"Po mnohých rokoch som necítil radosť z písania a skladania hudby. Cítim sa vinný, keď o tom rozprávam. Faktom je, že vás nemôžem klamať, nikoho z vás. Jednoducho to voči vám a mne nie je fér. Najhorší zločin, na ktorý môžem pomyslieť, je, podraziť ľudí tým, že ich klamem, že sa stopercentne bavím. Je lepšie zhorieť než vyhasnúť,“ napísal červenou fixkou v liste na rozlúčku a nastokol ho na vetvičku v kvetináči. Krátko na to siahol po brokovnici z vlastnej zbierky a strelil si priamo do úst. Písal sa 5. apríl 1994. Smutný rocker zo Seattlu, líder legendárnej Nirvany, jeden z ďalších šialene talentovaných podivínov a chronický introvert Kurt Cobain bol na mieste mŕtvy. Mal dvadsaťsedem.
Muž s mýtom smrti
Často tvrdil, že sa nechystá dožiť tridsiatky. Bohužiaľ, podarilo sa. Podobne ako Jimi Hendrixovi, Janis Joplin, Jimovi Morrisonovi. Všetci mali 27 a podobný druh fenomenálnosti, o ktorú sa nemuseli snažiť. Jeho smrť šokovala. Alebo ani nie. Stav jeho mysle sa totiž ustavične pohyboval medzi túžbou zomrieť a strachom zo smrti.
Exentricky rád to dával najavo vo svojich textoch, v dráždivej rockovej muzike, postavenej na hudobných prazákladoch, do ktorej progresívne balil všetky smútky, pocity samoty, chorobnú plachosť a syndróm chlapca vo flanelovej košeli, ktorý chce mier vo svete, pretože ho nenachádza vo vlastnej duši. Minimálne v každom druhom texte čakal na príhodný okamih "streliť si do hlavy“, "stáť na výslní samovraždy“ či "radšej byť mŕtvy ako rozvážny“. Azda všeličo vysvetľuje aj jedna zdanlivo nezaujímavá príhoda - pri fotení pre istý americký časopis napadla fotografovi nie práve šťastná myšlienka a podal Kurtovi pušku.
Ten sa ani len zbežne nepresvedčil, či je nabitá, vložil si ju do úst a stlačil spúšť. Ostatným sa pri tejto scéne zatajil dych. Výstrel však nepadol, tak sa rozosmiali. Všetci. Okrem Kurta. Podľa hudobného publicistu Romana Bomboša bol Cobain mužom, ktorý mýtus smrti rozosieval okolo seba a svojím spôsobom si ju privodil. Ako pre HN povedal: "Asi rok pred smrťou hral s Nirvanou unpluggedový koncert, a keď si ho ktokoľvek s odstupom času pozrel, vnímal to ako zádušný koncert - všade boli sviečky, všetko bolo temné, nehrali rýchle veci, bolo to niečo ako kar. Kurt bol tak posadnutý smrťou tak, že si z nej urobil obchod. Niečo ako teatrálne laškovanie so smrťou. Akoby sa svojím odchodom do večnosti zakonzervoval na legendu, lebo v opačnom prípade by iba zostarol a zovšednel, a to by mu publikum neodpustilo.“
... čo sme možno nevedeli
Počas celého krátkeho života si pravidelne písal denník, v ktorom ventiloval to, na čo hudobný biznis nebol zvedavý. Seba. "Mám rád punk rock, ženy s čudnými očami, drogy, ale moje telo mi ich nedovolí brať. Mám rád vášeň. Nevinnosť. Som vďačný za robotníka, vďaka ktorému nemusím vykonávať podradné práce. Rád píšem poéziu. Mám rád viny. Rád cítim vinu za to, že som biely americký muž. Mám rád úprimnosť. Chýba mi úprimnosť...“ Podstatná časť jeho psychóz vyvierala z bolestí žalúdka, ktoré lekári nedokázali ani liečiť, ani diagnostikovať. Cobain prechádzal rozličnými testami a nebolo mu pomoci. V denníku nariekal nad biednym pokrokom, ponúkajúc rockovú slávu výmenou za zdravé vnútornosti. "Kašlem na všetky hity a tú vzácnu chorobu pomenujte pre mňa. Možno aj preto bol posadnutý medicínskymi potrebami, endoskopmi, za ktoré utrácal tisícky dolárov. Navyše zbieral zmrzačené bábiky, v detstve vykrádal hroby a z kostí zostavoval prapodivné modely. Mal iba 19, keď napísal: "Čo budem robiť, keď zostarnem, veď o rock and rolle už teraz viem všetko? Nič. Budem mŕtvy muž.“