Meryl Streepová pre HN: Dodnes pochybujem o svojom talente

V hoteli v londýnskom Soho pôsobí Streepová tak priateľsky a „nehollywoodsky“, ako by si namiesto rozhovoru s novinárom dávala kávu so známou. Ako by práve nezískala Zlatý glóbus a nenafotila s Annie Leibovitzovou titulnú stranu americkej edície časopisu Vogue. Až jej takmer nie je ťažké uveriť, že aj po štyridsiatich rokoch úspešnej kariéry má pri každom novom filme pochybnosti o tom, či je na ňu ešte niekto zvedavý. Inak to nebolo ani pri filme o Margaret Thatcherovej.

Máte obavu z toho, ako  film o Margaret Thatcherovej prijme britské publikum, ktoré železná lady a jej politika stále vášnivo rozdeľuje?
Žijeme v globálnej dedine, takže aj z New Yorku vidím, čo sa deje v súvislosti s  filmom v Británii, a som na to pripravená. Najzaujímavejšie pre mňa bolo sledovať, ako sa vo vzťahu k filmu vyvíjali a menili očakávania ľudí. Po tom, čo videli ukážku, boli presvedčení, že ide o propagandu, ktorá má ukázať Margaret Thatcherovú a jej činy a politiku v pozitívnom svetle. Úplne inak potom ľudia reagujú, keď film vidia.

Nikdy ste nesúhlasili s politikou Thatcherovej, nemali ste ju rada. V Železnej lady (do našich kín príde 1. marca – pozn. red.) s ňou súcitíte. Nejde ani tak o Thatcherovú  političku, ako o Thatcherovú ženu. Ako sa hrá niekto, s koho politikou nesúhlasíte a ku komu máte negatívny vzťah?
Vychádzala som z predpokladu, že je to ľudská bytosť. Čo mi predtým ne zišlo na um. Najviac ma však zaujímalo, či nám niekto dá peniaze na film o starej žene. O členovi spoločnosti, ktorý je najmenej cenený. Aby sa mohol takýto film natočiť, musí byť tá žena najskôr na čele vlády, inak by jej nikto nevenoval pozornosť.

Evidentne ste si k nej našli cestu. Čo na nej obdivujete?
Obdivujem, čo všetko dokázala. Že sa vedela presadiť v spoločnosti, ktorá ženy nesmierne obmedzovala. Zažila som na vlastnej koži, aké postavenie mali ženy v Británii v osemdesiatych rokoch, keď som tam natáčala film Francúzova milenka s Jeremym Ironsom. Po večeri  museli ženy odísť  a nechať mužov samých, aby mohli prebrať politiku a ďalšie zaujímavé veci. A my sme sa mali rozprávať o  deťoch a móde.

Takže ste si to obdobie  vedeli predstaviť?
Tak trochu. Chcela som použiť to, čo poznám z vlastnej skúsenosti, a ukázať výdrž Thatcherovej, jej schopnosť absorbovať nenávisť, ktorú vyvolávala a stále vyvoláva. Dodnes je veľa  jej spolupracovníkov, ktorí pomáhali formulovať jej politické rozhodnutia, nažive. Je ich asi osemdesiat, mnohí sú stále v politike, a nenávidí ich niekto? Nikto nemá nič proti Geoffreyemu Howovi alebo Johnovi Wakehamovi (obaja boli významní ministri Thatherovej kabinetov, pozn. red.). Nikto nepíše o tom, ako zničili krajinu. Pre ňu bola vyhradená akási osobitná nenávisť, ktorá plynula čiastočne z toho, ako sa prezentovala, ako hovorila, ako vytvárala  svoju vlastnú nepreniknuteľnú fasádu. Ako bola nemilosrdná, tvrdá a bezcitná. Zaujímalo ma, ako sa musela správať a čo musela urobiť, aby mohla dosiahnuť to, čo dosiahla.

Povedali ste, že je to najväčšia úloha vášho života. Prečo?
Pretože zahŕňa ľudskú existenciu vo svojej úplnosti. Je to subjektívny pohľad na prežitý život očami starej ženy. Príbeh o vzostupe k moci a páde. A nakoniec sa ocitá v momente, keď v podstate prestane existovať. Zmizne.

Bola to aj najťažšia úloha?
Pre mňa sú neskutočne ťažké začiatky. Ako môžete byť sebavedomá, keď ako Američanka vkročíte do londýnskych štúdií Pinewood medzi dve stovky britských hercov, ktorí budú hrať poslancov, vojenských atašé, služobníctvo a môjho manžela? Ako ma ako Američanku prijmú? Veľmi som sa bála. Keď som prišla na prvú skúšku, cítila som sa podobne ako v roku 1970. Vtedy som bola jednou zo šesťdesiatich žien, ktoré začali študovať na dovtedy výhradne mužskej univerzite a prišli medzi šesťtisíc mužov. Niektorí z nich boli radi, že tam sme, ale drvivá väčšina sa z toho netešila. Mali pocit, že sa prítomnosťou žien zníži kvalita, povesť a štandard inštitúcie. Moje dcéry  ani netušia, ako vyzeral svet ešte pomerne nedávno.

Často hovoríte o svojej babičke, a o tom, aký mala život ešte pred uzákonením volebného práva pre ženy. Pátrali ste po silných ženách vo vlastnej rodine?
Áno, zaujímala som sa o to. Nechala som zostaviť rodokmeň našej rodiny. Ale príbeh mojej rodiny, rovnako ako aj iných rodín, je písaný po mužskej dedičnej línii. Príbehy žien sú oveľa viac skryté a záhadné, a preto ma  lákajú.

Sama ten rodokmeň výrazne prepisujete. Kritici vás bežne označujú za najlepšiu žijúci herečku...
Tak to sú jediní. Nikto, kto ma pozná, toto nehovorí. To je novinárska záležitosť. Ako sa niečo také raz objaví na internete, už to nevymažete. Som nesmierne vďačná za pozornosť, aká sa mi venuje, ale  všetko ostatné sú len prehnaná tvrdenia.

V rozhovore s Oprah Winfrey ste priznali, že ste sa chceli pri niektorých filmoch na poslednú chvíľu vzdať, pretože ste si mysleli, že neviete hrať a že nikto nemá záujem sa na vás znovu pozerať...
Áno, takto reagujem.

Ešte tak reagujete aj dnes, po štyridsiatich rokoch hrania?
Stále je to rovnaké. Vždy sa snažím z projektu „vycúvať“. Nikdy som si však vlastne neuvedomila, že to robím pravidelne. Až keď ma na to nedávno upozornil môj manžel.

Uvažovali ste niekedy o tom, že by ste „vycúvali“ aj zo Železnej lady?
Mala som pochybnosti, ale to bolo kvôli scenáru. Nechcela som začať nakrúcať, kým som si nebola istá, že je scenár presne taký, aký chcem, aby bol. Aby to nebol politický film, ale aby bol osobný. Nie žeby  politika ako taká nebola osobná... Ale je to osobný život političky. Čo sa začalo ako film o Thatcherovej, sa postupne premenilo na film o mne samotnej, o každom, koho poznám. O živote a rozhodnutiach, ktoré robíme.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ste žili v New Yorku, ktorý bol v tom čase centrom aktivít za práva žien a homosexuálov... Zapojili ste sa niekedy do feministického hnutia?
Nie aktívne, ale svojím vlastným spôsobom. Svojimi rozhodnutiami. Všetko, čo som v živote urobila, bolo ovplyvnené miestom a časom, kde som sa narodila, a tým, čo presne odo mňa očakávala spoločnosť a ako sa mal môj život odvíjať. V sedemdesiatych rokoch boli tie očakávania úplne iné. Ak ste chceli ako žena pracovať, tak boli vaše možnosti zásadne obmedzené.

Nedávno ste sa stali verejnou tvárou iniciatívy pre výstavbu Národného múzea histórie žien vo Washingtone, ktorú podporujú napríklad Madeleine Albrightová alebo spisovateľka Maya Angelou. Snažíte sa presadiť, aby budova stála na hlavnej triede The Mall v blízkosti Lincolnovho pamätníka a Kapitolu... Naposledy prešiel návrh Snemovňou reprezentantov. Pokročili ste nejako?
V súčasnosti  sa v Kongrese snažíme získať povolenie na stavbu. Projektu vzbudil pozornosť vďaka obálke časopisu Vogue, na ktorú ma nafotila Annie Leibovitz, a  článku o projekte. Čo je dobre. Ale potom  všetci odcestovali na vianočné sviatky a teraz sú zase hysterickí kvôli republikánskym primárkam. Takže nám nikto nevenuje pozornosť. No určite sa to podarí. Zo symbolického hľadiska je potrebné, aby  budova stála v centre Washingtonu.

Takže vás čaká lobovanie  vo Washingtone?
Áno, je to tak.

Keď ste preberali cenu Amerického filmového inštitútu za celoživotné dielo, premietal sa zostrih z vašich rolí i z domácich videí. Zdalo sa, že trochu trpíte. Pozeráte si  svoje filmy?
Nie, ale často sa mi stáva, že keď prepínam televízne kanály,  nejaký film upúta moju pozornosť, a po chvíli si uvedomím, že sa pozerám na seba. Potom si film väčšinou pozriem do konca. Najhoršie na tom však je, že si nepamätám zápletku, ani ako sa tie filmy končia. Keď nakrúcam, som trochu mimo, ponorená do seba, že si takéto veci ani neuvedomujem. Vnímam len to, čo sa týka mojej postavy, a zabudnem, o čom je zvyšok.

Viete, že má veľa hercov a herečiek strach, keď ich čaká práca s vami?
Áno, ale len na úplnom začiatku. Potom ich to prejde.

Boli ste niekedy v podobnej pozícii, keď ste mali strach alebo rešpekt z niektorého vášho kolegu alebo kolegyne?
Bola,  a to sme spolu ani nepracovali – mala som rešpekt pred Al Pacinom. Spoznala som ho v čase, keď mal  za sebou  Krstného otca a bol veľmi slávny. Mali sme spoločných priateľov,  pozvala som ho na večeru a rozhodla som sa uvariť špagety. Potom som začala zmätkovať, pretože som si pripadala ako hlupák, že chcem servírovať Talianovi talianske jedlo. Vyčítala som si, že som neurobila pečené rebierka. Keď zazvonil pri dverách, triasla som sa, a veľmi  som sa za to hanbila. Cítila som sa trápne. Takže úplne chápem, aký strach môžu mať niekedy mladí herci, no ten trvá iba do chvíle, keď zabudnem text. Čo sa nevyhnutne stane.

autor: Jindřiška Bláhová, Hospodářske noviny