Prvý slovenský mrakodrap, hovorovo bratislavský Manderlák, ktorý je jedinečný aj v európskom kontexte, k nám v predsocialistickej ére priniesol závan bájnej Ameriky a skutočného veľkomesta.
Má vtedy neslýchanú výšku 45 metrov a 11 poschodí.
Obchodný a obytný dom Manderla je prvou obývateľnou výškovou budovou na Slovensku. Postavili ho v rokoch 1935–1936 za revolučných 10 mesiacov na Námestí SNP pre pôvodom nemeckého podnikateľa a mäsiara Rudolfa Manderlu, ktorý sa inšpiroval jatkami v Chicagu.
Manderla v čase medzivojnového spamätávania sa rozmachu mesta kúpil schátranú budovu v centre a radnici predstavil odvážny plán. Samozrejme vyvolal vyvolal kritiku a obavy - z narušenia trhovníckeho priestoru vedľa neho, z dopravy na križovatke či panorámy ulice.
Ako a za nakoľko férovým spôsobom sa s mestskými úradníkom napokon dohodol, nie je známe, vidíme len výsledok, ktorý sa stal jednou z dominánt mesta so zaujímavým príbehom.
Zrealizovali ju slovenský stavebník Alexandrer Feigler a viedenská firma Pittel & Brausewetter. Navrhol ju architekt Christian Ludwig.
Prvá Marderlova vízia bola nadľahčený moderný dom nad úrovňou zeme. Projektov bolo viacero a vyhral ten konzervatívnejší. Budova je nad ulicou a stojí na štyroch pevných stĺpoch, medzi ktorými je presklený parter, nákupný a podchodový priestor, v ktorom sa stáčala ulica.
Majestátny, no kompaktný vzhľad a rovné pásy okien ozvláštňujú červené kovové piliere na fasáde budovy, ktoré nad jej strechou pokračujú na zábradlie strešnej terasy a spočiatku sa na nich týčilo aj Manderlovo meno.
Kým na prízemí bolo mäsiarstvo, na prvom kancelárie a známa kaviareň Grand, nad nimi sa žilo v 64 dvojizbových a trojizbových bytoch, v ktorých sa dodnes býva.
Na dnešnej Košickej ulici si Manderlovci vybudovali výrobnú podporu mäsiarstva. Stajne pre dobytok, neskôr konzerváreň a chladiarenské priestory.
Budovu spoluvlastnili so židovským právnikom Artúrom Wollnerom. Neskôr ju skonfiškovali na základe Benešových dekrétov a obe rodiny odišli do nemecky hovoriacich krajín. Až po nápravných rozhodnutiach slovenských súdov má na ňu dnes nárok Wollnerova dedička.