06.10.2015, 10:43

Svojráz a génius, ktorý zmenil slovenskú literatúru. Rudolf Sloboda

Mnohými kritikmi je považovaný za najlepšieho slovenského spisovateľa. Rudolf Sloboda spáchal pred 20 rokmi samovraždu.

Geniálny rozprávač: naživo, aj vo svojich knihách. Snímka: archív HN

Geniálny rozprávač: naživo, aj vo svojich knihách. Snímka: archív HN

Svojrázny zjav, ktorý dokázal počas celého svojho života prekvapovať na oboch frontoch: v literatúre, aj v civilnom živote. Napokon, tieto dve reality sa u neho prelínali ako u málokoho iného. Hrdinom väčšiny jeho kníh je postava nápadne podobná jemu samotnému, žijúca v tej istej dedine (dnes už bratislavskej časti) - Devínskej Novej Vsi a riešiaca takmer identické problémy.

Avšak Rudolf Sloboda sa tým najbanálnejším skutočnostiam dokázal venovať s majstrovstvom nepodobným nikomu pred ním a nikomu po ňom. Prinášame vám profil, ktorý sme o ňom uverejnili pri príležitosti jeho nedožitých 70.narodenín. Citujeme v ňom aj dnes už nebohého Petra Pišťanka, ktorý skončil podobne ako jeho literárny vzor: 22. marca 2015 spáchal samovraždu.

Úzkosť aj bujnosť
„V jeho diele je zvláštna zmes rafinovanosti, bujnosti, existenciálnych úzkostí a subjektivizmu, čo bola za jeho čias vzácnosť,“ opísal literárny kritik Milan Šútovec. „Spolu s Petrom Jarošom sa mu podarilo vytvoriť špecifický variant absurdnej grotesky a spolu s Jánom Johanidesom zas zmenil pohľad na spisovateľa, ktorý bol dovtedy považovaný za čosi vznešené a vážne. Samotný Rudo bol totiž excentrik,“ dodáva Šútovec.

Za svojho života napísal viac ako dvadsať románov, okrem toho písal drámy, poéziu, scenáre a hoci sa stal symbolom moderného intelektuálneho románu (kritici za jeho najprelomovejšie dielo pokladajú román Rozum), podľa mnohých zostávajú najsilnejšie práve jeho poviedky. „Sloboda bol geniálny, nedocenený poviedkár formátu Čechova, Forsytha alebo Hemingwaya,“ vyjadril sa pre HN Peter Pišťanek.


Kupoval nám vodku. A počúval nás
Jeho priatelia si na neho však spomínajú v prvom rade ako na mimoriadne láskavého, ústretového a otvoreného človeka. V jeho schátralom dvojizbovom domčeku, kde žil desiatky rokov bez ústredného kúrenia a vodovodu, s dcérou Evou a psychicky chorou manželkou, údajne prijal každého, kto ho práve zastihol doma: nielen mnohé významné osobnosti vtedajšieho (a budúceho) kultúrneho života, ktoré si u neho podávali kľučky ako u málokoho iného.

[[{"type":"hn-image","fid":"211146","attributes":{"height":"350","width":"235","class":"hn-media-image hn-media-element"}}]] [[{"type":"hn-image","fid":"211147","attributes":{"height":"350","width":"224","class":"hn-media-image hn-media-element"}}]]


„Za ním mohol prísť hocikto, nikoho neodmietol. Na rozdiel od rodičov a iných zodpovedných dospelých, ktorí nám všetko zakazovali a prikazovali, on nás ponúkal cigaretami, pozýval nás na pivo či vodku, ba dokonca počúval naše názory,“ spomína prekladateľ Otto Havrila, ktorý ho spoznal ako 20-ročný, vzal si jeho dcéru a od jeho smrti sa stará o Slobodovu literárnu pozostalosť. „Nikdy nám nedal najavo, že on je už klasik a my len chodiace prísľuby,“ povedal Peter Pišťanek, ktorý ho takisto navštevoval od svojej mladosti.

Prevrátil vám svet
Sloboda ľudí priťahoval svojím rozprávačským majstrovstvom a originalitou myslenia. „Do všetkého sa vyznal. A spôsob, akým nazeral na všedné veci okolo nás, ale aj základné pojmy ako láska, smrť a vojny bol úplne iný, nekonvenčný. Niekedy to jednoduchšie a štandardnejšie založenému človeku, napríklad mne, až vyrážalo dych,“ priznal Pišťanek. Havrila dodáva, že mal schopnosť prevrátiť človeku svet, pozrieť sa na vec úplne z iného uhla.

Mnoho ľudí, najmä susedov, mu jeho osobitosť nedokázalo odpustiť, a jeho táto neschopnosť byť prijatý ľuďmi okolo seba podľa Pišťanka veľmi škrela. Jeho existencia bol už za jeho života opradená množstvom mýtom, voči mnohým z nich do konca života márne bojoval. „Napríklad voči tomu, že si býva v izbietke dva krát dva metre a je tam šťastný. Je síce pravda, že rád býval pri záhrade, lebo mal rád psy, ale rád by býval aj v normálnom dome, keby si naň mohol zarobiť normálnym čestným spôsobom - nie tak, že podpíšem členstvo v KSČ a za odmenu dostanem byt alebo vilu pod Slavínom,“ komentuje Havrila.

Smrť nie je najhoršia
Na druhej strane, Sloboda nebol žiadny disident a jeho knihy podľa slov Pišťanka do veľkej miery vychádzali najmä vďaka podpore kamarátov, ktorých mal aj medzi komunistami. Až do prevratu však bojoval so silnou cenzúrou. „Jeden z nezabudnuteľných zážitkov bol pohľad na scenzurovaný rukopis Uršule niekedy v polovici 80. rokov. Také niečo som nikdy nevidel: z pôvodne 450-stranového rukopisu bolo vyškrtaných 300 strán, a to každá jedna červeným večným perom. Chudák Rudo sa prerátal  - začala sa perestrojka a on si myslel, že sa už dá slobodne písať,“ spomína jeho zať.

Jeho diela napriek tomu dodnes očarúvajú svojou úprimnosťou, humorom, ale aj schopnosťou zaujímavo opísať aj umývanie riadu alebo rannú mrzutosť, či nepateticky sa zamýšľať nad otázkami života a smrti.


„Raz som bol uňho, dostal chuť na pivo, tak vzal psov a vyrazili sme do krčmy. Cestou som o čomsi táral a použil som floskulu ´bolo to horšie ako smrť´ a Rudo zamrmlal, akoby to ani nehovoril mne, ale len pre seba: ´Smrť nie je najhoršia´,“ spomína na jedno zo spoločne strávených popoludní Otto Havrila.

Nie dlho nato si Rudolf Sloboda dobrovoľne vzal život. 6. októbra 1995 sa obesil vo svojom dome. Ako 57-ročný, na vrchole slávy, ktoré mu priniesli jeho ponovembrové romány Krv či Rubato, ako aj drámy Armagedon na Grbe a Macocha.