Keď sa stretne Hendrix, Morisson a Cobain. V galérii

Dvadsať portrétov, jedenásť osobností. Notoricky známych (Jim Morrison, Janis Joplin), ale aj takých, ktorých väčšina návštevníkov spozná až vo výstavnej sieni (Robert Johnson, Chris Bell). Jedni na nás hľadia pobavene, druhí sústredene, ďalší melancholicky... a iní zas hľadia skôr do seba. Jedno ich však neodvolateľne spája – smrť vo veku 27 rokov. A po novom aj... Ildikó Pálová.

Zrodení pre nepokoj
„Keby som vám porozprávala všetko, čo som v živote prežila, neuverili by ste mi,“ povedala raz rimavskosobotská maliarka kurátorovi Ivanovi Jančárovi. Vedela, prečo to hovorí. Podivuhodné a často tragické udalosti, čo jej opakovane vstupujú do života, u mnohých skutočne vzbudzujú podozrenie, že ide o fabuláciu. On jej však uveril. A Ildikó nijako neprekáža, že o jej živote otvorene píše aj v sprievodnom texte k výstave Klub 27 na pôde Galéria Nedbalka: „Viem, ako ju kedysi istý Hans uväznil v Nemecku v jeho byte, kde ju dlho zneužíval, viem aj o jej problémoch s drogami, liečení na psychiatrii, poznám aj jej boj o vlastného syna, ktorý napokon vyhrala.“

V prípade iného (žijúceho) umelca by podobné informácie možno pôsobili nepatrične, nie však v prípade Ildikó Pálovej, originálnej 33-ročnej solitérky a figurálnej maliarky, ktorá si už počas štúdií na Katedre výtvarných umení a intermédií Technickej univerzity v Košiciach vyslúžila prívlastok „bytostná“. A ktorú – aj vzhľadom na jej vlastné skúsenosti – úplne prirodzene priťahujú ľudia na životnej hrane.
„Maľuje bezdomovcov, domov si dovedie prostitútku, aby jej stála ako modelka, nemá problémy ju zobrazovať aj v tých najintímnejších polohách. Maľuje ju takú, akú ju vidí, nemaľuje len jej telo, ale aj osud,“ približuje Ivan Jančár a dodáva, že Ildikó Pálová dostala do vienka vzácny dar maliarskej suverenity, avšak podmienený prežívaním zvláštnych životných osudov: „So silným vnútorným nepokojom, ktorý ju neustále ženie až k samým okrajom hlbokej priepasti, sa snáď už narodila.“  
Podobne ako desať hudobníkov a jeden maliar, ktorých sa v rámci svojho cyklu rozhodla oživiť. (Nielen) prostredníctvom plátna.



Duša Janis Joplin
Živé farby, dynamické ťahy a expresívny výraz. Človek, ktorý sa ocitne uprostred dvadsiatky portrétov Pálovej cyklu, môže v prvej chvíli prepadnúť dojmu, akoby sa zo všetkých z nich naraz rinula hudba. Prazvláštna zmes temného blues, kvílivej psychedélie, energických gitarových riffov či clivých rockových balád. Zvuk Klubu 27, „zvuk“ životov mladých mužov a žien obdarených smädom, ktorý sa vyskytuje len párkrát za dekádu. A ktorému – ako je od prvej chvíle zrejmé – Ildikó Pálová veľmi dobre rozumie.
Keď človek chvíľu počká, „zmĺknu“, a on sa môže s každým z nich konfrontovať zoči-voči. S ich bolesťami, starosťami, napätím či šťastím. Podľa toho, v akom rozpoložení sa ich Ildikó rozhodla stvárniť. Isté je jedno: žiadnemu z nich nechýba duša. Ani divokej Janis Joplin, ani charizmatickému Jimovi Morrisonovi, ani zamyslenému Kurtovi Cobainovi.

Žijem. A žijú aj oni
Apropo, Cobain. Keď sa návštevník pozorne prizrie, na jednom z dvoch portrétov lídra Nirvany si všimne stopy poškodenia: dôsledok jeho pokusu o krádež z predchádzajúceho priestoru. A zároveň svedectvo vyžarovania obrazu. Keď sa Ilidikó pýtame, či počas práce na tomto cykle zažila aj nejakú inú zvláštnu udalosť, tajomne odpovedá. „Skoro som zomrela. Ešte však žijem a aj oni žijú, duchovne.“ A minimálne na pôde Galérie Nedbalka tomu človek nemá žiadny problém uveriť.

A to aj vďaka sprievodným textom Veroniky Jančárovej, ktoré návštevníkov vtiahnu do životov portrétovaných osobností. Cez opis ich pováh, zlomových udalostí, cez priame citáty. Tento napríklad pochádza od Jima Morrisona. „Bolo to prvýkrát, keď som si uvedomil smrť. Raz pri západe slnka sme cestovali s mojou matkou, otcom, babičkou a dedom pustatinou. Po celej diaľnici ležali krvácajúci, smrteľne zranení Indiáni, asi narazil nákladiak plný Indiánov do iného auta. Bol som malý, musel som zostať v aute. Medzitým otec a dedo išli zistiť, čo sa stalo. Vnímal som vibrácie ľudí okolo a zrazu som pochopil, že o tom, čo sa deje, nevedia o nič viac než ja. Vtedy som po prvý raz pocítil strach. A som presvedčený, že v tej chvíli duše tých mŕtvych Indiánov, možno jedného alebo dvoch z nich, prechádzali niekde okolo, rozrušili ma a potom sa usadili v mojej duši.“

(Minimálne) počas maľovania Morrisonovho portrétu ich v duši mala aj Ildikó Pálová. Lebo – ako píše Ivan Jančár – „obrazy na túto výstavu maľovala tak, ako maľuje všetky svoje obrazy. Bytostne ich prežila, vžila sa do mnohých osudov“. A my spoločne s ním konštatujeme: Pri takejto téme to nie je nič jednoduché.
Výstavu Klub 27 môžete v Galérii Nedbalka navštíviť do 22. mája.