13.08.2017, 00:00

Náboženský fanatik rozpútal represie, pri ktorých prišli o život tisíce ľudí

Vojvoda z Alby zachránil pre španielsku korunu veľa území, o to najbohatšie ju však svojou krutosťou pripravil.

Náboženský fanatik rozpútal represie, pri ktorých prišli o život tisíce ľudí
Zdroj: Wikipedia

Španielsky kráľ Filip II. má v lete 1567 plnú hlavu starostí. Už viac než tri roky sa mu nedarí vyriešiť problémy v Nizozemsku, kde je miestodržiteľkou jeho nevlastná sestra Margaréta Parmská. Najprv sa tam začala ozývať šľachta, nespokojná s habsburgovskou nadvládou. Jej politické a náboženské požiadavky vtedy rázne odmietol. Pred rokom už ale dospela situácia tak ďaleko, že masy ľudí začali plieniť kostoly a kláštory.

Margaréta na to reagovala ústupkami, čím ho veľmi nahnevala. Pravda, napätie trochu povolilo, on však neverí, že rebeli sa s tým uspokoja. Ak by to tak bolo, prečo by jeden z ich vodcov Viliam Oranžský opustil Antverpy a uchyľoval sa do hesenského Dillenburgu? Navyše, nedávno tam prestúpil k luteránom.

​​​„Nie, už žiadne ústupky. Nizozemsko zostane aj naďalej pod španielskou korunou a bude katolícke!“ hromží Filip, ktorému je jasné, že ak nechce prísť o hospodársky najvyspelejšiu časť svojej ríše, musí rázne konať. A zachrániť ho môže jediný muž.

Kroť ho, je schopný všetkého!

Celým menom sa volal Fernando Álvarez de Toledo y Pimentel, tretí vojvoda z Alby a pochádzal z jednej z najstarších a najuznávanejších šľachtických rodín v Španielsku. Odmalička ho vychovávali k vojenskej službe a k vernosti panovníkovi. Už ako štrnásťročný sa zúčastnil bojov pri Fuenterrabíi a v sedemnástich na seba upozornil pri rozhodujúcom habsburgovskom víťazstve nad Francúzmi v bitke pri Pavii. Osobne ho vtedy vyznamenal cisár Karol V. a ambiciózny mladík začal v armádnej hierarchii rýchlo stúpať.

Dostával čoraz vyššie veliteľské posty a jeho renomé rástlo s každou ďalšou bitkou. Podieľal sa na ťažení proti Osmanskej ríši, ako 26-ročný bol už generálom a o dva roky na to sa vyznamenal pri dobytí Tunisu. Neskôr viedol výpravu do Alžírska, úspešne velil cisárskej armáde vo víťaznej bitke proti protestantom pri Mühlbergu i vo vojne proti Francúzsku. Bol guvernérom Milána, vicekráľom Neapola, generálnym kapitánom Talianska, ale aj Kastílska a Aragónska...

Výpočet všetkých Álvarezových úspechov a postov by bol dlhý. Skrátka, cisár dobre vedel, že keď treba niekde ťahať horúce gaštany z ohňa, môže sa neho spoľahnúť. Karol V ale veľmi dobre poznal aj povahu muža, z ktorého urobil jedného zo svojich najbližších vojenských radcov a najvýznamnejších členov dvora. „Budeš v ňom mať toho najlepšieho radcu. Počúvaj ho, ale zároveň ho kroť. Ten chlap je schopný snáď všetkého, je veľmi ctižiadostivý,“ upozorňoval svojho najstaršieho syna Filipa, keď mu uvoľňoval španielsky trón.

Zdroj: Wikipedia

​​Vojvoda z Alby bol naozaj tvrdý a ako náboženský fanatik voči „kacírom“ nekompromisný. Keď sa napríklad v roku 1565 stretol s francúzskou regentkou Katarínou Medicejskou, povzbudzoval ju, aby tvrdo zasiahla proti hugenotom. A už onedlho sám predviedol, ako si taký tvrdý zásah predstavuje.

Krvavá rada

Nizozemsko, rozprestierajúce sa na území dnešného Belgicka, Holandska a Luxemburska, bolo hospodársky najvyspelejšou časťou španielskeho impéria. Zároveň však pripomínalo tlejúci sud s pušným prachom. Proti čoraz silnejšej centralizácii, obmedzovaniu stavovských slobôd, neustálemu zvyšovaniu daní, prenasledovaniu protestantov a s tým súvisiacemu pôsobeniu inkvizície vystupovala nielen šľachta a meštianstvo, ale aj prostí ľudia. Filip II však o žiadnych zmenách tohto stavu nechcel ani počuť a rokovania odmietal. Zvolil vyčkávaciu taktiku, dúfajúc, že protesty ochabnú. Akékoľvek ústupky zakázal robiť aj Margaréte Parmskej.

Lenže odpor sa stupňoval a v lete 1566 vyústil do nepokojov. V Antverpách, Gente, Amsterdame, Utrechte a ďalších mestách zaútočili masy ľudí na katolícke kostoly a kláštory a vyplienili ich. Ústupky, ku ktorým v reakcii na násilie miestodržiteľka pristúpila, boli poslednou kvapkou v pohári Filipovej trpezlivosti. Do Nizozemska teda vyslal trestnú výpravu vedenú vojvodom z Alby, ktorého zároveň vymenoval za nového miestodržiteľa. A tak prišiel v auguste 1567 Álvarez na čele svojho 12-tisícového vojska do Bruselu, aby obnovil poriadok.

Ešte predtým opustil krajinu Viliam Oranžský a k odchodu nabádal aj ďalších dvoch lídrov šľachtickej opozície. Lamoral, gróf van Egmont i Philip de Montmorency, gróf van Hoorn však nechceli odísť. Boli presvedčení, že sa im podarí dosiahnuť dohodu s kráľom. „Zbohom, princ bez krajiny,“ lúčil sa Lamoral s Viliamom. Ten však už o Filipovi II stratil všetky ilúzie. „Zbohom, gróf bez hlavy,“ odpovedal.

Zdroj: Wikipedia

​​Dva týždne po tom, ako sa ujal moci, pozval vojvoda z Alby grófov Egmonta a Hoorna na rokovanie. Bola to však lesť, Španieli ich zajali a o niekoľko mesiacov neskôr na bruselskom námestí oboch verejne popravili.

Na smrť ich odsúdila inštitúcia, ktorú zriadil a na jej čele stál sám Álvarez. Volala sa Rada pre nepokoje, už zakrátko jej však v Nizozemsku nik nepovedal inak, než Krvavá rada. Nahradila de facto existujúcu jurisdikciu a obvinených mala súdiť bez ohľadu na ich postavenie a privilégiá. Jej rokovania mali ale iba formálny charakter a rozsudky boli neodvolateľné. Bilancia Krvavej rady bola hrozivá - vojvoda z Alby prostredníctvom nej poslal na smrť viac než 18-tisíc ľudí.

Čo je veľa, to je veľa

Neboli to jediné obete bezohľadného teroru, ktorý po jeho príchode v Nizozemsku nastal. V represiách mu ochotne pomáhala aj inkvizícia, ktorá pripravila o život ďalšie tisíce ľudí a podľa odhadov ďalších minimálne 60-tisíc z krajiny zo strachu ušlo.

Ak si Álvarez myslel, že brutálnym zaobchádzaním obyvateľstvo zlomí, tak sa mýlil. Naopak, musel čeliť čoraz väčšiemu odporu. V krajine sa vytvorili hnutia takzvaných gézov, ktorí proti Španielom formou partizánskej vojny bojovali na súši i na vode. Za hranicami navyše čakal na svoju príležitosť Viliam Oranžský. Z dobrovoľníkov a žoldnierov sa mu podarilo dať dohromady asi 25-tisícové vojsko, návrat a pokus o prevrat v roku 1569 mu však nevyšiel. Španieli jeho útok odrazili a on musel znovu ujsť.

Hrôzovládu sa vojvoda z Alby snažil upevniť nielen popravami, ale aj ekonomickými krokmi. Zaviedol nové dane, okrem iných aj takzvanú alcabalu, ktorá v praxi znamenala, že z každého prevodu tovaru bolo treba panovníkovi odviesť 10 percent. Aj tu však narazil na odpor. Ľudia ju jednak odmietli platiť a okrem toho sa stala impulzom pre povstanie. Železnému vojvodovi, ako začali pre tvrdý postup Álvareza prezývať, sa ho síce opäť podarilo potlačiť, no v tom čase už Filipovi II dochádzala trpezlivosť.

Zdroj: Wikipedia

​„Misia“ v Nizozemsku ho stála čoraz viac peňazí, naopak príjmy odtiaľ neboli ani zďaleka také, ako očakával. No a keď sa začali v jeho okolí množiť názory, že príčinou problémov je príliš tvrdá politika vojvodu z Alby, ktorá v Nizozemsku vyvolala rozsahom najväčší odpor proti Španielsku a spôsobila aj povstanie, rozhodol sa pre radikálny krok. V novembri 1573 ho zbavil funkcie miestodržiteľa. Jeho nástupcom sa stal umiernený diplomat gróf Louis de Requesens y Zúñiga.

Naštartovaný proces sa už ale nepodarilo zvrátiť. Po niekoľkých úspešných bojových vstúpeniach vytvorili severné provincie takzvanú Utrechtskú úniu, a tá v roku 1581 Filipa II zosadila a vyhlásila nezávislosť. Obnovenie poriadku a metódy, akými ho vojvoda z Alby chcel docieliť, tak v konečnom dôsledku španielsku korunu o Nizozemsko pripravili.

Vyplienil aj Lisabon

Stratu kráľovej priazne niesol Fernando Álvarez de Toledo ťažko a odvolanie z postu miestodržiteľa sa ho veľmi dotklo. Vzťahy medzi nimi sa ocitli na bode mrazu a kedysi jeden z najvplyvnejších šľachticov strácal svoju pozíciu aj pri dvore. V roku 1580 si však na neho panovník opäť spomenul.

Po smrti portugalského kráľa Henricha I vycítil Filip II šancu na ďalšie rozšírenie španielskeho impéria. Vzniesol teda nárok na portugalský trón, Álvareza vymenoval za generálneho kapitána a poveril ho inváziou do susednej krajiny. Starnúci vojvoda z Alby bol opäť vo svojom živle. V lete 1580 porazil pri Alcântare vojsko infanta Antonia de Crata a vtiahol do Lisabonu, kde vo Filipovom mene vyhlásil Iberskú úniu. To, čo sa v nasledujúcich dňoch v Lisabone odohralo, sa do portugalských dejín zapísalo čiernym písmom. Álvarezovi vojaci totiž metropolu bezohľadne vyplienili.

Zdroj: Wikipedia

​Železný vojvoda sa napokon sedem rokov po tom, ako ho Filip II odvolal z Nizozemska, dočkal satisfakcie. Stal sa nielen miestodržiteľom, ale panovník ho odmenil aj titulom prvého vicekráľa Portugalska. Bol to však už jeho posledný triumf. O poldruha roka neskôr ako 75-ročný zomrel.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.