17.10.2017, 10:25

Odvrátené strany toho, čo patrí k životu. Vojna mafie, cesta za mocou a strmý pád do pekla

Túžili po lepšom živote, vplyve a bohatstve, ale dostanú iba násilie, smrť a temnotu.

Odvrátené strany toho, čo patrí k životu. Vojna mafie, cesta za mocou a strmý pád do pekla
Zdroj: BUX

Vojna mafie pokračuje, ich cesta za mocou a vysnívaným rajom sa mení na strmý pád do pekla. Majster slovenských trilerov Jozef Karika je tu s novou veľkolepou kriminálnou drámou s prvkami trileru Čierny rok - Vojna mafie.

Rozpráva o vyvrcholení éry mečiarizmu v 90.rokoch. Strhujúco, pútavo, miestami drsne až brutálne. Ide zároveň o najväčší slovenský román za päťdesiat rokov. Má presne 664 strán. Pozrite si, ako autor Jozef Karika opisuje svoju novinku Čierny rok - Vojna mafie:

O čom je krimitriler?

Rozpoltený mafiánsky boss Peter Štarch pomáha najlepšiemu kamarátovi sprivatizovať veľkú fabriku. Lenže o miliardový majetok má záujem aj mocný a nemilosrdný oligarcha, ktorý ide cez mŕtvoly. Plachý drogový priekupník Zolo Čonka rozširuje svoje impérium a sníva o medzinárodnom biznise.

Naráža na prekážky, z ktorých najväčšou môžu byť jeho vlastní bratia. Skorumpovaný úradník Alexander Vokoš rozohráva čoraz nebezpečnejšie hry a preniká až k všemocnému premiérovi, ktorý stráca pôdu pod nohami.

Pešiaci Bobo a Laba sa usilujú prežiť vo vrcholiacom šialenstve deväťdesiatych rokov, keď boli výbuchy a streľba doslova na dennom poriadku. Všetci zažívajú čierny rok, ktorý sa pre nich ľahko môže stať posledným.

Jozef Karika patrí k najúspešnejším a najobľúbenejším slovenským spisovateľom. Píše o všetkom, čo patrí k životu – aj o tých odvrátených stranách. Práve pre svoje trilery a horory sa stal populárny, no nesnaží sa šokovať za každú cenu. Dokazujú to mnohé ocenenia vrátane nominácie na Anasoft Litera 2017.

Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Vlado Kobielsky:

HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Čierny rok - Vojna mafie?

KOLESO ŠŤASTIA

Z rozpáleného asfaltu sálalo teplo. Horúci vzduch sa nad ním chvel, prázdne parkovisko zaplavoval naftový zápach. Slnko neľútostne pražilo, neozýval sa žiadny zvuk. Zdalo sa, že páľava odparila samotný život.

Na čiernom, topiacom sa asfalte ležala plyšová hračka – obrovský biely medveď. Nevidomý pohľad mal vyvrátený do azúrovej oblohy, hravý úškrn pôsobil prízračne. Hneď vedľa sa povaľoval ľudský prst. Odkrvený, modrastý.

Zdalo sa, že bol pomliaždený a odseknutý – zrejme čímsi nie príliš ostrým. Vytŕčala z neho rozdrvená zakrvavená kostička. Plyšová biela srsť aj zaschýnajúca červená mláčka sa leskli v slnečných lúčoch.

Medveď sa neprestajne usmieval, ligotavé korálkové oči upieral rovno do neba. I Teraz alebo nikdy! Ak to poserieš, môžeš sa ísť pásť, hovoril si Ľuboš Ostrý. Vedel, že má jedinú šancu. Ak stretnutie nevyjde podľa jeho predstáv, k takej veľkej veci sa už nikdy nedostane.

Netrpezlivo prešľapoval na mieste, pod podrážkami starostlivo vyleštených topánok mu škrípal štrk. Kútikom oka poškuľoval po ozrutnom ciferníku na neďalekej budove pradiarne. Hodiny však dávno zastali, ručičky sa nehýbali.

Veľmi symbolické, uškrnul sa. Veď v areáli bavlnárskych závodov Texicom akoby naozaj zastal čas. Rozsiahly komplex, ktorý pod Čebraťom vznikol koncom devätnásteho storočia, bol kedysi najväčším textilným závodom v celom Rakúsko-Uhorsku.

Fungovali tu tkáčovne, pradiarne, ale aj strojáreň, vychýrená prototypová dielňa, konfekčné oddelenia a dokonca vlastná elektráreň. Ostrý si to všetko naštudoval, veď práve detaily ako znalosť histórie podniku mohli rozhodnúť o jeho podnikateľskej budúcnosti.

Zdroj: BUX

Znova nervózne zašúchal nohami a rozhliadol sa. Na rozpálenom parkovisku pred budovou riaditeľstva postávali výrobní riaditelia Texicomu aj oveľa vyššie šarže. Zástupcov samosprávy reprezentoval Alexander Vokoš, okolo ktorého sa tmolilo zopár straníkov z politického hnutia premiéra Kardiša.

Oficiálne tu nemali čo robiť, záležitosť sa ich netýkala, no nikto nemal odvahu vyhodiť ich. Každý zo zúčastnených chápal, že vážny problém, ktorý dnes mali vyriešiť, je najmä politická záležitosť. Ostrý sa rozhliadol po hrboľatom parkovisku a okolitých stavbách.

Opadaná omietka, praskliny, neklamné známky chátrania. Väčšinu z budov postavili pred sto rokmi, práve v týchto miestach sa nachádzalo srdce podniku. Ľuboš si dobre pamätal, ako to tam vyzeralo za komunistov – keď ho z decáku premiestnili do rodinného centra, neraz chodieval k podnikovej bráne a vyčkával na otčima, ktorý sa vracal zo šichty.

Zakaždým vyhrávala veselá hudba, zo závodu sa hrnuli davy pracantov. Nečudo, veď podnik v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch zamestnával takmer päťtisíc ľudí. Produkovalo sa tu obrovské množstvo textílií, ktoré poznalo nielen Československo a celý socialistický svet – vrátane Kuby či Vietnamu –, ale gigantické zákazky sa vyrábali aj pre Francúzsko, Kanadu, Západné Nemecko a ďalšie krajiny.

Neustále dymiaci stodvadsaťmetrový komín s nápisom BZVIL – Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina patril k symbolom Ružomberka. Dnes bol však komplex vyľudnený, ani z komína – nápis bol už zopár rokov premaľovaný na TEXICOM –, sa nedymilo.

Stalo sa totiž čosi nemilé, s čím nikto nepočítal. Práve preto sa dnes stretli na popraskanom parkovisku a vyčkávali na vzácnu návštevu. Museli zabrániť katastrofe. Ľuboš pohľadom prebehol po riaditeľoch, straníkoch aj zachmúrenom Vokošovi.

Nenápadne sa otočil a kútikom oka si prezrel skupinku postávajúcu obďaleč. Boli štyria, nahodení v drahých oblekoch, dofrčali na nemeckom audi. Mladíci, určite nemali ani tridsať. Sršalo z nich sebavedomie, ba arogancia, jeden práve odhodil cigaretový špak, druhý medzi rečou zachrchľal a nechutne si odpľul. Ja alebo vy, pomyslel si Ostrý.

Teraz alebo nikdy. Znova pozrel na fabrické hodiny – tri pätnásť, ručičky sa nepohli ani o milimeter. Aj tak však vedel, že vládna delegácia mešká. Minister mal doraziť už pred trištvrte hodinou. Nič sa nedalo robiť, zostávalo iba čakať, napokon, aj čas tu stál, iba slnko usilovne pražilo.

Ostrý si povolil kravatu, cítil, že má prepotenú košeľu, no netrúfol si vyzliecť sako – čo keď akurát vtedy dofrčí minister? Uvidel by ho v mokrej košeli – oproti bezchybne upraveným mladíkom pri nablýskanom audi by pôsobil ako úplný sedliak.

Nešlo o guľôčky, ani o umelohmotné céčka, točil sa tu obrovský biznis, životná šanca. Ostrého striaslo, bolo mu horúco, no aj tak ho striaslo. Len čo sa mu v mysli vynorili slová životná šanca, spomenul si, že rovnaké spojenie používal, keď Petra Štarcha pred tromi rokmi nabádal, aby sa zapojili do kšeftov so zbraňami.

Spomienky na Bosnu a hrôzy, čo tam zažili, ho mátali dodnes. Aj teraz, len čo si spomenul, zaľutoval, že sa ráno neposilnil kúzelným práškom. Vzpruha by sa mu hodila. Mozog o ňu žobral, hoci sa Ostrý už vyše roka vzorne držal.

Nedoprial si ani jedno šnupnutie, ba ani dúšok chľastu. Psychiater, ku ktorému ho po návrate z Bosny dotiahol Štarch, mu vysvetlil, že preňho neexistuje žiadna stredná cesta. Len čo si dožičí pohárik alebo štipku kokaínu, prepadne sa naspäť, vráti sa na zostupnú špirálu depresie a závislosti, z ktorej ho len tak-tak vytrhol kamarát.

Presne tak to psychiater povedal – vraj kamarát. Ľuboš nebol Štarchovi vďačný, veď práve spomienka na to, ako chladnokrvne Peter popravil Zlatana Tanovića, ho mátala najviac. Nech si udalosť racionalizoval, koľko chcel, nech sa donekonečna presviedčal, že Štarch konal pod tlakom a spáchaním vraždy ich vlastne oboch zachránil, kyselinovú škvrnu nedokázal vymazať.

Pálila ho, leptala mu dušu aj mozog. Strhol sa, na stretnutí potreboval sršať energiou a presvedčivosťou, nie skleslou, depresívnou náladou. Čuráci vyžarujúci sebaľútosť priťahujú smolu, takým nikto nič neprihrá. A práve o to dnes išlo – o miliardovú prihrávku.

Zdroj: BUX

Minister, straníci a dokonca aj samotný Kardiš sa už raz popálili. Prihrali Texicom komusi, o kom boli presvedčení, že je to šampión, no vykľul sa z neho obyčajný zmrd. Keď sa naplno rozbehla privatizácia štátnych podnikov, rozhodoval o tom, komu spadnú do lona miliardové majetky, výhradne premiér Kardiš a jeho najbližší spolupracovníci.

Isteže, existovala akási fasáda pre verejnosť, čo mala vytvoriť ilúziu spravodlivosti a transparentnosti, ale nikto jej nevenoval pozornosť. V konečnom dôsledku rozhodoval Kardiš, iba Kardiš, dokonca sa tým ani veľmi netajil.

S hrdosťou priznával, že na Slovensku vytvára novú kapitálotvornú vrstvu a vyberá pritom najmä ľudí oddaných jeho vlastnému politickému hnutiu, ktorých označoval za našich, dobrých podnikateľov.

K obrovským majetkom sa tak dostali aj rôzne indivíduá, Kardiš za merítko dobrého podnikateľa považoval servilnosť voči vládnej moci, ako aj ochotu odvádzať hnutiu desiatky, niekedy aj dvadsiatky z nadobudnutých miliárd.

Dialo sa tak po celej krajine, no iba málo takto sprivatizovaných podnikov profitovalo – väčšina rýchlo zbankrotovala. A práve k tomu sa míľovými krokmi blížil aj Texicom. Chlap, ktorý ho od Kardiša dostal, bol úplný zmrd.

A pritom mu premiér vyšiel veľmi v ústrety. Odhadovaná cena závodov bola približne dve miliardy korún. Ondrej Vilický, tak sa nešťastník volal, dostal fabriku od štátu za stoštyridsať miliónov. Z ceny reálne zaplatil štyridsať miliónov, ktoré mu na príkaz ministra požičala banka spriatelená s Kardišovým hnutím.

Dovtedy bolo všetko v poriadku. Lenže potom Vilickému zadrbalo. Uveril, že je obchodný génius a pustil sa do napĺňania vlastných podnikateľských predstáv. Len čo zistil, že v skladoch sa nachádzajú obrovské medené valce používané pri textilnej hĺbkotlači, celú prevádzku zrušil a drahú meď narýchlo rozpredal.

Tento obchodný úspech ho povzbudil, tak začal rozpredávať strojové vybavenie a nechal vytrhať koľajnice, ktoré zabezpečovali napojenie podniku na železničnú sieť. V záchvate podnikateľského nadšenia prepustil zopár desiatok textilných inžinierov stojacich za vývojom výrobkov, za ktoré fabrika tradične získavala tie najvyššie domáce aj medzinárodné ocenenia.

Také chujoviny Vilického nezaujímali. Najlepšie vedel, ako treba obchodovať. Vyhodil dovtedajších odborníkov na nákup a predaj, v Bratislave si založil obchod s bavlnou a začal výhodne obchodovať sám so sebou. Všetko toto by Kardišovi a vláde ani tak nevadilo.

Napokon, oproti podaktorým ďalším politickým privatizérom si Vilický počínal celkom obstojne. Veď miliardovú fabriku nepoložil na lopatky hneď v prvý rok. Dopustil sa však oveľa horšieho prečinu – otáľal s vyplácaním desiatkov hnutiu.

Dostal preto prvé priateľské upozornenie. Keď nepomohlo, dostal prvú výstrahu. Keď nepomohla ani tá, dostal šróbovákom do oka. To pomohlo. Vilický zaplatil a dokonca aj slušne uznal, že sa na podnikanie nehodí.

Predvídavo sa odpratal do zahraničia, čím si zachránil druhé oko aj nakradnutý majetok. Minister, straníci aj samotný Kardiš sa trpko sklamali. Preto dnes vyberali nového šampióna, ktorému by prihrali fabriku. Ja alebo oni, opakoval si Ostrý. Teraz alebo nikdy.

Vyšlo v spolupráci s:

Zdroj: BUX

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.