01.09.2017, 00:00

Adela Vinczeová: Politike venujeme pozornosť, ktorú si nezaslúži

Adela Vinczeová v rozhovore prehovorila o česko-slovenskej rivalite, politike ako matrixe a prečo je bulvár egotrenažér

Adela Vinczeová: Politike venujeme pozornosť, ktorú si nezaslúži
Zdroj: Daniela Matušková, Matúš Lago

Na ulici ju ľudia začali spoznávať po výkone v Československej Superstar, kde sa predstavila po boku známeho moderátora Leoša Mareša. Pôvodne mu mala údajne vytvoriť intelektuálnu protiváhu, píše magazín Lidových novín.

Naposledy vyplnila stránky bulváru zhruba pred rokom, keď ju jej o desať rokov mladší partner požiadal o ruku v priamom prenose. Po svadbe tento rok v júni si zmenila meno.

Že diváci stratia prehľad, o koho ide, sa vôbec nebojí.

Do vinohradskej reštaurácie dorazila v podstate rovno zo svadobnej cesty a na rozhovor mala vyčlenených presne 50 minút - predpoludním priletela z Bratislavy a poobede o štvrtej už mala rezervované miesto vo vlaku späť domov. To je život v šoubiznise.

Zastihla som vás medzi Prahou a Bratislavou. Ste stále ešte doma v Bratislave, alebo žijete skôr na ceste?

Dlhodobo žijem v Bratislave. Občas si odskočím niekam na Slovensko, do Prahy tak často nejazdím. Nie že by som nemala ponuky. Skôr je pre mňa dosť únavné ísť moderovať tak ďaleko, pretože je to minimálne na dva dni.

Aj na Slovensku som sa začala vyhýbať práci mimo Bratislavy. Unavuje ma to. Chcem žiť usadená v Bratislave, aj keď je samozrejme jasné, že občas musím ísť pracovať niekam inam. Vyberám si už ale opatrnejšie.

Človek s vekom spohodlnie?

Skôr sa naučí šetriť energiu na záležitosti, ktoré majú význam. Lepšie investovať čas.

A do čoho ho podľa vás má teda zmysel investovať?

Trebárs tento rok do Českého leva, ten ma presvedčil, aby som išla do Prahy. Alebo do Československého plesu. Na ňom mi je milé, že má práve česko-slovenský kultúrny kontext. Tento rok je to 25 rokov od pamätného delenia Československa.

Čo si z tej doby vybavujete?

Mala som skoro dvanásť rokov a veľmi dobre si všetko pamätám. V čase federácie sme ešte žili s rodičmi vo Viedni. Na ambasáde sme patrili do československého tímu, ktorý sa tak začal rozpadať.

Dieťa ale viac vníma, čo sa deje v jeho bezprostrednej blízkosti a v rodine, a my máme rodinu na Morave, býva tam sestra mojej mamičky. Presne si vybavujem, ako si telefonovali a celé obdobie prežívali.

Potom si vybavujem moment, kedy sme išli do Prahy a prechádzali sme hranice. Oživovali sa kontroly, cítili sme takú zvláštnu dôležitosť niečoho, čo skôr nikto nepotreboval.

Boli by ste radšej, keby sa federácia nerozpadla?

Nad takými vecami nepremýšľam.

Ani teraz?

Nie. Nepremýšľam nad vecami, o ktorých viem príliš málo, ako je napríklad práve rozdelenie Československa. Myslím, že si často robíme ilúzie alebo máme určitý nostalgický prístup ku skutočnostiam, ktoré každý vníma subjektívne. Možno je niekedy realita inde ako pocity. Podľa mňa veľa československých prepojení stále funguje. Skoro by som ale povedala, že viac zo slovenskej strany. Pre nás je čeština prirodzenejšia než pre vás slovenčina.

Čo majú Slováci a Čechom to chýba?

Zovšeobecňovanie je dosť citlivá téma. Slováci sú viac na východ. Sme „líznutí“ Balkánom, sme v podstate impulzívnejší národ. A vy ste zase viac ovplyvnení Nemcami. Oboje má svoje pre a proti.

Je poznať, či moderujete v Česku, alebo na Slovensku?

Veľmi. Mám skúsenosť s tým, ako vzniká šou v Česku aj u nás, kde všetko ide viac na voľnobeh. Bavíme sa, prebieha fiesta a každý robí, čo vie. Občas vypláva na povrch pár „prúserov“, ale zase rozhodne vec nestratí na spontánnosti.

U vás sa veci skúša a pripravujú. Skoro by som povedala, že Česi sú aj poctivejší. Než niečo režete, dvakrát premeriate.

Pripravujete sa s týmto vedomím? Zaberajú napríklad iné vtipy na Slovákov a iné na Čechov?

Ťažko povedať. Som Slovenka, takže zo mňa vyletí to, čo ma napadne ako prvé, a buď to zaujme, alebo nie. Premýšľam ale o kontexte. Snažím sa zistiť, čo by tak mohli diváci vedieť a považovať za všeobecnú znalosť, aby som mala naviac a nebola za blbú.

Nikdy sa ale neprelaďujem kvôli divákom na inú vlnu, pretože by som sa zmenila a nebola tou, ktorú si pozvali. Párkrát na začiatku som totiž urobila to, že som sa chcela prispôsobiť, dala som dva tri vtipy nasilu a bolo to ešte horšie.

Diváci sú ako zrkadlo, berú vás tak, ako sa vnímate sama. Nesmiete sa spochybňovať. Preto radšej zostanem sama sebou a idem do rizika, že im nemusím vyhovovať.

Je nejaká reakcia na vás ako na Slovenku? Trebárs tento rok po Českom levovi som zachytila zopár kritických poznámok, že ste hovorili po slovensky.

Kritika zo strany jazyka mi pripadá ako dosť podivná vec. U nás tiež moderuje napríklad Kraus. Robila som s Polívkom, s Macháčkom, s Dykom a nikto nepovedal ani pol slova. Navyše teda špeciálne Český lev je trochu československá záležitosť. Nevyhrávajú ich aj slovenskí herci a režiséri?

Ozýva sa v takých komentároch rivalita medzi národmi?

Skôr medzi pár závistlivými ľuďmi z brandže. Vlastne sama som zachytila skôr pozitívne reakcie.

Myslíte, že si Slováci a Česi stále rozumejú?

Na Slovensku sa predsa množstvo českých filmov pre nové generácie dabuje. Tak toto je paradox. Aj najmladšie generácie Slovákov rozumejú češtine veľmi dobre, ale zákon nariaďuje dabing, aby sme mali zachovanú jazykovú čistotu.

Znie to dosť hrozne, nemyslíte? Oficiálne sa tomu snáď tak blbo nehovorí, ide len o to, že na Slovensku dávajú v televízii hlavne rozprávky českej produkcie.

A deti do určitého veku by predsa mali mať možnosť počúvať rozprávky vo svojom materinskom jazyku. Češtine ale rozumejú perfektne, to vy neviete slovensky. Keď som ešte moderovala Československú SuperStar a robila tam rozhovory s tými mladými súťažiacimi, párkrát mi vážne vôbec nerozumeli.

Trebárs keď som sa spýtala: "Prečo si otočený chrbtom?“ Možno nerozumeli len jednému slovu, ktoré je v slovenčine iné. Vidíte, možno len žijeme v ilúzii, že máme rovnaké jazyky. V mnohých slovách sa odlišujú.

Medzi známe tváre vás teda dostala ČeskoSlovenská SuperStar, ktorú ste moderovali s Leošom Marešom. Aká bola tá spolupráca? Hovorí sa o ňom, ako sa dokáže odviazať.

Leoš je taký svojský, trochu ako dieťa, ale v pozitívnom zmysle. Povie, čo ho napadne, prizná chybu alebo nevedomosť. Má veľa energie, čo ma bavilo. Musela som sa viac snažiť tiež investovať viac tej svojej. Pracovalo sa mi s ním výborne.

Ešte pred SuperStar ste študovali na bratislavskej filozofickej fakulte. Čo vás potom na šoubiznise najviac zaskočilo?

Do šoubiznisu som vplávala veľmi postupne, takže sa žiadny šok nekonal. Ak si ma predstavujete, že som bola zahrabaná v knižnici filozofickej fakulty s okuliarmi na nose a potom som sa zrazu ocitla na pódiu s Leošom Marešom, musím vás sklamať.

Už od šestnástich som robila v televízii za kamerou, pripravovala som príspevky. Potom som začínala zvoľna moderovať, ale všetko to bolo na Slovensku, čo má do Hollywoodu predsa len ďaleko. Vyhrala som konkurz do rádia a už to išlo.

Vaše začiatky teda boli ľahké?

Úplne naopak. Zažívala som veľmi ťažké moderátorské začiatky. Nie kvôli práci, ale vo Fun rádiu išlo o veľmi špecifický kolektív. Prechádzali sme každý takou iniciačnou skúškou a kto prežil, zostal.

O čo konkrétne išlo?

Trebárs som musela vysielať len ráno a len víkendy. Sedela som tam od šiestej do deviatej sama s technikom, ktorý so mnou vôbec nehovoril. Poprosila som ho o 20-sekundové intro a on vybral päť sekundové.

Vykoktala som niečo zo seba a on sa na mňa pozrel štýlom: "Čo to bolo ako za trapas?" Akonáhle som sa ale presunula do hlavného času, už som bola ich.

Čo musí mať podľa vás dobrý rozhovor? Je potrebná zvedavosť, záujem o respondenta?

Musí mať energiu. Emócie, vtip, prinášať zaujímavé informácie, a to ideálne všetko naraz. Nikdy by som nepovedala, že urobím zábavný rozhovor o molekulách a stalo sa.

Bavia ma teraz rozhovory na pomedzí zábavy a vzdelávania, čo robím v Slovenskom národnom divadle (predstavenie Večer s Adelou Vinczeovou: Trochu inak) si diváci kupujú lístky bez toho, aby vedeli, kto tam presne bude.

Moderujete veľa súťaží, v Let 's Dance ste sa po pár dieloch dostali medzi súťažiacich. Ste sama súťaživá?

Niektorí ľudia si to o mne myslia.

Prečo?

Pretože keď hrám nejakú hru, som trochu intenzívna. Mne ale nejde vyložene o víťazstvo, skôr chcem hrať naplno. Neviem hrať, ako že to je jedno. Tí, ktorí sú so mnou v tíme na Activity, to rozhodne nemajú ľahké.

Keby ste tie súťaže nemoderovali, bavili by vás? Pozerali by ste na ne?

To je jedna z mojich podmienok. Ak mám sama pocit, že by som sa na show alebo na súťaž nepozerala, nemoderujem ju. Presne tak som to zažila so SuperStar, po prvej sérii ma prestala baviť, stále sa všetko opakovalo dookola. Prerastalo mi to cez hlavu. Stále rovnaké emócie a príbehy. Ale je to môj osobný pohľad na vec.

Keď ste teda doma, pustíte si v televízii súťaž, ktorú moderujete?

Pozerám sa na program Milujem Slovensko, vážne ma to baví. Sama seba rozhodne neprepínam, nemám problém pozerať sa na seba.

Moderujete v televízii približne pätnásť rokov, takže môžete porovnávať. Horší sa podľa vás televízna zábava?
Mení sa, a to dosť nenápadne. Podľa mňa skôr k lepšiemu, je uvoľnenejšia, aspoň u nás. Zmenil sa tiež televízny divák, televízia sa delí s internetom. Ľudia si skôr stiahnu seriál alebo show z internetu.

Málokto si sadne k telke a čaká, čo mu tam dajú alebo sa ponáhľa domov z mesta, aby stihol seriál, ako v časoch Nemocnica na okraji mesta.

Nedávno v Británii prepukol škandál, keď sa prevalilo, že mužských moderátorov v spravodajstve stále berú viac ako ženy ...

Fakt?

Vidím, že ste to nezaznamenali. Ako je to v českých a slovenských televíziách? Hovorí sa o tom vôbec?

Nie, určite nie. Platí sa podľa ceny na trhu, podľa toho, čo a ako práve robíte. Povedala by som, že u nás v moderovaní vôbec kategórie muž a žena neexistujú, ohodnotení sme podľa kategórie áčkový moderátor, béčkový a tak ďalej. Pracovala som v rôznych rádiách i televíziách a skoro by som povedala, že som ako dievča mala niekedy viac.

Nikdy ste nerobili rozhovor s politikom na politickú tému. Prečo? Váš otec bol predsa politik, určite o politike všeličo viete.

Mňa to nejako prirodzene nezaujíma. Politiku vnímam ako matrix, ako niečo, na čom sme sa všetci dohodli, že to je dôležité. A čím viac to prežívame, tým rastie dom dôležitosti. Nechcem ale zhadzovať politikov. Určite niektorí majú dobré úmysly.

Alebo možno dokonca všetci, len vnímajú realitu svojím vlastným posudzovaním dobra a zla. Mňa ale zaujíma môj vlastný postoj, nepotrebujem o ňom nikoho presviedčať a tiež nečakám, že mi nejaký politik zmení život. A ja sa nechcem vyjadrovať k politike, ktorej nerozumiem.

Pred rokom ste ale napísali pre portál slovenských Hospodárskych novín článok, týkajúci sa utečencov pod titulkom Tolerancia odtiaľ potiaľ, ktorý tu v Česku silne rezonoval práve na politickej úrovni. To bol omyl?

Nevnímala som to ako politický článok, bola to skôr reakcia na iný komentár. Chcela som vyjadriť, že je nebezpečné, keď sa veci vidia čiernobielo. V dnešnej dobe hovoríme o extrémoch, ale všímame si len ich jednu podobu.

Tú, ktorú považujeme za zlú. Podľa mňa sú ale nebezpečné aj extrémy na druhom konci. Keď na to niekto poukáže, je automaticky považovaný za fašistu, nacistu a podobne. Chcela som tak zdôrazniť, že niektoré obavy sú jednoducho prirodzené.

Riešila som ľudský pocit. A ľudia zase len prepadli emóciám a nepočúvali to, čo som naozaj napísala. Tu sa na mňa možno strhla kritika, u nás zas môj článok rezonoval naopak až nebezpečne pozitívne.

Pritom Česi a Slováci majú určitú obavu z neznámeho spoločnú, nie?

V prípade utečeneckej krízy nejde podľa mňa primárne o obavu z neznámeho. Ale v jednotlivcoch určite môže byť.

Slávne osobnosti podporujú postoje politikov alebo naopak vystupujú proti nim. Za akých okolností by ste išli do niečoho takého?

Nebudem tvrdiť, že nikdy. Osobne ma to ale nepriťahuje. Nerozumiem tomu, kde sa vzalo presvedčenie verejnosti, že by umelci snáď mali rozumieť politike nejako viac než obyčajný človek.

Ale sama to vidíte, vyjadrujem sa k utečencom, pretože ste sa ma na to spýtali. Píšem roky politický blog o oveľa zaujímavejších veciach, ako sú mocenské hry, ale na jeden jediný štuchanec do politiky sa ma stále pýtajú.

Presne to som mala pred chvíľou na mysli. Venujeme politike pozornosť, ktorú si nezaslúži. Okolo nás a v nás sa deje viac. Radšej by som hovorila o iných témach.

Váš otec bol diplomat, ako dieťa ste pár rokov strávila vo východnom Nemecku, potom vo Viedni. Vnímali ste ako dieťa rozdiel medzi Východom a Západom?

Východné Nemecko bolo lepšie ako Československo, ale stále to bol Východ. Tam, kde sme bývali, sme to mali asi polhodiny do Západného Berlína, kde už som aj ako dieťa videla obrovský rozdiel.

Mohli sme tam ísť raz za mesiac na pol dňa. A už výfuky tam inak voňali. Tešila som sa na západným sladkostiam, to je jasná vec.

Aké bolo pre dievčatko len tak bez znalosti jazyka zasadnúť medzi nemecké deti?

Dali ma do škôlky, kde som nerozumela vôbec ničomu. Rodičia mi síce venovali nemčinu, ale za menšiu traumu. Inak bolo moje detstvo podobné, ako by bolo tu. Bývali sme v paneláku, hrala som sa s deťmi ostatných česko-slovenských diplomatov. Až Viedeň, kde sme sa ocitli po revolúcii, sa veľmi líšila. Chodila som do rakúskej školy a žili sme ako súčasť tej krajiny, nie v komunite.

V akom zmysle?

Rodičia ma dali do školy medzi Rakúšanov. Mnoho Slovákov totiž tiež strávilo čas za hranicami, ale nenaučili sa jazyk, pretože sa bavili len so svojimi a žili odtrhnutí od miestnej reality.

Vtedy tam prišlo veľa utečencov z Balkánu, rakúske deti mali predsudky voči Turkom a tak ďalej. A mňa nevedeli zaradiť. Plietli si ma s nimi. Slovensko, Juhoslávia, deti v tom nevideli rozdiel. Pripadá mi to podobné ako dnešná situácia niektorých prisťahovalcov.

Neviem to fundovane porovnať. Ale viem iste, že všetci moji spolužiaci z Juhoslávie vtedy prišli s celými rodinami a úrady o nich vedeli.

A čo iný druh odsudzovania? Podľa Ústavu pamäti národa bol váš otec agentom ŠtB, čo je tvrdenie, ktorého sa spoločnosť ľahko chytí, ja sa vás na to koniec koncov tiež pýtam. Ako to na rodinu dopadlo?

Otec už to nerieši. Nikto z nás. Len českí novinári, popravde. Ale dlho riešil, snažil sa to predsa vyvrátiť. Otcov problém neboli novinári, skôr schematizovaný pohľad na minulosť. Predovšetkým zo strany mladých ľudí, ktorí síce nič nezažili, ale všetko poznajú najlepšie.

Mám sama teraz jedného známeho v mojom veku. Ide o veľkého bojovníka proti komunistom, teda proti ľuďom, ktorých nezažil a hádže ich do jedného vreca.

A zrazu zistil, že jeho otec je na zoznamoch, hoci nespolupracoval. Nikto nemôže pochopiť, ako sa tam dostal. STB aj ŠtB boli predsa zločinecké organizácie a my sa riadime ich zoznamami, o ktorých si nemôžeme byť istí, či sú pravdivé.

Potrebovali regrútov, tak si podpisovali, koho chytili. Takéto zoznamy nie sú historický zdroj. Kto by ich kontroloval? Oni boli najvyšší kontrolný orgán. Vďaka otcovej skúsenosti som sa na učila byť opatrná k histórii.

Viete, keď grafológ uzná, že to nie je otcov podpis a ústav mu odmietne vydať originál, aby mohol obhájiť nevinu, nezostáva nič iné než to tak nechať. A nie zaoberať sa tým, čo si myslí okolie. Keď vidím, komu dnes z toho obdobia staviame pomníky, hovorím si, že históriu vážne píše ten, kto má práve po ruke pero a papier.

Koho myslíte konkrétne?

Nechcem povedať, koho myslím konkrétne. Ale sú hrdinovia toho obdobia, o ktorých si som istá, že majú od hrdinstva ďaleko, skoro až naopak.

Nerobíte teraz sama to, čo ste pred chvíľou kritizovali?

Ale veď ja to komentujem na základe osobnej skúsenosti. Vďaka otcovi som pochopila, že história môže byť niekedy iná. Hovorí sa, že pravda je len jedna. No, ťažko povedať.

Po týchto skúsenostiach vás asi necháva bulvár skôr chladnú, nie? Nikdy sa nesťažuje, že vás sláva obťažuje?

Nič by som nemenila. Šoubiznis so sebou nesie veci, ktoré so sebou niesť má. Na prvý pohľad môžu pôsobiť nepríjemne, ale človeka veľa naučí. Bulvár je ideálny egotrenažér.

Manžel vás požiadal o ruku v priamom prenose televízie. Je teda bulvár súčasť vašich životov do tej miery, že je zbytočné s ním bojovať a naopak mu radšej vyjdete podobným spôsobom ústrety?

Tam ale predsa nešlo vôbec o mňa! Ja by som si to takto nevybrala. V niečom ale môžem súhlasiť. Bulvár musíte brať tak, ako je, nesnažiť sa ho nijako oblafnúť alebo prekabátiť. Keď ma môj dnešný manžel požiadal o ruku, hneď som mu rozprávala, že to bude prúser.

Pýtal sa ma, prečo by mal byť. Zrejme nečakal, že sa ocitneme vo všetkých novinách. Nespočítal si, akú vlnu spustí. Bola to pre neho nová skúsenosť.

Aké to vlastne je, vziať si mladšieho muža? Cítite sa ako francúzska prvá dáma?

Na to som predsa ešte príliš mladá.

Vadí to ľuďom? Ako reagujú?

V pohode. Mám skúsenosť, že s čím som vyrovnaná sama, prijme dobre aj okolie. To máte rovnaké ako s reakciou publika pri moderovaní, ako sme sa bavili na začiatku.

Prečo ste sa rozhodli zmeniť si priezvisko na manželovo? Aj tak budete stále Banášová.
"Stále" je veľmi relatívny časový údaj. Beriem manželstvo prirodzene tak, že muž má úlohu ochrancu a ja sa dávam pod ochranu jeho mena. Ako ma budú ľudia oslovovať, je už ich príbeh.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.