Módna návrhárka Lýdia Eckhardt začala svoju púť margarétkovou sukňou z látky za vtedajších 18 korún. Málokto o nej vie, že je vyštudovanou právničkou, no viac ako zákony, jej zavoňali látky. Neskôr založila salón a aj keď začala v suteréne, dnes je na slovenskej módnej scéne už 25 rokov. A svoju štvrťstoročnicu plánuje osláviť 6. mája, ako inak, unikátnou módnou prehliadkou.
„Otec trval na vzdelaní. Keďže môj brat vedel, že chce byť lekárom, ja som vedela, že chcem byť všetko iné, len nie lekárkou,“ začína svoje rozprávanie návrhárka. V tých časom nebolo jednoduché dostať sa na školu, na ktorú chcela. Uvažovala nad psychológiou aj architektúrou, no otec jej povedal, nech ide na právo. „Je to výborná škola, s ktorou môžeš robiť pozitívne právo, predsedníčku JRD a Gustáv Husák bol tiež JUDr. A môžeš robiť aj prezidentku, povedal mi. A to bola výzva,“ vysvetlila.
Rodina pochádzajúca zo stredného Slovenska sa pre otcovu prácu ako lekára musela presťahovať do Humenného. „V osemnástich som však Humenné opustila a odišla som do Bratislavy študovať. Zarábala som si umývaním okien, aj som šila. A tam niekde sa to začína. Už na vysokej škole som mala malinké podnikanie. Po škole som sa vydala a o tri roky som mala syna. A hovorím, že veľmi dôležitá je voľba partnera. Ja som si vybrala veľmi dobre. Má výborné meno a neskutočne ma podporoval. Zo zahraničia mi nosil látky, čím som sa už vtedy odlišovala,“ zaspomínala si.
Návrhárka Danica Rajčev si neskôr do televízneho Štúdia módy k Emme Tekelyovej požičala práve od Lýdie nejaké veci. A to bol bod zlomu. „Požičala si môj prvý overal a ten Emmu tak zaujal, že sa pýtala, či by som netvorila do Štúdia módy. Nespala som a bola som hotová. Emma bola už vtedy vychytená a mimoriadna. Tam sme odprezentovali kolekciu. Veľký zlom nastal v roku 1990, keď sa ma priateľka spýtala, prečo nepredávam v hoteli Polom. Tak som tam doniesla všetky modely, ktoré som sama šila. Do rána sa všetky moje diela predali. Povedali mi, nech šijem viac,“ zasmiala sa.
Celý život šije podľa toho, čo sa jej páči. Má aj kurz strihov a šitia. „Zašla som do vtedajšieho luxusného obchodu s odevmi Vkus. Tam som si dala šiť nejaké veci a vedúca mi po čase povedala, že polovicu vecí šijú len pre mňa. Vtedy bol hlad po móde a trafila som sa do vkusu žien. Treba mať šťastie a treba mu ísť v ústrety. Spomínaný salón potom zrušili. Oslovila som preto dievčatá, čo tam pracovali a z hodiny na hodinu som zamestnala desať ľudí. Priestory som mala v suteréne na ulici Mateja Bela. Okná boli na úrovni cesty, takže keď som otvorila okno, mala som lístie v káve. Na ploche 43 metrov štvorcových sme pracovali, nemali sme reklamu. Len to, čo sme predávali v hoteli Fórum. Najlepšia reklama je spokojný zákazník,“ radí žena, ktorá má vo svojej dielni niektoré krajčírky už vyše dvadsať rokov. Sama však priznáva, že nebyť manžela, ktorý ju mimoriadne podporoval, nebola by tam, kde je teraz. „V roku 1995 sme sa sťahovali do nových priestorov, keďže sa mi podarilo vybaviť si skvelý úrok s 19 percentami. Našťastie, o niekoľko rokov som to splatila a bola som na bode nula. O rok na to som otvorila nový salón s ešte väčším úverom. Myslela som si, že ten salón nikdy neopustím. Nechcela som rozširovať, ale začali sme s ďalšou líniou. A podľa mňa nie je umenie len predať, ale to, aby sa klient vrátil. Minulý rok som vydala aj knižku,“ zasmiala sa na margo svojej spisovateľskej skúsenosti.
Tento rok je pre Lýdiu Eckhardt výnimočný najmä tým, že jej salón oslavuje 25 rokov existencie. V rámci retrospektívneho gala večera, ktorý pripravila pre svojich fanúšikov pri tejto príležitosti, si zaspomína na malé i veľké momenty v tvorbe módnej značky, ktorá sa v slovenských pomeroch stala doslova ekvivalentom úspechu. Veď ako sama hovorí: „Život je krátky. Je dôležité, aby mal človek nielen zážitky, ale aj spomienky.“