11.10.2017, 07:00

Treba obnoviť otroctvo. Kvôli rovnováhe: Príbeh černocha, súdeného za pokus o obnovenie otroctva

Provokatívna kniha o rasových stereotypoch, verbálnych útokoch aj politickom násilí.

Treba obnoviť otroctvo. Kvôli rovnováhe: Príbeh černocha, súdeného za pokus o obnovenie otroctva
Zdroj: bux

Príbeh odohrávajúci sa na upadajúcom predmestí Los Angeles rozpráva americký černoch, ktorého súdia za pokus o obnovenie otroctva. Rozprávač Odpadlíka, ktorý sa narodil v „agrárnom gete“ Dickensu na južnom okraji Los Angeles, sa zrieka osudu Kalifornčana nižšej strednej vrstvy: „Umrel by som v tej istej izbe, v ktorej som vyrastal, a hľadel na pukliny v štukovom strope, ktoré sú na ňom od zemetrasenia v šesťdesiatom ôsmom.“

Vychoval ho osamelo žijúci otec, kontroverzný sociológ, a detstvo strávil ako subjekt psychologických výskumov s rasovým zameraním. Verí, že otcovo priekopnícke dielo sa zavŕši monografiou, ktorá vyrieši rodinné finančné problémy.

Ale keď otca zabije výstrel policajta, uvedomuje si, že monografia nikdy nevyjde. Zostal mu len účet za pohreb. Rozprávač – odpadlík, pobúrený zákernosťou osudu a zlým stavom svojho rodného mestečka, sa rozhodne napraviť inú krivdu: vrátiť Dickens na mapu Kalifornie.

Zdroj: BUX

​Na pomoc si berie najslávnejšieho obyvateľa tejto mestskej časti, posledného žijúceho účinkujúceho v seriáli Malí uličníci Hominyho Jenkinsa a spustí najškandalóznejší projekt, ktorého súčasťou je obnovenie otroctva a segregácie na miestnej strednej škole a ktorý ho nakoniec privádza pred Najvyšší súd.

Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Boris Farkaš:

Paul Beatty sa narodil roku 1962 v Los Angeles. Má magisterský titul z psychológie z Boston University a z tvorivého písania z Brooklyn College. Je autor štyroch románov a dvoch zbierok poézie, zostavil aj knihu hokumov Antológia afroamerického humoru. V roku 2016 mu za dielo Sellout (Odpadlík) ako prvému Američanovi udelili prestížnu Man Bookerovu cenu.

HNonline.sk vám prinášajú úryvok z novinky Odpadlík:

Prvá kapitola

Problém je nepochybne v tom, že sa moja výchova mohla skončiť aj lepšie. Otec (nech Carl Jung opatruje jeho dušu) bol uznávaný odborník v spoločenských vedách. Ako zakladateľ a podľa mojich vedomostí jediný prívrženec psychológie oslobodenia sa rád prechádzal v laboratórnom plášti okolo nášho domu, zvaného aj Skinnerova klietka.

V ňom som ja, jeho vyhúknutý a nesústredený čierny laboratórny potkan, dostával domácu výchovu v prísnom súlade s Piagetovou teóriou kognitívneho vývinu. Nebol som vykrmovaný, dostával som iba nevýrazné chuťové podnety.

Nestíhali ma tresty, ale rozvrátili sa mi nepodmienené reflexy. Nebol som milované dieťa, no dospieval som v atmosfére vykalkulovaného priateľského vzťahu a vysokého stupňa otcovskej starostlivosti. Bývali sme v Dickense, v gete na južnom okraji Los Angeles, a hoci to môže pôsobiť v prípade mestskej štvrte zvláštne, vyrastal som na farme.

Dickens založili roku 1868, tak ako väčšinu kalifornských osídlení okrem Irvinu, ktorý bol semeniskom hlúpych, ohyzdných belošských republikánov, čiváv a východoázijských utečencov, ktorí čivavy milujú, a spočiatku to bolo poľnohospodárske spoločenstvo.

Zakladajúca listina mestskej časti určovala, že „Dickens ostane bez Číňanov, Španielov rozličných odtieňov pleti a dialektov, politikárov, Francúzov, Írov, uhladených meštiakov a nekvalifikovaných Židov.“

Pravdaže, zakladatelia mesta prejavili aspoň taký stupeň prezieravosti, že určili, aby dvesto hektárov hraničiacich s prieplavom ostalo zónou, ktorú nazvali „miestne poľnohospodárstvo“, a tak sa zrodila časť Dickensu, neoficiálne známa ako areál fariem.

Človek si uvedomuje, že doň vstupuje, lebo zrazu sa mestské chodníky, ozdobné puklice, autá so stereom, stres a predvolebné plagáty vytratia do vzduchu presiaknutého kravským hnojom a v prípade, že vietor fúka správnym smerom, aj kvalitnou marihuanou.

Dospelí pomaly krútia pedálmi špinavých bicyklov s voľnobehom aj bez neho po ulici preplnenej kŕdľami husí a všetkými druhmi domácej hydiny od kureniec až po pávy. Prevážajú sa bez toho, aby sa držali kormidla, a preratúvajú si kôpky bankoviek.

Na okamih zvedavo zdvihnú obočie, aby si vás obzreli, a precedia: „Ahoj. Máš sa?“ Na stromoch v predzáhradkách sú pribité kolesá vozov a ploty dodávajú domom v rančerskom štýle hodnovernosť ako za čias prvých osadníkov, čo však kontrastuje s tým, že na každom obloku a vchode, ba aj na vstupe do psej búdy sú mreže, vybavené väčším počtom visacích zámok než väzenská kantína.

Na predných verandách sedia na prútených záhradných stoličkách, ozdobených zárezmi vysúvacích nožov, starší občania aj osemročné deti, ktorí už všeličo zažili, a čakajú, že sa niečo ako vždy stane. Poznal som otca už dvadsať rokov. Kedysi bol zastupujúcim šéfom katedry psychológie na West Riverside Community College.

Vyrastal ako syn vedúceho koniarne na malom ranči v kentuckom Lexingtone a farmárčenie v ňom vyvolávalo nostalgiu. Keď sa v postavení učiteľa dostal na západ, nedal si ujsť príležitosť žiť v černošskej komunite a chovať kone, hoci si zrejme uvedomoval, že to mu nikdy neumožní vziať si hypotéku a žiť na vysokej nohe.

Možno keby bol komparatívnym psychológom, dožili by sa niektoré kone a kravy aj viac ako tri roky a rajčiny by nezničila chrobač, ale on sa v hĺbke srdca väčšmi zaujímal o občianske slobody černochov než o odstraňovanie rastlinných škodcov a o pohodu v kráľovstve živočíchov.

V jeho úsilí nájsť kľúč k mentálnej slobode som bol jeho Annou Freudovou. Bol som preňho objekt výskumov, a keď ma neučil jazdiť na koni, opakoval na mne slávne experimenty sociálnej vedy. Vnímal ma ako svoju kontrolnú aj pokusnú skupinu.

Tak ako každé „primitívne“ negerské decko aj ja som našťastie dosiahol štádium formálnych operácií a nakoniec som si uvedomil, že moja výchova stojí za hovno a nikdy sa nezbavím jej dôsledkov. Otcove experimenty sa začali dosť nevinne, ak neberieme do úvahy neexistenciu etického výboru, ktorý by dozeral na jeho výchovné metódy.

Na začiatku dvadsiateho storočia vystavili behavioristi Watson a Rayner v úsilí dokázať, že strach je naučené správanie, „Malého Alberta, iba deväťmesačné dieťa, neutrálnym stimulom, akými boli biele potkany, opice a zväzky horiaceho novinového papiera.

Testované dieťa na sériu opíc, hlodavcov a plameňov spočiatku vôbec nereagovalo, ale keď potom Watson opakovane pridával k potkanom neprimerane hlasné zvuky, u „Malého Alberta“ sa časom vyvinul strach nielen z bielych potkanov, ale zo všetkého bieleho.

Keď som mal sedem mesiacov, ocko umiestnil do môjho kočiarika hračkárske policajné autá, studené plechovky piva Pabst Blue Ribbon, odznaky z kampane Richarda Nixona a výtlačok týždenníka The Economist, ale namiesto ohlušujúceho lomozu ma naučil báť sa stimulov vyvolávaných tým, že vzal do rúk rodinný revolver Special kalibru 0,38, niekoľkokrát vystrelil do stropu, od čoho sa až zachvelo sklo na oblokoch, a pri tom vykrikoval „Neger, vráť sa do Afriky!“ tak hlasno, že prekričal aj stereorádio v obývačke, z ktorého hrmela pieseň Sweet Home Alabama.

Až dodnes nevydržím sedieť ani pri tej najúžasnejšej televíznej detektívke, pociťujem zvláštnu spriaznenosť s Neilom Youngom, a kedykoľvek mám problém zaspať, nepočúvam zo záznamu zvuky lejaka či príboja vĺn, ale nahraté pásky z aféry Watergate.

V našej rodine sa traduje, že od jedného do štyroch rokov mi otec uväzoval pravú ruku za chrbát, takže som vyrástol ako ľavák s dominantnou pravou mozgovou hemisférou, a teda vyrovnaný. Keď som mal osem rokov, otec chcel odskúšať, ako sa v „černošskej komunite“ prejavuje „efekt prizerajúceho sa“, a zopakoval neslávne známy prípad Kitty Genovese.

V predpubertálnom veku som musel hrať úlohu nešťastnej slečny Genovese, ktorú roku 1964 na nevšímavých newyorských uliciach okradli, znásilnili a ubodali. Hoci už učebnica Psychology 101, ktorú mala pri sebe, vyzývala, aby jej niekto pomohol, desiatky okoloidúcich a miestnych obyvateľov jej prepadnutie ignorovali.

Odtiaľ pochádza termín „efekt prizerajúceho sa“ a poučenie, že čím viac ľudí naokolo by mohlo poskytnúť pomoc, tým menej je pravdepodobné, že niekto pomoc poskytne. Otec však vyslovil hypotézu, že sa to nevzťahuje na černochov, rasu, ktorá sa medzi sebou miluje, lebo jej prežitie v čase núdze vždy záviselo a závisí od vzájomnej pomoci.

Preto mi prikázal postaviť sa na najrušnejšiu križovatku v našej štvrti: z vreciek mi vytŕčali dolárové bankovky, v ušných kanálikoch som mal vrazené najmodernejšie elektronické slúchadlá, na krku sa mi pohojdávala hiphopová ťažká zlatá reťaz a z nevysvetliteľných dôvodov som mal ako čašník obrúsok prehodené cez predlaktie koberčeky na podlahu hondy civic, zhotovené na objednávku.

Keď mi do očí vbehli slzy, môj vlastný otec ma napadol a začal mlátiť pred hlúčikom divákov, ktorí nestáli dlho bokom. Ešte mi nedopadli na tvár ani dve zauchá a ľudia prišli na pomoc nie mne, ale otcovi. Pomáhali mu zvládnuť moje kopance a ochotne sa k nemu pridali, strkali do mňa lakťami a skúšali na mne zápasnícke chmaty, odpozorované z wrestlingu v televízii.

Jedna žena ma odzadu účinne – a keď sa na to dívam s odstupom, aj milosrdne – škrtila. Keď som znova nadobudol vedomie, zazrel som, ako si otec premeriava ženu aj ostatných útočníkov, ich tváre ešte spotené a hrude nadvihujúce sa z namáhavého prejavu altruizmu.

Predstavoval som si, že tak ako mne aj im doteraz zunia v ušiach moje prenikavé výkriky a ich búrlivý rehot. „Ako ste boli spokojný so svojím nezištným činom?“ Vôbec nie. Do istej miery. Veľmi. 1 2 3 4 5 Cestou domov ma otec povzbudzujúco držal okolo rozbolených pliec a spustil ospravedlňujúcu tirádu, že zabudol vziať do úvahy „vagónový efekt“.

Po istom čase chcel na mne urobiť test s názvom „Servilnosť a poslušnosť hiphopovej generácie“. Zrejme som mal okolo desať rokov, keď ma otec posadil pred zrkadlo, nasadil si na hlavu halloweensku masku znázorňujúcu Ronalda Reagana, pripol si na laboratórny plášť už neplatné kapitánske krídelká spoločnosti Trans World Airlines a vyhlásil sa za „belošského úradného činiteľa“.

„Neger v tom zrkadle je hlúpy neger,“ vyhlasoval škrekľavým sladkastým „belošským hlasom“, aký používajú farební komici, a pripojil mi na spánky súpravu elektród. Drôty viedli do zlovestne vyzerajúcej konzoly, na ktorej bolo množstvo tlačidiel, číselníkov a staromódnych ukazovateľov elektrického napätia.

„Položíš podľa tohto hárka na stole chlapcovi v zrkadle niekoľko otázok o jeho predpokladanej negerskej minulosti. Ak otázku nesprávne pochopí alebo na ňu nestihne odpovedať do desiatich sekúnd, stisneš červené tlačidlo, čo vyvolá elektrický šok, ktorý bude po každej nesprávnej odpovedi silnejší.“

Vedel som, že nemá zmysel prosiť o zľutovanie, lebo by to vyvolalo lavínu slov a vykričal by mi, čo všetko si zasluhujem za to, že som si prečítal jediný komiks, ktorý som vôbec mal. Bolo to dvestotretie pokračovanie Batmanových príbehov Obrovské tajomstvá Netopierej jaskyne odhalené.

Výtlačok, ktorý už chytala pleseň a ktorého stránky znehodnocovali somárske uši, nám niekto hodil cez plot do dvora a ja som ho priniesol do domu a ranený literárny výtvor som zušľachtil do takej miery, že sa dal opäť čítať.

Čítal som ten komiks ako prvú vec z vonkajšieho sveta, a keď som v ňom počas prestávky svojho domáceho vzdelávania listoval, otec mi ho skonfiškoval. Keď som odvtedy niečo nevedel alebo niečo mimo domu vyviedol, otec mi mával pred tvárou roztrhnutou obálkou komiksu.

„Maj na pamäti, že keby si nemíňal čas čítaním takejto sračky, už dávno by si pochopil, že Batman ten tvoj svinský krk ani tvoj národ nezachráni!“ Prečítal som prvú otázku. „Ešte pred vyhlásením nezávislosti v roku 1957 žil západoafrický ľud Ghany v dvoch kolóniách. V ktorých?“ Odpoveď som nepoznal.

Napol som uši, či nezačujem hukot raketového batmobilu, ktorý sa so škripotom vynára spoza rohu, ale počul som iba, ako otcove stopky odtikávajú sekundy. Zaťal som zuby, položil prst na červené tlačidlo a čakal, kým neuplynie časový limit. „Odpoveď znie Togo a Zlatonosné pobrežie.“

Poslušne, tak ako otec predvídal, som stisol tlačidlo. Ukazovatele na číselníku i môj chrbát sa zježili a v zrkadle som videl, ako sekundu-dve prudko tancujem jitterbug. Ježišmária! „Koľko to bolo voltov?“ spýtal som sa, ruky sa mi mimovoľne triasli.

„Pozorovaná osoba odpovedá iba na otázky, ktoré sú uvedené na tom hárku,“ chladno poznamenal otec, načiahol sa popri mne a niekoľkými klikmi posunul čierny číselník doprava, takže ručička ostala na XXX. „Teraz si, prosím, prečítaj ďalšiu otázku.“

Začalo sa mi zahmlievať pred očami, čo som pripisoval psychosomatickým dôvodom, ale tak či onak bolo všetko rozmazané podobne ako päťdolárové pirátske video kúpené na blšom trhu na plochej obrazovke. Preto som si ďalšiu otázku prečítal tak, že som si chvejúci sa papier pridržal až pri nose.

„Koľko Afroameričanov z dvadsaťtritisíc žiakov ôsmeho ročníka, ktorí sa podrobili prijímacej skúške na Stuyvesant High School, najelitnejšiu newyorskú strednú školu, dosiahlo počet bodov umožňujúci ich prijatie?“

Keď som otázku dočítal, pustila sa mi krv z nosa, z ľavej nozdry mi stekali červené krvavé kvapky a dopadali na stôl presne v sekundových intervaloch, no vyhýbali sa stopkám, na ktorých otec mi zase odratúval čas. Podozrievavo som naňho pozrel.

Otázka pôsobila veľmi aktuálne, zrejme čítal pri raňajkách The New York Times. Keď sa pripravoval na dnešný experiment, hľadal v novinách ponad misku s cereáliami Rice Krispies nejakú rasovú tému. Rýchlo a nahnevane prevracal strany, čo v rannom vzduchu vyvolávalo šelest, šuchot a praskot.

Vyšlo v spolupráci s:

Zdroj: BUX

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.