Milujem Trnavu

Chápete, takúto ponuku som predsa nemohol odmietnuť. Latka bola vysoko, a tak som sa rozhodol, že sa ju pokúsim so vztýčenou hlavou podísť. Človek by mal mať aj trému, ale skôr sa vo mne udomácnila chlapčenská zvedavosť. V konečnom dôsledku by na tom nebolo nič čudné, keby som s tou Trnavou nemal pomerne intímny vzťah, nebojím sa napísať, že až styk. A nebol to len taký obyčajný bežný flirt, bol to vážny vzťah, ktorý trval dva roky. Ach a aké krásne. Bol som plný sily a Trnava bola výzva. Aby som to lepšie vysvetlil, práve tu, do Trnavy, som po škole ako divadelný panic, spolu s Adym a Igorom Krempaským, nastúpil do nášho prvého profesionálneho angažmán. A to rovno do vychyteného Divadla pre deti a mládež. 

Pred nami tam bola silná generácia ako Zuzka Kronerová, Marián Zednikovič, Anička Šišková, Peter Šimún, Jaro Filip, Jurko Nvota, Blaho Uhlár... Čo meno, to pojem, divadelná osobnosť. A už vtedy som nedokázal Trnave povedať: Nie. A viete, ako to je s nami chlapmi a prvou láskou. Aj po rokoch nám z nej mäknú kolená. Je vždy prvá a trvá až po hrob. Jednoducho sa na ňu nedá zabudnúť. Skrátka, Trnavu milujem, a hotovo. A musím poznamenať, že ani po rokoch ma nesklamala. Je krásne sa vrátiť v čase. Maličká kaviareň pri amfíku, kde sa už nejaký ten piatok majiteľky Miška a Ľubka spolu s Mirkou Čibenkovou snažia spríjemniť Trnavčanom sobotné večery. Kaviareň bola na prasknutie.

Časostroj fungoval, švajčiarsky urýchľovač by sa červenal. Vzrušujúce privítanie, otvorenosť, úprimnosť, spontánnosť. Krásni ľudia. Radosť sa stretnúť. Čo viac si herec môže priať. Akosi po rokoch som sa na chvíľu vrátil späť. Aspoň na chvíľu. No čo, prvá láska je taká. Unica! Gracias.