Pri bežnom rannom umývaní sa napríklad naberala voda z hrnčeka do úst, ústa sa prepláchli, následne sa voda z úst vypustila do priehrštia vzniknutého spojením oboch dlaní a opláchla sa ňou tvár. Popísala pre TASR bežný ranný hygienický úkon našich predkov etnologička Katarína Nádaská z Katedry etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Tento spôsob rannej hygieny praktizovali podľa nej najmä starší muži, gazdovia. Pritom chodili po miestnosti a vodu vypľúvali na zem, na hlinenú podlahu, do ktorej sa voda vpila. "Ostatní členovia rodiny sa umývali vo vandlíku, v lavóre alebo v drevenom džbere studenou vodou, pričom mydlo sa nepoužívalo. Mladí chlapi si umývali aj krk," spresnila etnologička.
Hygiena ústnej dutiny nebola u našich predkov priaznivá. "Starí ľudia ešte v 70. rokoch 20. storočia zomierali bezzubí, pretože zubom sa nevenovala veľká pozornosť. Zubnú kefku a pastu na slovenský vidiek prinášali tí, ktorí sa vracali zo 'služby' v meste alebo v zahraničí, prípadne vojaci," uviedla. Dovtedy sa zuby umývali popolom, ktorý sa nabral na vlhkú handričku. "Na umývanie zubov sa používala aj soľ, prípadne čerstvé listy šalvie, ktorými sa zuby utierali," konkretizovala etnologička a dodala, že k starostlivosti o chrup patrilo aj jeho samočistenie pri konzumácii jabĺk alebo sudovej kapusty.
Od skorej jari až do neskorej jesene ľudia využívali na každodennú hygienu aj prítomnosť potokov v blízkosti obydlí. Až do konca druhej svetovej vojny chodievali deti a ženy na vidieku od jari do jesene bosé a v prípade, ak šli mimo domu, napr. deti do školy, patrilo sa, aby išli s vyumývanými nohami. "Ak bol pri škole jarček alebo potôčik, deti si v ňom ešte pred vstupom do školy opláchli nohy trením jednej nohy o druhú," uviedla Nádaská.
Výraznejšiu očistu tela, pri ktorej sa celá rodina dôkladnejšie umývala, vykonávali naši predkovia raz do týždňa. V sobotný večer sa nahriala teplá voda a matky kúpavali deti v drevenom koryte. Do koryta za zvyčajne zmestili dve až tri drobné deti. Dospelí členovia rodiny sa umývali pokľačiačky nad dreveným džberom alebo plechovým lavórom, popísala etnologička. Na umývanie sa používala len čistá voda, prípadne vecheť, ktorým sa trelo telo. Drsnejšie, tzv. šichtové mydlo sa bežnejšie používalo až v druhej polovici 20. storočia.
Podľa etnologičky sa umývanie začalo vždy tvárovou časťou, potom prišli na rad ruky, podpazušie, krk, hrudník a niekto z domácich vždy pomohol s umytím chrbta. Ako posledné sa umývali nohy. "Čistotnejší ľudia si umývali vlasy raz za dva týždne. Naši predkovia šampóny nepoznali a vlasy sa zmývali len vodou," vysvetlila s tým, že mládenci, ktorí pracovali v meste si na záver osobnej hygieny naniesli na vlasy brilantínu a prstami si vlasy upravili do vĺn.
Umytý človek sa poutieral do hrubších konopných plachiet, neskôr boli viac obľúbené jemnejšie ľanové uteráky, ktoré sa od konca 19. storočia v Uhorsku vyrábali priemyselne.
Ruky sa pred jedlom umývali len v prípade, ak boli veľmi znečistené od hnoja alebo od hliny, ale veľká pozornosť sa ich čistote venovala vtedy, keď išla gazdiná miesiť cesto na chlieb alebo dojiť mlieko. V tomto prípade sa umývali nielen ruky, ale aj kravské vemená. "Ruky sa veľmi dôkladne umývali aj pri zabíjačkách, varení slivkového lekváru a rezaní kapusty. Pri tlačení kapusty do suda sa dôkladne umývali aj nohy, ktorými sa kapusta tlačila," vysvetlila Nádaská.
Byť čistý bolo potrebné najmä pri opustení domu. Učitelia v ľudových školách v prvej tretine 20. storočia vždy v pondelok kontrolovali osobnú hygienu detí. "Vši mali takmer všetci, repu na krku väčšina, špinu v ušiach všetci, detské ruky niesli stopy práce najmä za nechtami a na jeseň zvlášť, keď sa už 'škerili' orechy. Ruky boli zafarbené od ich šťavy až do čierna," reprodukovala etnologička výpoveď učiteľky získanú pri zbere etnologických dát. Okrem čistoty rúk učitelia kontrolovali aj nohy, ponožky, pančuchy, dokonca aj onuce a na zlepšovanie hygieny neraz používali trstenicu. Aj keď sa podľa Nádaskej rodičia usilovali hygienu detí dodržiavať, v daných podmienkach sa im to príliš nedarilo.
Situácia v oblasti hygieny sa na slovenskom vidieku výrazne zmenila v 50. rokoch 20. storočia. "Bežná dostupnosť mydiel a iných hygienických prostriedkov, zvýšený finančný príjem do rodín, zamestnávanie žien a potreba byť v práci čistý zmenili prístup k hygiene," vysvetlila Nádaská. "Chlap nemohol ísť do autobusu v košeli, v ktorej spal, žena nemohla páchnuť mliekom a močom, odev musel byť pohodlný, nesmel byť tesný alebo priveľký a musel sa ľahko udržiavať," spresnila.
V ľudovom prostredí si ženy udržiavali hygienu ťažšie ako muži
Do päťdesiatych rokov 20. storočia existovalo na väčšine územia Slovenska obliekanie "naspodok" a "navrch". Žena mala na sebe dva rubáše – spodný, tzv. spodnicu, ktorú nosila priamo na tele a častým nosením bývala rýchlejšie znečistená a opotrebovaná. Vrchný odev, ktorý sa nosil najmä medzi ľudí, bol čistejší a zachovalejší. "Preto sa hovorievalo navrchu 'juj', naspodku 'fuj'," uviedla pre TASR etnologička Katarína Nádaská.
V ľudovom prostredí bola znakom vydatej ženy pokrývka hlavy, čepiec alebo šatka a tomu bol prispôsobený aj spôsob úpravy vlasov. "Ženy, ktoré mali dlhé vlasy, si ich museli určitým spôsobom zmotať, aby sa im zmestili pod čepiec. Preto si vlasy česali len raz za čas, čím vznikali vhodné predpoklady pre množenie vší. Vajíčka vší, hnidy sa prilepili na vlasy. Vši potom preliezali z hlavy na hlavu a v domácnostiach, kde bolo veľa ľudí a menšie možnosti očisty, spôsobovali veľký problém," spresnila Nádaská.
Najpoužívanejšou metódou likvidácie vší bolo ich hľadanie a zabíjanie medzi nechtami oboch palcov alebo nechtom palca na kosti hrebeňa, tzv. všiváka. Ten mal na jednom konci redšie zuby, ktorými sa vlasy rozčesávali a hustými zubami sa vyčesávali vši alebo hnidy. Hlava sa potierala aj petrolejom alebo octom.
Spodná bielizeň sa v ľudovom prostredí začala nosiť až v päťdesiatych, v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ženy, ktoré vzhľadom na svoje oblečenie vykonávali "malú potrebu" postojačky, mohli páchnuť močom. Pri malej potrebe sa žena postavila rozkročmo a vpredu a vzadu si prichytila odev, aby ho uchránila pred pomočením. Zvyšné kvapky moču si utrela rubášom. "Napríklad na Trenčiansku sa hovorievalo, že papučiari neradi opravovali ženské papuče zo Súče upletené z ovčej vlny, pretože veľmi páchli močom," ilustrovala Nádaská.
Moč ako očistná a dezinfekčná tekutina sa v minulosti používal aj na liečenie či umytie. Močom sa dezinfikovali drobné poranenia rúk alebo nôh pri poľných alebo lesných prácach. "Pri poraneniach muži usmernili prúd moču na ranu, ženy sa vymočili do dlane a ranu si ošetrili. Moč sa používal aj na liečenie rôznych kožných neduhov, vyrážok, ekzémov. Prakticky na celom území Slovenska sa moč používal v prípade nevoľnosti, ktorú malo vyvolať urieknutie. Vtedy sa ním umyla tvár a utrela sa spodnicou obrátenou naruby. V extrémnejších prípadoch bolo potrebné napiť sa vlastného moču," dodala etnologička.
Vo viacerých kultúrach sa žena počas menštruácie utiahla do ústrania, pretože bola považovaná za nečistú a verilo sa, že veci a ľudia, s ktorými prišla do styku, sa stanú tiež nečistými. Podľa etnologičky sa mala žena v tomto období vyhýbať styku s potravinami. Po skončení menštruácie sa rituálne očistila a začlenila sa do spoločnosti.
"Ženy sa usilovali svoj stav utajiť, pričom využívali magické, iracionálne spôsoby, ale aj racionálne možnosti. Magické smerovali k tomu, aby sa skrátil počet dní menštruácie. Napríklad zoskok z tretieho schodíka rebríka určoval počet želaných ženských dní." Medzi praktické činnosti patrilo ušitie plátenných vložiek, ktoré sa na telo ženy pripevnili drobnými úchytkami k špeciálnemu pásu. Tieto kúsky sa prali podobne ako ostatné časti odevov a na bežnosť tejto činnosti poukazuje podľa etnologičky aj fakt, že začiatkom minulého storočia v miestach, kde sa zdržiavalo viac žien ako napr. v ženských kláštoroch alebo na dievčenských školách, sa hromadne ručne prali v korytách, pričom boli na túto prácu najímané práčky. Vložky v takýchto zariadeniach boli súčasťou osobného vlastníctva a tak ako ostané súčasti odevu mali vyšité monogramy ako ostatná bielizeň a odev.
Obdobie trvania menštruácie malo niekoľko variant pomenovania. O žene, ktorá mala menštruáciu, sa v minulosti hovorilo: "má na sebe", "je nezdravá", "má svátky", "má mesáčky" a podobne. V tomto období bola žena viac vytesňovaná zo života bežnej spoločnosti.
Podľa Nádaskej na podobnom princípe fungovalo aj prebaľovanie detí. V minulosti nosili plienky, ktoré sa robili zo starších bavlnených košieľ, spodníc, pretože bavlna bola k detskej pokožke šetrnejšia. Textilné plienky však rýchlo nasávali moč a u detí sa pri nepravidelnom prebaľovaní rýchlo vytvárali bolestivé zapareniny. "Namiesto dnešného zásypu sa v minulosti používal prach naškriabaný spod dverí, prípadne práchno zo zotletého dreva. Tieto prostriedky boli naozaj účinné," dodala Nádaská.