14.04.2017, 00:01

Retrománia v obývačke. Nábytok zo začiatku 20. storočia sa vracia do módy

Máte doma umakartovú stoličku, ktoré boli kedysi všade? Nevyhadzujte ju. Čo bolo pred pätnástimi rokmi bežnou súčasťou domácností, sa rýchlo premieňa v retro a získava na cene.

Retrománia v obývačke. Nábytok zo začiatku 20. storočia sa vracia do módy
Zdroj: Modernista

Reštaurátorská dielňa Tomáša Grunda sídli v areáli bývalej Pragovky v pražských Vysočanoch, kde sa v poslednej dobe usadil rad umelcov, ktorí tam usporadúvajú výstavy a prenajímajú si ateliéry. Už to samo o sebe naznačuje, že činnosť, ktorou sa Grund zaoberá - reštaurovanie a predaj nábytku z obdobia art deca a funkcionalizmu -, je takzvane in, píšu Lidovky.

Svoj sklad a dielňu sem umiestnili aj Grund bývalí kolegovia z Nanovo, rýchlo rastúceho predajca retro nábytku a úžitkového umenia z druhej polovice minulého storočia. Uprostred areálu stoja dve nabielo natreté pragovky, na stene ohraničujúcu pozemok umelecky prevedené graffiti. Staré tapety na stenách a sem tam vypadnutá tabuľka skla podčiarkujú tú správnu atmosféru.

"Vyučil som sa v odbore umelecký stolár a dlho som pôsobil v Ateliéri Fiala, kde som sa venoval reštaurovaniu historického nábytku. Ale postupom času ma namiesto barokových komôd začali zaujímať novšie veci: 20. a 30. roky minulého storočia, predovšetkým funkcionalizmus, "vysvetľuje Grund, prečo si pred tromi rokmi založil vlastnú firmu Retrohome. Medzi slávnymi kreslami H-269 od Jindřicha Halabalu v rôznych štádiách renovácie sa v dielni prepletá jeho pes Monty. Jedno z kresiel je v takom stupni rozkladu, až sa laikovi nechce veriť, že by mohlo ešte niekedy vyzerať ako nové. "To sa všetko dá opraviť," usmieva sa Grund, "len na tom bude trochu viac práce."

Aby vyzeralo "ako za mlada", strávi na takomto kresle stolár štyri až päť dní čistého času. V skutočnosti však trvá oprava ešte dlhšie, pretože sa väčšinou používajú pôvodné postupy a materiály. Napríklad drevo sa lakuje niekoľkými vrstvami špeciálnej politúry, ktorej sa hovorí šelak. Vyrába sa z vysoko viskóznej prírodnej látky, získavanej z výlučkov chrobáka, ktorý nimi chráni svoje larvy. Stolári šelak pre lakovanie používajú už od 18. storočia. Dováža sa z indického Ásámu či Thajska, ktoré sú jedinými dvoma lokalitami na svete, kde tento chrobák žije. Výhodou šelaku je okrem jeho pôvodnosti tiež vysoký lesk, nevýhodou nutnosť nanášania niekoľkých vrstiev, ktoré vždy musia dokonale zaschnúť. Celý proces opravy kresla tak trvá zhruba mesiac.

Kým stolár sa venuje dreveným častiam, sedadlo a operadlo dostane na starosť čalúnnik. Postupuje sa podľa možnosti pôvodnými technikami, aj keď niektorí zákazníci dávajú prednosť pružinovému roštu pred originálnymi ručne viazanými perami a výplni z molitanu miesto africkej trávy. Dôvod je jednoduchý: cena, ktorá je pri skutočne pôvodnom postupe práce samozrejme vyššia. Čalúnnické práce môžu trvať až štrnásť dní, ale za výsledok sú ľudia ochotní zaplatiť.

"H-269 sa v renovovanom stave predáva za zhruba 30 až 32-tisíc českých korún," hovorí Tomáš Grund. Je to kúsok, ktorý nezostarne, a majiteľ si môže byť istý, že jeho hodnota jedine porastie. "Halabalove kreslá išla počas niekoľkých posledných rokov neuveriteľne hore. Pred desiatimi rokmi sa dali zohnať v predrenovačnom stave od majiteľa za päťstovku, pred piatimi rokmi za tri a pol tisíc a dnes, keď ho nájdete na pôjde, predáte ju za sedem až desať tisíc. "

Obľuba nábytku z 20. storočia stúpa už minimálne od konca 90. rokov, ale to, čo sa deje v posledných niekoľkých rokoch, je skutočný boom. A netýka sa len funkcionalizmu, ktorým to všetko začalo, ale aj ďalších štýlov: ešte staršieho kubistického nábytku, ktorý je v podstate českou raritou, ale napríklad aj 40. rokov a takzvaného bruselského dizajnu 60. rokov. Najnovším hitom je nábytok, užité umenie a priemyselný dizajn rokov 70. a 80.

Retro je skrátka v móde - v názve svojej firmy ho má nielen Tomáš Grund, ale aj niekoľko konkurencií. V Chebe majú od minulej jari Retromuseum ako pobočku tamojšej Galérie výtvarného umenia, podobný projekt sa pripravuje aj v Brne. V Prahe zase muselo Národné múzeum svoju výstavu Retro pre veľký záujem predĺžiť až do mája 2017. Pritom vlastne nikto poriadne nevie, čo presne "retro" znamená.

"Je to skôr taký marketingový než odborný pojem. Používa sa voľne - niektorí si pod neho zaradia aj funkcionalizmus, zvyčajne sa ale používa pre obdobie od, bruselu 'ďalej, "vysvetľuje Daniela Karasová, kurátorka zbierky nábytku 20. a 21. storočia v pražskom Umeleckopriemyselnom múzeu. Naráža na takzvaný bruselský štýl, označujúci výtvarný smer v architektúre a úžitkovom umení v Československu od konca 50. do 70. rokov 20. storočia. Názov odkazuje k československej účasti na výstave Expo 58 v Bruseli, ktorej úspech podnietil produkciu dizajnovo zaujímavých predmetov od nábytku cez užité umenie až po obálky kníh a predmety dennej potreby.

"To, čomu sa u nás hovorí brusel, bol vlastne takzvaný organický štýl, ktorý v tom čase prevládal na Západe. Brusel ho k nám zaniesol a spopularizoval. Jeho jadro bolo v škandinávskom dizajne, ale podobné prvky nájdeme napríklad aj u Le Corbusiera, "vysvetľuje genézu nového štýlu Karasová. "Prišiel vo chvíli, keď už ľudia mali akosi dosť studeného funkcionalizmu, ktorý mnohým evokoval zubárske čakárne. Brusel ale tiež priniesol masívne použitie plastu v nábytku, s ktorým začal už na konci 30. rokov Američan Charles Eames a Fín Eero Saarinen. "

Cateringový manažér Radim Blažka, ktorý sa v Brne chystá otvoriť už spomínané druhé retro múzeum v Česku, zase vyzdvihuje "určitú jednoduchosť, farebnosť a zároveň zrozumiteľnosť" dizajnu 60. a 70. rokov: "Dnešné výrobky sú všetky rovnaké. Samé displeje, univerzálne tlačidla. Predtým bol aj najmenší detail, napríklad vypínač na vysávači, nejako výtvarne spracovaný. "Vo svojom múzeu chce mať všetko - od exponátov priamo z výstavy Expo 58 cez riady, obaly výrobkov a hračky až po kompletne vybavený obchod Jednota či socialistický byt, takzvané Husákovo 3 +1, odkazujúce na 70. a 80. roky, keď v čele niekdajšej československej federácie stál prezident Gustáv Husák a keď bola postavená väčšina panelových sídlisk. To všetko už má dnes podľa neho muzeálnu hodnotu - bez ohľadu na to, že v -Husákovej 3 + 1 dodnes mnoho ľudí žije.

Keď ceny rastú cez noc

Ak nájdete dnes u rodičov či prarodičov "brusel", môžete si byť istí, že ide o kvalitu, ktorú preveril čas a za ktorú sú obchodníci s retrom ochotní dobre zaplatiť. Vôbec najlepšie je nič podobné nepredávať, pretože jedno je isté: cena bude jedine stúpať.

"Brusel je dnes starožitnosť a tie špičkové kúsky sa už zháňajú omnoho horšie než napríklad pred desiatimi rokmi, keď boli za rozumnú cenu," potvrdzuje Ján Jeništa, polonista a prekladateľ z Univerzity Palackého v Olomouci, veľký obdivovateľ, znalec a zberateľ bruselského štýlu, ktorý pred jedenástimi rokmi začal spisovať príbehy jednotlivých predmetov na blog Brusel Expo 58. Hoci históriu umenia neštudoval, jeho blog je dnes rešpektovaný nielen v komunite obchodníkov s retrom, ale aj u odborníkov. Usporiadal niekoľko výstav v Česku a Poľsku a momentálne pripravuje v Madride porovnávaciu výstavu československého a poľského dizajnu 60. rokov. Svojej vlastnej zbierke, ktorá stála pri zrode jeho záujmu, však paradoxne skôr uškodil.

"Nie som bohužiaľ dobrý stratég. Keby som bol, predmety by som najskôr nakúpil a až potom opísal na blog. Pretože akonáhle uverejním obrázok nejakej doteraz menej obvyklej veci na blogu, okamžite sa jej cena na Aukre a podobných serveroch zvýši o jednu nulu, "usmieva sa Jeništa, majiteľ jednej z najrozsiahlejších zbierok bruselského dizajnu v Česku. "Stalo sa mi tak napríklad, že som si nemohol dokúpiť zvyšok série riadu, pretože som na neho už jednoducho nemal. Tie predmety sú síce opísané v odbornej literatúre, ale k tej nemá široké publikum prístup. Tým, že som ich dal na web, mali obchodníci okamžite podklad k zdvihnutiu cien - niekedy úplne neprimerane, pretože tie veci takú hodnotu jednoducho nemajú. "

K rastu cien výkupu aj predaja nábytku a dizajnu 60. rokov však existuje ešte jeden dôvod. Hoci sa vyrábal sériovo, množstvo zachovaných kusov nie je neobmedzené. "Je toho menej, než sme čakali," upozorňuje Jeništa a udáva príklad váz z lisovaného skla, ktoré sa pred desiatimi rokmi vykupovali za dvesto korún - a dnes ich cena dosahuje dva až tri tisíce. Práve preto, že už ich je k dispozícii málo. Najžiadanejšie predmety sa na Aukre objavia napríklad raz za rok a idú na dračku.

Originály a nové originály

Podobný vývoj stretol zhruba o desať rokov skôr aj kubistický a funkcionalistický nábytok. "Záujem o nábytok 20. a 30. rokov je kontinuálne vysoký už zhruba od roku 1998," hovorí David Kmínek z firmy Modernista, ktorá sa na konci 90. rokov ako prvá predajom nábytku z tohto obdobia začala zaoberať vo veľkom. Zatiaľ čo predtým tvorili najväčšiu časť predajov pôvodné zrenovované kúsky, dnes väčšinu predstavujú kópie - Kmínek im hovorí nové originály.

"Tých vecí rapídne ubúda a niektoré sú už vyslovene zberateľskou záležitosťou. Trebárs kubistická Janákova alebo Gočárova knižnica, to sú kúsky, ktoré sa nedajú zohnať - originály vlastnia múzeá, prípadne zberatelia. Ale týka sa to napríklad aj obľúbených rúrkových stoličiek holandského architekta Marta Stama z 30. až 50. rokov. Tie sme tak dlho vykupovali a renovovali, až sa na trhu prestali vyskytovať. Záujem zákazníkov ale nepovaľoval, tak sme ich začali vyrábať. Bola by škoda, keby tie krásne designy zanikli, "odôvodňuje výrobu" nových originálov ".

Hoci odborníci uznávajú, že za nejakých tridsať päťdesiat rokov bude možno ťažké odlíšiť kópiu od originálu, podobnú prax nijako nezhadzujú. "Je to normálny proces, to isté sa dialo napríklad v 19. storočí s pseudogotikou alebo pseudorenesančným nábytkom. História sa opakuje, "hovorí zmierlivo kunsthistorička Daniela Karasová.

Modernista nerobí nič iné než desiatky podobných obchodov, ktoré už dávno fungujú napríklad v Škandinávii alebo Taliansku a žijú z nekonečných replík ikonických kusov nábytku, ako je napríklad stolička Eames od firmy Vitra. Tuzemské obchody s kópiami majú pritom veľkú výhodu v tradícii českého kubistického nábytku. Zatiaľ je to síce záležitosť skôr pre fajnšmekrov, ale kubistický nábytok má veľký potenciál, myslí si Kmínek z Modernistu. Kľúčom k úspechu je podľa neho kombinácia výroby obľúbených stálic - ako napríklad Halabalových kresiel a Stamových rúrkových stoličiek či Loosova kresla - a originálnych kusov kubistického nábytku. Dobre sa predáva nielen takzvaná šípová stolička od architekta Pavla Janáka, ale v poslednej dobe aj Janákova kubistická knižnica.

"Výnimočnosť kubizmu, ktorý bol dlho spájaný len s výtvarným umením, prípadne architektúrou, v úžitkovom umení si začína uvedomovať čoraz väčšie množstvo ľudí. A čo je zaujímavé: kým v začiatkoch existencie Modernistu tvorili 60 percent zákazníkov cudzinci, dnes tu nakupujú predovšetkým Česi. Ich podiel sa zvýšil na 80 percent, "pozoruje Kmínek. Jeho firma sa pritom musí vyrovnať aj s dedičmi autorských práv. Jediný, komu vypršala, je zatiaľ Josef Gočár, u mnohých ďalších teda ide o licencovanú výrobu, pri ktorej sa remeselníci musia veľmi presne držať tvaru i materiálu originálu. "Zmeny sú povolené len v drobnostiach, napríklad v poťahoch, ktorých materiál, vzor aj farbu si zákazník volí sám - inak by to bolo ťažko predajné. Inak ide o tradičnú manufaktúrnu výrobu, "hovorí Kmínek.

Taká retro IKEA

Zatiaľ čo napríklad v Berlíne už pred pätnástimi rokmi existovali kaviarne kompletne zariadené v štýle 70. rokov minulého storočia, s umakartovými stolíkmi a stoličkami, českí návštevníci nemeckej metropoly si klopali na čelo:" Komu sa toto môže páčiť? "Jedným z dôvodov mohlo byť aj to, že sektorovým nábytkom z doby normalizácie malo v tom čase ešte zariadené svoje byty mnoho ľudí. Dnes už vo väčšine obývačiek prežívajú len jednotlivé kúsky. Obývačkové steny ustupujú veľkým obrazovkám, plyšové "ušiaky" kresielkam z IKEA. Pritom je celkom dosť možné, že v dome vedľa seba bývajú dve rodiny - jedna tie veci vyhadzuje čoby nemoderné, a druhá si rovnako starými kúsky, len novo farebne nalakovanými, byt zariaďuje, pretože je to in. Kým "bruselský" nábytok začína byť v renovovanom stave drahý, bytové zariadenie zo 70. a 80. rokov sa dá zohnať za zlomok ceny - a retro je to tiež.

Z podobných úvah vychádzal Daniel Petr z Brna, keď v roku 2010 zakladal svoj obchod Novoretro: "Sme taká retro IKEA. Máme veci z rôznych období od 20. do 70. rokov minulého storočia, ktoré renovujeme a farebne upravujeme. Vtip je v tom, že môžete krásne kombinovať napríklad chrómované kúsky z 30. rokov s plastovými zo 70. rokov. "Typickými zákazníkmi jeho obchodu sú vraj kreatívni ľudia, avšak nie z najvyšších platových kategórií. "Zvyknú to byť napríklad herci, grafici, ľudia z reklamiek, maliari, novinári," vypočítava Peter.

O tom, že by začal vyrábať kópie, zatiaľ neuvažuje. "Cena výroby je veľmi vysoká. Keď sme si nechávali vyrobiť jednu nožičku k niečomu, stálo to tisíc korún. Komoda na mieru vyjde na päťdesiat šesťdesiat tisíc. Repasovanú predávame za dvanásť.

Na nedostatok zákazníkov si ani Daniel Petr nemôže sťažovať. Naopak. "Funguje to čím ďalej lepšie, pretože pre cudzincov sú veci zo 60. a 70. rokov nové. Oni poznajú dánsky dizajn, americký a taliansky, ale český nábytok nepoznajú, "hovorí. Stáva sa, že sa v Petrovom brnenskom showroome objavia napríklad dve dámy z Južnej Kórey, ktorým cestovná kancelária usporiadala "tour" po stredoeurópskych obchodoch s povojnovým retro nábytkom. Jeden deň sú vo Viedni, druhý v Brne, tretí v Krakove. A všade nakupujú. Podobné návštevy z cudziny sú stále častejšie.

Aby bolo o čom rozprávať

A čo bude ďalej? Ak pomyslíme na nábytok poslednej dekády minulého storočia, je nádej, že aj on sa časom dostane do zberateľskej kategórie retro? Českí obchodníci s retro nábytkom zatiaľ 90. roky obchádzajú oblúkom. Pritom napríklad v Poľsku už existujú prvé lastovičky, zberatelia, ktorí sa "fialovej hrôzy" deväťdesiatych nezľakli. Svoje o tom vie Ján Jeništa, ktorý s poľskými zberateľmi často spolupracuje.

"Predpokladali sme, že v 90. rokoch nebude čo zbierať, všetci si ich spájame s lacnými výrobkami z Číny. Ale mýlili sme sa. V Poľsku už existuje dopyt po postmodernom nábytku, po takom tom typickom vybavení bánk z 90. rokov. Je to škaredé, ale tie veci sa na rozdiel od 80. rokov robili na zákazku, zvyčajne tam bol aj nejaký architekt, takže sa na nich dá vypozorovať určitá originalita. Sú to proste solitérne kusy - a to je to, čo sa cení, aj keď osobne by som si to do bytu nenasťahoval, "hovorí. "Je to ako s platňami a kazetami. Nejakú dobu po nich pes neštekol, a dnes sú zase v móde. Nielen gramoplatne, ktoré sa už zase vo veľkom vyrábajú, ale aj tie kazety, u ktorých to už nikto nepredpokladal. Zbieranie je nekonečné.

"Je tu však ešte jeden dôvod, prečo má zmysel oživiť si interiér bytu starším nábytkom: môže to byť dobrá téma ku konverzácii. Zvlášť keď sa zíde viac generácií. Myslí na to aj Radim Blaško, ktorý teraz rokuje s brnenskou radnicou o budove pre svoje retro múzeum: "Ľudia si tú dobu už napríklad nepamätajú, ale keď si nejaký ten retro nábytok do bytu zaobstarajú, akákoľvek staršia návšteva ho spozná. A hneď je tu príbeh:, Na to som ako mladá šetrila! '-, Také kresielka mal doktor v čakárni na stredisku!' -, Na tejto stoličke som sa učila do školy! 'A podobne. Retro vlastne prepája generácie - a to mi na ňom príde najlepšie.“

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.