09.08.2017, 15:36

Marián Varga: Klavirista, ktorý celý život krotil démonov

Počas nácviku Collegium Musicum.
Zdroj: archív Mariána Vargu

Človek s čistými umeleckými pohnútkami. Jeho život a tvorba sú v dokonalej integrite. Bojoval s démonmi, až napokon našiel pokoj v duši. V umení svojbytný, v živote tak trochu nepraktický. Marián Varga

Článok vyšiel v rubrike Pohnuté osudy v HN magazíne v januári 2017.

Démonickým pohľadom zhypnotizuje klávesy a tie potom krkolomným pohybom rúk roztancuje. Zakaždým, keď si sadne za klavír, organ či syntetizátor, vzbudzuje úžas. Svojou hudbou dokázal zaujať predavačky v trafike, kam si chodil kupovať cigarety, učňov, stredoškolákov, vysokoškolákov, intelektuálov i bohémsku spoločnosť. Vargova komplikovaná tvorba spôsobila prievan v slovenskej hudbe.

​Ľudia jej nie vždy rozumeli, ale nesmierne ich k sebe priťahovala. A priťahuje. Marián Varga – jeden z našich najvýraznejších hudobných umelcov 21. storočia oslavuje sedemdesiat rokov.

Detstvo bez príkazov
Pritom mohlo byť všetko úplne inak. Jeho rodičia neboli príliš nadšení z toho, že sa ich syn rozhodol venovať hudbe. „Otec sa vyslovene desil toho, že by mal mať doma muzikanta, čo bol v jeho očiach ekvivalent blbca,“ spomína Varga v publikácii O cestách, ktoré nevedú do Ríma, kde s ním viedol rozhovory Peter Uličný. Ani Mariánova mama tomu nebola príliš naklonená.

Marián Varga počas sólo koncertu.
Zdroj: archív Mariána Vargu

Prevažovala v nej síce bohémska povaha, ale ako matematička vnímala aj racionálnu stránku života. Marián ani sestra Zuzana však nevyrastali v prísnej výchove. Rodičia im mnohé veci tolerovali a dovoľovali, čo podľa Mariánových slov obaja niekedy zneužívali. Jeho živá povaha k sebe odjakživa priťahovala ako magnet, inak to nebolo ani v detstve: „Ja som patril k chalanom, ktorí neomylne vyhľadávajú kamarátov medzi tými ,zlými‘. Bral som to tak trochu aj pragmaticky. Veril som, že keby bolo zle, tak ma ochránia.“

S Mariánom boli problémy. Nestal sa však pouličným výtržníkom, lotroviny vyvádzal najmä v škole. Odvrával učiteľom a fajčiť začal už od šiestej triedy. Tu boli zárodky jeho celoživotného boja s autoritami i závislosťami. No jeho bystrá hlava to vyvažovala. Rodičia nerezignovali a záchranným kolesom sa stala hudba. Približne v tom období sa začala ukazovať aj Mariánova nepraktická časť povahy. „Na geometrii som mal vždy problémy s výkresmi. Tie za mňa musel robievať môj otec. Chudák, bol presvedčený, že aj zo mňa by raz mohol byť stavebný inžinier,“ tvrdil Varga v spomienkach.

Konzervatórium rozhodlo
Po základnej škole sa dostal na bratislavské konzervatórium a všetko vyzeralo sľubne. Prišiel mimoriadne pripravený aj vďaka súkromným hodinám u Jána Cikkera, ktorý rozpoznal chlapcov talent. Varga však čoskoro prekukol poriadok panujúci na chodbách konzervatória a zo školy si spravil cirkus. Nie všetky predmety ho bavili, nie všetko robil podľa zabehnutých postupov.

Marián s učiteľkou klavíra Stellou Ondreičkovou.
Zdroj: archív Mariána Vargu

​To zasa nevedeli akceptovať pedagógovia, hoci s niektorými vychádzal dobre – zvlášť pekné spomienky má na Romana Bergera, ktorý ho učil klavír. Ale bolo tu aj čosi iné, čo mátalo jeho pubertálny vek: „Problém bol v tom, že som sa pred svojimi podarenými kamarátmi za to konzervatórium hanbil.“ Zo školy ho vyhodili a nevyšli ani pokusy doštudovať na skalickom gymnáziu a košickom konzervatóriu.

Marián odmietol aj veľkorysú ponuku strýka Alojza Winklera na zaplatenie štúdií u popredného zahraničného komponistu Pierra Bouleza: „Asi som bol už na slovo ,štúdium‘ alergický. Odvtedy som školské lavice nevidel.“ Zároveň sa mu vtedy súdobá vážna hudba sprotivila. V jej elitárnosti videl slepú uličku. Omnoho atraktívnejšia sa mu zdala rocková hudba, respektíve bigbít, ako sa jej u nás vtedy hovorilo. Varga si myslel, že toto preniknutie bude iba krátkodobým výletom, ale zostal v nej viac-menej dodnes: „Nepálil som za sebou nijaké mosty, netúžil som stať sa bigbiťákom na večné časy.“

Po vyhodení z konzervatória sa bezcieľne potuloval po Bratislave, až sa v jednej krčme zoznámil s Vladimírom Kaššayom, členom už zabehnutej skupiny Prúdy. Do kapely ho prijali s nadšením. Videli v ňom nielen šikovného interpreta, ale aj schopného skladateľa ovládajúceho zákonitosti kompozície. Pochádzal síce z opačného spektra, ale nebránil sa poznávaniu nových impulzov. No práve chýbajúce skúsenosti s nažívaním v kapele sa začali čoskoro prejavovať. Spojenie Vargovho rozmanitého aranžérstva a civilného pesničkárstva Paľa Hammela však fungovalo.

Výsledkom tejto kombinácie bola platňa Zvonky zvoňte, ktorá sa u nás stala najsilnejšou generačnou výpoveďou éry sixties, čoho si je vedomý aj Varga: „Prechod medzi svetom konzervatória a bigbítom bol vzrušujúci a celý ten duch doby, naplnený očakávaním a nádejou, sa už nikdy nezopakoval. Bolo to zrejme posledné obdobie, v ktorom sa dokázala esteticky zjednotiť celá generácia.“

Ťažká povaha...
Varga býval odjakživa prísny na seba, na tvorbu, ktorú komponoval a na spoluhráčov, s ktorými tvoril a hrával. Správal sa puntičkársky, no iba preto, aby umelecký výsledok dokázal preniesť aj na pódiá. Koncertovanie zbožňoval. No koncerty namiesto radosti prinášali často pocity frustrácie. Marián cítil, že v Prúdoch sa ako interpret naplno nerealizuje. Rozpady kapiel a rozchody so spoluhráčmi patria k rockovej hudbe odjakživa.

​V Mariánovom prípade sa objavovali a vracali cyklicky. Niektorí muzikanti pre neho zohrali iba epizódnu úlohu, napríklad gitarista Pavel Váně, ktorého Varga neváhal vyhodiť uprostred šnúry. S inými, najmä Paľom Hammelom, prežil turbulentný vzťah: „On je človek iného založenia a rokmi sa tá naša vzdialenosť ešte zväčšovala. No ale nikdy sme si nepovedali to povestné nikdy,“ prezradil na margo Hammela. Vracal sa k nemu aj v časoch fungovania skupiny Collegium Musicum, ktorú po opustení Prúdov založil v roku 1969 spolu s Dušanom Hájekom a Fedorom Frešom. Ich prvé album bol ešte opatrným náznakom toho, čo naplno prepuklo v geniálnom albume Konvergencie.

Nielenže s ním bol Varga spokojný, čo nebývalo u neho pravidlom, ale mala aj veľký komerčný úspech. Na tantiémach zarobil približne 250-tisíc korún. Opäť sa však prejavila Vargova osobnostná črta – nepraktickosť: „Dovtedy som bol zvyknutý skôr na celkom opačnú situáciu, takže som si prvýkrát uvedomil, že mať peniaze je ešte väčší stres, ako ich nemať. Sedel som doma, premýšľal a telefonoval kamarátom a známym, či náhodou niekto nepotrebuje požičať, to sa mi videlo najrozumnejšie riešenie,“ priznáva Varga. S peniazmi nikdy nevedel hospodáriť. Namiesto investícií a skupovania nehnuteľností šli peniaze do hudby, partitúr a kníh. Nemalé sumy pretelefonoval aj počas niekoľkohodinových debát s priateľmi. Marián dokázal byť dobrým priateľom.

Svoje by o tom vedel rozprávať Radim Hladík, ktorého úmrtie Vargu nedávno veľmi rozrušilo. Alebo Dežo Ursiny, veľký konkurent, s ktorým sa zblížil až tesne pred jeho smrťou, či Dušan Mitana, s ktorým sa stretáva dodnes. Práve s Mitanom našli spoločnú reč nielen pri literatúre, ale aj pri chorobách a depresiách.

... a krehká schránka
Vo svete umenia držal opraty pevne v rukách a presne vedel, čo má so svojimi víziami robiť. V súkromí to už vyzeralo inak. Hektický život umelca s vyše dvesto koncertmi ročne si vyžiadal svoju daň: „Ale u mňa ten alkohol začiatkom sedemdesiatych rokov ešte nebol problém číslo jeden. On sa totiž príliš nedopĺňal s práškami, ktoré som vtedy užíval... Nešlo o nijaké ,beatnické‘ experimentovanie.

Bola to doslova vec prežitia... Väčšina alkoholikov s obľubou a neochvejnou istotou tvrdí, že má pitie pod kontrolou. Aj ja som mal spočiatku tendenciu tieto problémy bagatelizovať. Neriešiť to,“ priznáva Varga. Prešiel si alkoholickým obdobím, ktorého počiatky badať už v mladistvom veku: „Pil som pravidelne zhruba od čias Prúdov, ale to ešte bolo také to pitie ,pre radosť‘.“ Podceňovanie situácie ho dostalo až na protialkoholické liečenie v Nitre: „Vtedy som vnímal len ten ponižujúci pocit, nedôstojnosť toho všetkého, čo sa okolo mňa dialo.“

K tomu sa ešte pridružili silné depresie, ktoré sa občas ozývajú aj dnes. Našťastie, nedokázal tvoriť pod vplyvom alkoholu. Komponovanie totiž vnímal ako silne racionálny proces. Preto sa uňho striedali fázy pitia s abstinovaním. Vtedy sa dokázal udržiavať v bdelom a čulom stave, pričom pri komponovaní nespal aj tri noci. Bol totiž presvedčený, že každé upadnutie do spánku je ako mikrosmrť, ktorá zabíja myšlienky toho dňa.

O tomto zvláštnom rituáli hovorí jeho manželka Jana: „Keď sme sa zoznámili, a ešte dlho potom, takmer nespal. Nedokázal prestať čítať, počúvať hudbu, debatovať o tom všetkom – osobne či po telefóne – nepretržite celé dni a noci. Zdolal niekoľko debatérov za noc. A potom to zasa niekoľko dní a nocí dospával.“

Fotenie pre album Zelená pošta s Pavlom Hammelom v roku 1972.
Zdroj: archív Mariána Vargu

​Marián potreboval, aby nad ním niekto držal ochrannú ruku. Či už to bol Ján Cikker počas štúdií, alebo spisovateľ a minister kultúry Miroslav Válek, ktorý si ho ako umelca veľmi vážil. Obojstranný rešpekt Marián nezneužíval a pred štátnou mocou sa nikdy nesklonil, ani nerobil umelecké ústupky. Tým tretím anjelom strážnym sa stala manželka Jana.

Mariánova opora
S ňou sa zoznámil niekoľko rokov po rozvode s prvou ženou: „Vošla do môjho života nenápadne, najskôr ako anjel strážny, a stalo sa, čomu nikto neveril. Oženil som sa znova,“ spomína Marián. Pritom to nešlo až tak hladko. Janina rodina sa bála života so starším umelcom a nad ním zase držala ochrannú ruku sestra Zuzana, ktorá sa obávala ďalšieho bratovho sklamania. Jana si spomína na svoje počiatočné obavy: „Rešpekt z mojej strany ma chvíľu držal v určitom odstupe. Myslela som si, že zamilovanosť vyplýva len z tej fascinácie. Ale pomaly sme si na seba zvykali. A ja som v ňom spoznávala síce komplikovaného, ale čistého človeka.“

Napokon všetko dobre dopadlo a Marián tvorí s Janou pár už tridsaťjeden rokov. Hoci dokázala prekuknúť a zvládnuť zložitú povahu, do tvorivého procesu génia nenahliadla: „Tvorba je pre neho tak výsostne  intímna záležitosť, že ja som ani za desiatky rokov nezískala tú výsadu, aby som mohla ,byť pri tom‘. Navyše sa odohráva v jeho hlave, myslím, že je to nepretržitý interaktívny proces, o ktorom ani nemusím vedieť, že práve prebieha – keď napríklad niečo počúva alebo číta. Hovorí, že väčšinou sú to veľmi rýchle a veľmi koncentrované záblesky s veľmi jasnými riešeniami. Isté je, že keď niečo píše, tak si vyžaduje absolútne súkromie,“ tvrdí Jana Vargová. Mariánovi démoni prichádzali a odchádzajú v návalových vlnách, ale odvtedy už nebol na ne nikdy sám.

Slobodné činy legendy
„Málokto je svojou hudbou taký definovateľný ako Marián.“ Tento výrok Ladislava Snopka na Vargu dokonale sedí. Manželka Jana sa o jeho hudbe zas vyjadrila: „ Je v nej zakódovaný slobodný duch tvorcu. A potom si tiež myslím, že spĺňa najvyššie estetické kritériá, teda má univerzálnu hodnotu.“ A podstatné je podľa nej ešte čosi: dodnes s tou hudbou nekupčí a nevymieňa ju za výhody.

Práve pre ten unikátny mix hudobnej geniality a morálnej integrity je dnes Marián Varga tým, čím je. Legendou. A nič na tom nemení ani fakt, že on sám to slovo nenávidí.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.