Zdá sa, že väčšina parametrov novej daňovej reformy bola prijatá verejnosťou takmer "bezrozporovo". Z tých vážnejších sa objavili napríklad hlasy varujúce pred možným zvýšením cien základných druhov potravín v dôsledku zvýšenia spodnej hranice DPH. Vysvetlenie za veľkú časť ekonomických analytikov publikoval Ján Tóth, za manažérov sa vyjadril Adrián Ďurček. Z ich poznámok sa dalo vyrozumieť, že pozitíva vyplývajúce zo zjednotenia sadzieb DPH sa u nás podceňujú, negatíva zasa preceňujú. Inými slovami, nie sme taká bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť pomáhať najchudobnejším cez ceny a navyše, všeobecne predpokladaný rast cien treba v našich podmienkach upraviť smerom dole "indexom slovenského cenového pesimizmu".
Celkom dobre bol prijatý aj presun váhy z priamych daní na nepriame, dokonca aj v našich končinách "hriešna" snaha o posilnenie princípu zásluhovosti, teda zníženie diskriminácie, je zatiaľ vcelku tolerovaná. Relatívne a možno prekvapujúco vysoká odpočítateľná položka pôsobiaca opačným smerom nevyvolala kritiku zrejme v dôsledku toho, že výrazne pomáha nízkopríjmovým skupinám a prehlbuje tak rozdiel v príjmoch zamestnanej a nezamestnanej osoby, čo by malo pomôcť riešiť momentálne vysokú mieru nezamestnanosti u nás. Mám pocit, že hlasy o tom, že daňová reforma by mala vyriešiť aj problémy výdavkovej časti rozpočtu, výpočtu daňového základu či rozhodnúť odveký spor liberálov a paternalistov o percente daní z HDP, sú skôr sporadické a väčšina verejnosti, zdá sa, akceptovala ambície tejto reformy ako primerané dobe, krajine a ich reformnej kapacite.
Daňová sústava v našej krajine si vyžiadala niekoľko desiatok výnimiek. Požičajúc si licenciu Pavla Kárásza, ktorý koncom 90. rokov označil Slovensko za rozprivatizované, dalo by sa teraz konštatovať, že naša krajina je "rozvýnimkovaná". Len ťažko by sme hľadali u nás človeka, ktorého sa žiadna z výnimiek netýka. Úspechom preto bude, ak sa jednotlivé skupiny profitujúce z výnimiek vzdajú svojich výhod v prospech jednotných pravidiel. Ak však na ich strane vznikne podozrenie, že sa niektoré výnimky ponechajú a práve "tá ich" bude medzi zrušenými, tak sa dá predpokladať dramatický nárast odporu voči reforme. Na podporu razantného prístupu k rušeniu výnimiek je možné uviesť aj nasledujúci argument: Na svete niet vari všeobecne záväzného pravidla, ktoré by dokázalo perfektne riešiť vždy všetky situácie. Reálny život si výnimky vynucuje. Pri fundamentálnej zmene pravidiel sú však výnimky väčšinou "neprenosné". Patrili do starého systému a nový si vynúti svoje vlastné.
Výška rovnej dane bola navrhnutá na 20 percent. V tejto chvíli je naozaj nemožné vyrátať presne dosah na štátny rozpočet budúceho roka. Môžeme sa len oprieť o odborné odhady či prepočty, ako aj minulé skúsenosti s nimi, podľa ktorých bola schopnosť občanov ekonomicky uvažovať (čiže aj využívať neprehľadnosť zákonov) veľmi často podcenená. Z uvedeného vyplýva, že v stanovenej sadzbe je zrejme zakomponovaná istá rezerva. Na takomto prístupe, myslím si, nie je nič zlé. Riziko by mohlo nastať až v prípade, že by rezerva v skutočnosti narástla do nepredpokladaných rozmerov a najmä, že by sme sa vopred nedohodli, ako bude použitá, a teda, že by vláda dostala na takéto prostriedky "bianko šek". Myslím, že priechodnosti 20-percentnej sadzby by pomohla zreteľná deklarácia o tom, ako sa bude postupovať v prípade prebytku (možno aj deficitu) spôsobeného daňovou reformou. Osobne by som v prípade prebytku uvítal zníženie sadzby a nie síce najefektívnejšie, ale efektné vrátenie "prebytočných" daní za uplynulý rok možno aj s ďakovným listom ministra za finančnú pomoc pri implementácii daňovej reformy.
StoryEditor