nemal púšťať do prekladu Pána Prsteňov. Lepšie povedané, môže tak urobiť, ale s rizikom, že sa dopustí chýb. Presne to sa v prípade slovenského prekladu stalo. Preto sa na 26. strane dočítame, že Celeborn žil vo Vododole ešte dlho po smrti Galadriela -- lenže Galadriel bola elfská Pani, Celebornova manželka, s ktorou sa stretneme na konci prvého dielu Pána Prsteňov, navyše elfovia boli nesmrteľní (ak ich nezabili alebo sa neutrápili). V origináli sa taktiež nepíše o smrti Galadriel, ale o jej odchode (it is said that Celeborn went to dwell there after the departure of Galadriel) a história Prsteňov sa naozaj končí jej odchodom za More. Tento nedostatok mohol a pri troche pozornosti aj mal odstrániť samotný prekladateľ alebo editor. Horšie je to s ďalšími vecnými chybami. Dočítame sa o Beleriandových vojskách -- lenže Beleriand bola krajina, na ktorej sa odohrávajú hlavné deje Silmarillionu. Omyl opačným smerom sa stal v prípade "pádu Gil-Galadu" -- nešlo o mesto, ako by naznačovalo slovné spojenie, ale o posledného elfského veľkráľa v Stredozemi... A podobný omyl nás čaká na konci knihy -- výprava, ktorá má odniesť Prsteň do Mordoru, dôjde do Lothlorienu, krajiny elfov. Jej hlavné mesto sa volá elfsky Caras Galadhon (Mesto stromov). Slovenský preklad ho nazýva týmto menom, ale súčasne, dokonca v jednej vete, sa stretneme aj s pomenovaním Galadhrim. V tomto prípade však nejde o meno mesta -- Galadhrim je pomnožné meno, označujúce lesných elfov, obyvateľov Caras Galadhonu. A priam ako zlý žart znie názov Šťastné polia (Gladden Fields) pre miesto, na ktorom padol kráľ Isildur, víťaz nad Sauronom z Druhého veku. Správny preklad nemôže byť odvodený od slova glad -- šťastný, ale od latinského koreňa glad -- meč. V Nedokončených príbehoch sa o tomto mieste píše, že na ňom rástli žlté kosatce, vysoké ako človek. Listy kosatcov pripomínajú tvarom meče (český preklad ho nazýva Kosatcové pole). Tieto chyby by sa nestali, keby sa práce na preklade začal nie Pánom Prsteňov, ale Silmarillionom. Táto kniha mytológie a dejín Stredozeme opisuje dejiny elfov a ľudí, ich vojen s prvým Temným pánom Morgothom a jeho nasledovníkom Sauronom Veľkým, obsahuje však aj bohatý poznámkový a vysvetľovací materiál k reáliám a jazykom, s ktorými sa stretávame v Pánovi Prsteňov. Napokon, vyplýva to aj z Tolkienovho životopisu: Silmarillion nebol zavŕšením jeho diela (hoci vyšiel až po spracovaní jeho synom), ale ZAČIATKOM -- Tolkien ho písal, menil a dotváral niekoľko desaťročí, na jeho základe a súbežne s ním vznikal Hobbit a Pán Prsteňov.
Ako sme uviedli na začiatku: je dobré, že slovenský preklad Spoločenstva Prsteňa vyšiel. Je však smutné, že sa tak stalo týmto spôsobom -- nedbalo, narýchlo a akoby sa chcela komerčne využiť predpokladaná vlna záujmu o dielo J. R. R. Tolkiena. Elfovia, hobiti ani trpaslíci si to nezaslúžia. O čitateľoch nehovoriac.