14.02.2016, 15:19

Byť šťastný sa dá aj s rakovinou. Tvrdí v HN magazíne tá, ktorá ju poráža denne

Byť šťastný sa dá aj s rakovinou. Tvrdí v HN magazíne tá, ktorá ju poráža denne

Desaťročia pracuje v onkológii, bola prvou ženou na Slovensku, ktorá sa začala venovať liečbe žiarením. Napriek tomu, že sa počas práce na klinike i vo výskume stretla s  tisíckami vážnych prípadov, stále si udržala pozitívny vzťah k životu. V roku 1990 založila Ligu proti rakovine a tým sa stalo Československo prvou krajinou v bývalom bloku socialistických krajín vo východnej Európe, ktorá sa pridala k programu Európa proti rakovine. Odvtedy sa stále venuje riešeniu mnohých problémov, ktoré rakovina prináša. Eva Siracká nám o tom porozprávala v HN magazíne.
 

 

V poslednom čase sa čoraz viac hovorí o narastajúcom trende rakoviny, podľahlo jej aj veľa známych osobností. Je naozaj týchto prípadov čoraz viac?  
Všade vo svete je všeobecný trend nárastu rakoviny, ktorá sa už dnes v odborných kruhoch označuje ako epidémia. Príčinou je nezdravý spôsob života, ignorovanie rizikových faktorov, znečisťovanie životného prostredia i to, že narastá populácia starších a starých ľudí, kde je výskyt rakoviny častejší. Tento trend vnímame i na Slovensku, ročne registrujeme viac ako tridsaťtisíc nových prípadov.

Ako je to s nádejou na prežitie?
Podľa štatistických údajov sa dá rakovina vďaka modernej liečbe vyliečiť v päťdesiatich percentách. Sú, samozrejme, rozdiely pri niektorých diagnózach, kde sa dosahujú lepšie výsledky vďaka prevencii a včasnému zisteniu. Napríklad pri rakovine prsníka a krčka maternice sa počty vyliečenia zvyšujú tým, že ženy chodia na preventívne prehliadky, kde sa dá zachytiť rakovina vo veľmi včasnom štádiu. Veľmi dobré výsledky zaznamenávame i pri detských leukémiách a iných systémových ochoreniach.

Ktoré druhy rakoviny sú na Slovensku najčastejšie?
U žien je to rakovina prsníka, potom rakovina maternice a krčka maternice, ale je to i rakovina hrubého čreva a konečníka. Zisťuje sa aj znepokojujúci trend nárastu rakoviny pľúc. U mužov je to hrubé črevo a konečník, pľúca a prostata.

Keď si človek dá do vyhľadávania na internete slová „liečba rakoviny“, vyskočia mu odkazy na desiatky „zaručených“ metód. Čo vy na to?
Liečba rakoviny patrí do rúk odborníkov. Bohužiaľ, mnoho ľudí internet číta a podľa mnohých a nie vždy serióznych správ sa aj riadi. Je to vážny problém, lebo mnohé neuvážené kroky potom prinášajú medicínsky neriešiteľné následky. Je preto aj naším cieľom, aby ľudia boli správne informovaní a vychovávaní.


 

Neexistuje teda žiadny zázračný prostriedok.
Rakovinu spôsobuje mnoho faktorov a každá choroba je u každého človeka iná. Je okolo 200 druhov rakoviny. Sú rôzne štádiá, ktoré sa musia liečiť podľa protokolov v súlade s pokrokom, ktorý prináša výskum. Nie som proti tomu, ak si ľudia upravujú životosprávu s cieľom chrániť si svoje zdravie, ale všetko treba s mierou. Reklama však prináša mnoho odporúčaní, veľa vitamínov a iných podporných látok, ktoré v nadmernom množstve môžu niekedy viac škodiť ako pomáhať. Žiaľ, je aj veľa rôznych liečiteľov, ktorí bez akéhokoľvek odborného vzdelania z toho profitujú. Ak sa pýtate, či existuje niečo, čo zázračne pomôže, nemyslím si, že by to mohla byť nejaká tabletka či niečo iné. Niekedy sme sa počas klinickej práce stretli i s prípadmi neočakávaného úspechu pri pokročilých štádiách, kde sme strácali nádej na vyliečenie. Je to veľmi zriedkavé a vieme si to dnes i na základe výskumu vysvetliť, ale zatiaľ neviem, čo je tým spúšťacím opravným mechanizmom.  

Mnohí ľudia rakovinu prekonajú a žijú dlho, iní nie. Čím to je?
Je veľa prípadov vyliečenia rakoviny i dlhodobo prežívajúcich. Mnohé štúdie dokazujú, že ľudia, ktorí po liečbe žili v pohode, sú spokojní a vyrovnaní so svojím osudom, žijú dlhšie a lepšie ako tí, ktorí sa stále trápia. Dnes sa už rakovina považuje za chronickú chorobu, o ktorú sa treba neustále starať, lebo vždy prináša množstvo často i neriešiteľných problémov. Preto sme už pred niekoľkými rokmi začali zdôrazňovať potrebu psychológov v onkologických ústavoch a nemocniciach i mimo nich ako súčasť komplexnej starostlivosti o pacienta.

Existuje vôbec recept na to, ako sa rakovine vyhnúť?
Je dokázané, že niektorým druhom rakoviny sa dá v 30 – 40 percentách predísť. Dokazujú to dlhodobé štatistiky zaoberajúce sa sledovaním rizikových faktorov. Prednedávnom sa odsúhlasila 4. revízia Európskeho kódexu proti rakovine, vypracovaná uznávanými odborníkmi vo viacerých disciplínach z celej Európy. Obsahuje dvanásť odporúčaní primárnej a sekundárnej prevencie, ako sa jej vyhnúť a včas ju zistiť. Tento kódex sa stal námetom našej kampane koncom minulého roka, v ktorej sme popri vyhýbaniu sa rizikovým faktorom zdôrazňovali najmä potrebu zdravej výživy a pohybu, a to už od detského veku. Dnes sa už popri fajčení, ktoré je jedným z najzávažnejších karcinogénov, dostáva na popredné miesto obezita. Je rizikovým faktorom pre vznik nielen rakoviny, ale aj ďalších civilizačných chorôb ako diabetes, srdcovo-cievne choroby i ochorenia pohybového ústrojenstva.

Ktorým typom choroby sa dá predísť, ktorým, naopak, príliš nie?
Dá sa predísť rakovine pľúc, to je to spomínané fajčenie. Skoro sa dá prísť na zmeny, ktoré by mohli byť príčinou rakoviny napríklad hrubého čreva a krčka maternice, i ďalšie, ktoré vyvolávajú karcinogény. Túto možnosť poskytujú preventívne prehliadky, čo zvyšuje šance. Preto je veľmi dôležitá informovanosť a výchova. Veľkým rizikom je i to, že si ľudia prestávajú všímať svoje telo. Je veľa druhov rakoviny, kde si príčinu vzniku nevieme vysvetliť.

Na Slovensku sa investuje aj do výskumu. Viete odhadnúť, koľko?  
To je veľmi ťažké povedať, všeobecne je tých peňazí málo. Výskum, to nie je len práca v laboratóriách, ale aj sledovanie mnohých faktorov vplývajúcich na vznik rakoviny, úmrtie, ale i na nové programy, ako je kvalita života a príčiny, ktoré ju zhoršujú. Bohužiaľ, nepatríme ku krajinám, v ktorých by bol potrebný výskum financovaný tak, ako by si zaslúžil. Preto je i finančná podpora výskumu jednou z našich úloh.

Sú Slováci disciplinovaní pacienti?
Vy sa pýtate na pacientov, ja by som skôr hovorila o občanoch. Tí sú málo disciplinovaní. Musí sa vynakladať veľa úsilia na to, aby napríklad ženy chodili na preventívne vyšetrenie. Majú často pocit, že to nepotrebujú, a ešte horší argument je, že sa boja, že im tú rakovinu nájdu. Čo sa týka pacientov, tak som presvedčená, že tí, ktorým na tom záleží, zachovávajú všetky pravidlá navrhnutej a pokračujúcej liečby.

Ako sa vám darí všeobecne bojovať so strachom ľudí?
Strach je fenomén, ktorý nás sprevádza celý život. U pacientov je to ten pocit Damoklovho meča, ktorý je u niektorých veľmi silný a veľmi vplýva na kvalitu života. Tu treba podávať pomocnú ruku všetkými možnými prístupmi, ktoré sú obsahom psychosociálnej starostlivosti. To je prístup, ktorý je súčasťou onkologickej rehabilitácie, ktorá by mala mať v onkológii to isté postavenie ako liečba. Naša Liga proti rakovine sa o  to už niekoľko rokov s úspechom stará. Presadili sme potrebu psychológa v onkologických ústavoch a nemocniciach a z našich prostriedkov, získaných i z Dňa narcisov, platíme v sedemnástich onkologických nemocniciach na Slovensku služby psychológov, pretože sa na to zatiaľ nenašlo dosť potrebných zdrojov zo štátnej správy. Každý pacient, keď sa dozvie diagnózu, ktorá nie je vždy podaná pacientovi citlivo, potrebuje pomocnú ruku, od začiatku choroby, počas liečby i po nej. Nestačí preto pacienta iba liečiť, ale aj sa o neho starať v priebehu celého obdobia jeho choroby. Keď odíde z nemocnice, cíti sa opustený, nevie, kam sa obrátiť, je bezradný, deprimovaný, preto je psychológ potrebný aj mimo nemocnice.

Stretli ste sa s tisíckami pacientov. Boli aj takí, ktorí vedeli rakovinu vnímať pozitívne?
Určite áno. Niekto to berie tak, že je to osud. Boli aj takí pacienti, ktorí na onkologické oddelenia vnášali radosť, smiech a pohodu. Samozrejme, sú i takí, ktorí sú deprimovaní, u ktorých napriek veľkému úsiliu očakávanú zmenu nedosiahneme.

Prečo ste sa rozhodli práve pre onkológiu?
V posledných ročníkoch štúdia medicíny, keď je počas prázdnin povinná klinická prax, som dostala umiestenku do vtedajšieho Ústavu pre výskum a liečbu rakoviny, ktorý bol známy vo verejnosti ako nemocnica u alžbetínok. Práca ma tam zaujala a veľmi som túžila sa tam po promócii vrátiť. Nevyšlo to podľa mojich predstáv a musela som nastúpiť v Trstenej na Orave do novej a veľmi dobrej nemocnice. Strávila som tam takmer celý rok. Tam som zistila, že všetky vedomosti z kníh nestačia, a že človek sa najviac naučí až pri práci s ľuďmi. A tam to dalo niekedy riadne zabrať. Stále sa chystám, že raz napíšem o množstve zábavných, napínavých i smutných historiek z práce lekára na Orave, ktorá bola vtedy akýmsi zabudnutým kútom Slovenska.
Potom som sa predsa vrátila do Bratislavy. Chcela som u alžbetínok pracovať na gynekológii alebo chirurgii, ale jediné voľné miesto bolo na rádiológii. Tak sa zo mňa stala prvá žena – rádiologička na Slovensku. Odvtedy som sa venovala liečbe žiarením a potom aj výskumu. Dvadsať rokov som pracovala na klinike, dvadsať rokov vo výskume a teraz už vyše dvadsaťpäť rokov v Lige proti rakovine.

V roku 1990 ste na Slovensku založili Ligu proti rakovine. Ako vznikla táto myšlienka?
Raz som v nejakom francúzskom časopise čítala o stretnutí predstaviteľov štátov, vlád a odborníkov krajín západnej Európy i zástupcov európskych líg proti rakovine, ktorí sa dohodli na spoločnej práci v programe Európa proti rakovine. Vtedy sa o takýchto organizáciách u nás ani nevedelo, ale veľmi ma to zaujalo. Onkológia vo vtedajšom Československu mala dobré postavenie aj v zahraničí. Keď som na Ústave experimentálnej onkológie ligu založila, boli sme s nadšením prijatí za člena významných medzinárodných organizácii, ktoré nám v začiatkoch poskytovali podporu formou know-how. Nebolo to ľahké, lebo sme okrem nadšenia nemali žiadne finančné prostriedky. Najväčšia zmena nastala, keď sme päť rokov po založení ligy spustili projekt Deň narcisov. Takže tie prvé pocity, že tlačím obrovský balvan do kopca, ktorý ma ide zavaliť, už dnes nemám. (Smiech)

Keď spomínate Deň narcisov, prečo je symbolom boja proti rakovine práve narcis?
Tento nápad získavania peňazí vznikol v  Írsku. Tam niekto prišiel s myšlienkou, že narcis je jeden z prvých kvetov a jeho farba vzbudzuje nádej. Tento program potom prebrali mnohé krajiny Európy, Nový Zéland a Kanada. V Írsku je to takmer štátny sviatok, každý, kto môže, sa zapojí. Aj minister zdravotníctva a iné významné osobnosti zbierajú na ulici príspevky, sestričky jazdia na bicykloch a rozdávajú kvety a dalo by sa povedať, že v ten deň je Írsko žlté. Po skromných začiatkoch sa stal Deň narcisov jedinou jednodňovou zbierkou peňazí na Slovensku, ktorá pomáha s pomocou verejnosti a množstvom dobrovoľníkov v počte vyše 16 000 i s finančnou pomocou mnohých partnerov z rôznych oblastí riešiť mnohé problémy súvisiace s rakovinou.

Darí sa zbierkam na Slovensku?
Mojím snom bolo jeden rok vyzbierať jeden milión eur, aby sme sa aspoň trocha priblížili k úspešnému Írsku. A to sa podarilo. Takou väčšou túžbou boli tri až štyri milióny, ktoré sa vyzbierali v Írsku, ale to ešte nevyšlo. Po tom milióne nám už príjmy trošku klesli, jedným z dôvodov je aj to, že vzniklo veľmi veľa združení, ktoré robia rôzne zbierky, bohužiaľ, aj podvodné. My si nesmierne vážime každý, aj malý príspevok, ktorý je veľmi cenný, pretože predstavuje pochopenie pomoci tým, ktorí to potrebujú.

Desaťročia pracujete s onkologickými pacientmi, vy sama ste nikdy nemali strach z rakoviny?
Každý ho má. Ale netreba sa tým umárať. My onkológovia sme trochu poznamenaní. Keď nás trochu bolí hlava, už si myslíme, že je to nádor. Keď začneme kašlať, už premýšľame, či by to nemohla byť rakovina. Ale keby som mala nejaké vážne podozrenie, okamžite treba konať. Vyšetrenie nás môže zbaviť obáv a často aj predísť vážnejším následkom nášho váhania a nerozhodnosti .

Ako sa vám napriek všetkému, čo ste počas kariéry už videli, darí udržať si pozitívny prístup?
Myslím si, že mnohé veci v živote treba brať tak, že je tu vždy nádej, že sa to zmení k lepšiemu. A takýto postoj k životu nám dodáva silu a istotu.


Eva Siracká
Narodila sa v Uherskom Hradišti, celý život však prežila na Slovensku. Vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a v celej  svojej odbornej práci sa venovala onkológii. Za túto prácu dostala viacero významných ocenení doma i v zahraničí. Svetová medicínska organizácia v New Yorku ju zaradila medzi 65 popredných lekárov sveta, Svetová zdravotnícka organizácia jej udelila v roku 2011 Cenu Sasakawa Health a bola prvou Európankou, ktorá túto cenu dostala. Vlani dostala za zásluhy v onkológii od Európskeho parlamentu cenu Európsky občan. V roku 1990 založila Ligu proti rakovine, dodnes je jej prezidentkou.

 


 

Súvisiace články