26.05.2017, 17:47

Slovák, ktorý vošiel do histórie nacizmu. Bol Jozef Gabčík hrdina, atentátnik alebo vrah?

Nie je veľa Slovákov, ktorí to dotiahli na svetové filmové plátno, Gabčíkovi sa to podarilo.

Slovák, ktorý vošiel do histórie nacizmu. Bol Jozef Gabčík hrdina, atentátnik alebo vrah?
Zdroj: TASR/Kancelária prezidenta SR

Jeho meno nesie obec, vodné dielo aj vojenský útvar. Na konte má niekoľko vyznamenaní a viac ako pohnutý osud. Siahol na život tretieho muža nacistického Nemecka Reinharda Heydricha. Napriek tomu ho Slovensko takmer nepozná. Hrdina alebo vrah? Kto to vlastne bol Jozef Gabčík, ktorého dnes prezident Andrej Kiska povýšil na generálmajora in memoriam?

​Nie je veľa Slovákov, ktorí to dotiahli na svetové filmové plátno. Vlastne by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Napriek tomu, keď sa povie Jozef Gabčík, len málokto na Slovensku presne vie, kto sa za týmto menom skrýva. Hoci je po ňom pomenovaná ulica či obec a učia sa o ňom aj študenti vojenských akadémií vo West Pointe alebo vo francúzskom Saint Cyre. Možno aj preto, že mu v rôznych režimoch nevedeli prísť na meno. Hrdina, atentátnik, vrah? Keď sa to v osemdesiatych rokoch minulého storočia v názve knihy Kto ste, Jozef Gabčík? pýtal historik Milan Varsik, odpoveď nebola jasná. A nie je jednoznačná dodnes, hoci jeho život nadchýna amatérov aj profesionálov. Kto teda bol tento muž a prečo by si ho Slováci mali pamätať?

Dvaja proti ríši
Je 27. mája 1942 okolo obeda. Do domu manželov Svatošových v Prahe na Melantrichovej ulici vpadne prepotený a strhaný mladík. Keď sa trochu opláchne, vytiahne z vrecka pištoľ a zašomre: „Prekliaty krám, človek sa s tým ťahá a keď to má fungovať, tak to nefunguje.“ Výčitka však nie je smerovaná tejto zbrani. Ale anglickému „stengunu“, ktorý leží v ostrej zákrute ulice v Holešovičkách. Vedľa čierneho mercedesu poškodeného výbušninou.

Viac ako pochrámané auto však mladého Slováka zaujíma osud muža, ktorý sa v ňom viezol. Toho muža, ktorému sa v ten deň o 10.35 pozeral do tváre a mieril naňho samopalom. Muža, ktorý mal jeho rukou zomrieť. Zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha však už medzičasom dopravili do neďalekej nemocnice Na Bulovke. Potupne, na dodávke medzi debnami s leštidlom idúcej okolo. Gabčík však v tejto chvíli netuší, čo s ním je. Vie len, že guľky, čo sa mu mali zavŕtať do tela, zostali zaseknuté v tom „kráme“.

Znepokojuje ho aj osud ďalšieho muža, s ktorým už niekoľko mesiacov tvoria nerozlučnú dvojicu. Práve ním hodená bomba totiž bude v konečnom dôsledku pre Heydricha tým smrteľným nástrojom. Jan Kubiš, druhý zo skupiny Anthropoid, sa už tiež dopotácal do relatívneho bezpečia. Zranenia, ktoré mu výbuch spôsobil, mu medzičasom ošetrila obetavá Marie Nováková. Jej štrnásťročná dcéra Jindřiška zas bez váhania odprace zakrvavený bicykel, na ktorom Kubiš z miesta činu unikol. Obe si za to neskôr vyslúžia smrť v koncentračnom tábore Mauthausen. Rovnako ako ďalších vyše dvestodeväťdesiat ľudí, ktorí nejakým spôsobom mužom pomohli (alebo mali len smolu, že boli rodinnými príslušníkmi pomáhajúcich).

Odplata za odplatu
U Svatošovcov sa však Jozef Gabčík dlho nezdržiava a pokračuje ďalej. Ukrývajú ho ďalší spoľahliví ľudia. Napriek tomu, že už v ten večer rozhlas hlási, že „kto osoby, ktoré mali účasť na spáchaní atentátu, prechováva alebo im iným spôsobom poskytuje pomoc, alebo má vedomosť o ich pobyte a neučiní žiadne oznámenie, bude zastrelený so svojou rodinou“. Nad Prahou aj celým Protektorátom Čechy a Morava sa okrem výnimočného stavu rozhosťuje ťaživé dusno. Rozbieha sa zúrivé pátranie, ktoré v nasledujúcich dňoch a týždňoch naberá na ešte väčšej intenzite. Nielen kvôli tomu, že spočiatku neprináša takmer žiadne výsledky. Ale najmä preto, že týždeň po osudnom dni Reinhard Heydrich upadne v dôsledku otravy krvi do kómy a 4. júna skoro ráno zomiera. A Nemci chcú odplatu. Paradoxne, odplatou bol aj tento atentát. Za zatýkanie a popravy členov českého odboja, ktoré po nástupe do funkcie v Protektoráte zlorečený „pražský kat“ spustil. Aj preto sa československá exilová vláda v Londýne rozhodla – Heydrich musí zomrieť.

Odhalená záhada samopalu
Jozef Gabčík si v hlave neustále prehráva udalosti osudného 27. mája. Ráno spolu s Janom Kubišom najprv električkou odišli do Žižkova, kde si vyzdvihli bicykle. Potom pokračujú do Holešovičiek, kde zaujímajú miesta za ostrou zákrutou, v ktorej musí auto s protektorom chtiac-nechtiac spomaliť. O presnom opise ďalších udalostí už roky historici aj nadšenci diskutujú. Podľa správy gestapa sa najprv do cesty auta postavil Jozef Gabčík so samopalom Sten skrytým pod baloniakom. Zo zbrane však dávka nevyšla, na auto tak vzápätí letela z rúk Jana Kubiša odistená nálož.

Druhý variant vychádza z taktiky, ktorú podľa dokumentov z britského Národného archívu Kubiš s Gabčíkom trénovali počas výcviku vo Veľkej Británii. „Prvá bomba mala byť vrhnutá na predok vozidla, aby zničila motor a auto tak zastavila,“ povedal Českému rozhlasu ešte v roku 2012 Eduard Stehlík z Vojenského historického ústavu v Prahe. „Druhá bomba potom mala smerovať do priestoru posádky, kde mala zabiť Heydricha a prípadne aj jeho vodiča. Gabčíkova úloha bola v prípade potreby ,prácu‘ dokončiť – či už streľbou zo samopalu alebo z pištole.“ Nech už útok prebehol akokoľvek, faktom je, že ríšsky protektor z neho vyviazol s vážnym zranením, ktoré mu zabránilo útočníkov prenasledovať. Za Gabčíkom sa pustil jeho šofér Johannes Klein, toho však neskôr mladý Slovák postrelil a ušiel mu.

Roky sa tiež špekulovalo o tom, prečo Gabčík vlastne nevystrelil. Neopanoval ho pohľad zoči-voči obeti či stres z toho, že zasiahne niekoho z električky plnej ľudí, ktorá sa zrazu zjavila za Heydrichom? Vlani objavil archivár Vojtěch Šustek dokument, ktorý všetky pochybnosti vyvracia. „V Archíve bezpečnostných zložiek som našiel koncept správy protektorátnej polície, určený gestapu. Je v ňom jasne povedané, že samopal Sten Gun, ktorý odhodil Jozef Gabčík na mieste atentátu, mal v nábojovej komore vzpriečený náboj,“ potvrdil pre Aktuálně.cz.

Nikdy sa nevzdáme!
Ďalšie udalosti sú tiež pomerne dobre zmapované. V dôsledku narastajúceho nemeckého tlaku sa Gabčík s Kubišom spolu s ďalšími piatimi parašutistami, ktorí sa na operácii nejakým spôsobom podieľali, ukryli v pravoslávnom kostole sv. Cyrila a Metoda v Resslovej ulici. Okrem tmy a neprestávajúceho chladu ich nivočia správy o pribúdajúcich zatknutých a popravených. Vrcholom je vypálenie obcí Lidice a Ležáky, ktoré psychicky ťažko znáša najmä Gabčík. „Veď s nami nemajú nič spoločné,“ vzdychá, keď meria nekonečné kroky sem a tam po kostole.

Svedomie a strach kvária aj ôsmeho parašutistu, Karla Čurdu, ktorý však nevie, kde sa jeho kamaráti skrývajú. Na povale u svojej mamy sa preto rozhodne pre zúfalý čin a Nemcom prezradí mená Gabčíka a Kubiša. Miesto úkrytu neskôr gestapo vymláti z civilných „spojok“ parašutistov. Siedmi muži ukrytí v kostole niekoľko hodín odolávajú vyše stonásobnej presile. Výsledkom zúfalého odporu je však smrť pre všetkých, väčšinou z vlastnej ruky. 18. júna 1942 sa tak končí aj život 30-ročného Slováka. Zbytočne? V tom sa väčšina historikov zhodne – nie. Okrem iných vecí totiž Reinhard Heydrich niesol na stretnutie s Hitlerom plán na „vyčistenie“ Protektorátu pre ďalšie potreby ríše. Obetí by tak bolo pravdepodobne oveľa viac, ako zhltla nemecká pomsta. No najmä, bol to jasný signál spojencom aj okupantom. Ten istý, ktorý kričali aj počas márnej obrany z krypty obkľúčeného kostola: „Nikdy sa nevzdáme!“

Neznámy hrdina
Hoci o operácii Anthropoid je známych množstvo detailov, o jednom z jeho hlavných aktérov toho až tak veľa nevieme. O Jozefovi Gabčíkovi, veliteľovi rovnomennej paraskupiny. Na rozdiel od Jana Kubiša si totiž nepísal denník. O jeho povahe či myšlienkach sa preto dozvedáme len sprostredkovane. Jeho profil pred časom zmapoval bádateľ v českom Ústave pre štúdium totalitných režimov a jeden z najväčších odborníkov na operáciu Anthropoid Jaroslav Čvančara.

„Dokončujem ďalší rukopis s doteraz nezverejnenými faktami a množstvom dobových fotografií,“ prezradil nám. Aký teda bol Jozef Gabčík? Vraj mimoriadne živý a disciplinovaný. Napriek nižšej postave, meral len 164 cm, bol fyzicky zdatný a temperamentom dopĺňal pokojnejšieho Kubiša. „Nemá toľko nápadov ako niektorí iní a je pomalší v získavaní vedomostí. Je absolútne spoľahlivý a veľmi ochotný. Dobrý vedúci,“ píše sa v akomsi vojenskom vysvedčení, ktoré dostal po výcviku absolvovanom v Anglicku. „Myslím si, že Gabčík bol typický výsadkár. Vraj veľmi veselý, vtipný a energický, no zároveň rázny a tvrdohlavý. Hovorí sa, že v jednej chvíli dokázal od rozčúlenia hádzať okolo seba predmety, ale o chvíľu sa už zase smial,“ povedala pre HN Světlana Tomanová, majorka žilinského pluku, ktorý nesie Gabčíkovo meno.

Tvrdohlavosť pritom prejavil už v mladosti. Keď sa 8. apríla 1912 narodil ako štvrté dieťa, otec František sa tešil, že bude mať pomoc okolo gazdovstva, na ktoré zarábal niekoľko rokov v Amerike. Jozefovi sa však do roľníčenia nechcelo, a preto „utiekol“ najskôr do učenia (v Pechovej Lhote a v Kostelci sa vyučil za kováča-zámočníka) a neskôr do armády. Po skončení služby pracoval v chemickej továrni na výrobu bojových látok v Žiline, kde utrpel vážny úraz (nadýchal sa jedovatého yperitu). Obdobie Mníchovskej dohody aj neskoršieho vyhlásenia samostatného Slovenska tak strávil ako správca armádnych skladov v Skalke pri Trenčíne. Keď sa tam 20. marca 1939 objavili nemeckí vojaci a žiadali kľúče, odmietol. Pred ďalším postihom a najmä pred službou pod velením okupantov utiekol do Poľska (pričom si zo skladu „pribalil“ dve zbrane a ďalšie potrebné vybavenie).

Po dobrodružnej ceste, počas ktorej pôsobil v cudzineckej légii v Alžírsku a zúčastnil sa na bojoch vo Francúzsku, sa dostal do Veľkej Británie. Po tvrdom výcviku v Škótsku nasadol 28. decembra 1941 v noci do lietadla, aby nasledujúci deň skoro ráno zoskočil do dejín druhej svetovej vojny.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.