Letné čítanie: Nedeľná polievka zostala bez rezancov

Čo zostalo z nedele

Veľmi rád spím. Nerád sa opakujem, ale hádam sa nájdu traja-štyria takí, čo to ešte nevedia.
Spím teda rád, a keď sa dá, spím dlho. Lenže problém spočíva vo všedných dňoch. Ešte presnejšie – v dňoch pracovných. Vyznačujú sa totiž tým, že sa začínajú pomerne zavčasu. Zvonia budíky, v celom činžiaku hučia splachovače, z rádia sa ozývajú rozcvičky, no a to sú, pripusťme, zvuky, v ktorých môže nájsť záľubu iba nejaký veľmi zvláštny človek.
A preto som sa odmalička vždy veľmi tešil na nedeľu. O to viac, že vtedy dávno bola sobota ešte dňom pracovným. Je pravda, že sa nájdu medzi nami jednotlivci, ktorí zvonia, splachujú a cvičia aj v skoré ráno nedeľné, ale ten počet skúsme zanedbať, inak by sme na víkende nenašli nič zaujímavé.
Skrátka, nedeľa bola vždy známa tým, že sa ráno dalo pospať dlhšie, niekedy dokonca tak dlho, že to už ani nebolo ráno, a v extrémnych prípadoch tak dlho, že to už takmer nebola ani nedeľa. Mama chodila po spálni okolo nás po špičkách a ešte viac otvorila okná, aby tá koncovka bola čo najzdravšia.
Lenže to všetko bolo. Aj v týchto súvislostiach súhlasím s tými, čo hovoria o starých zlatých časoch. Neviem, v čom to väzí, ale dnes už z tej nedele vlastne nič nemám. Vstávam takmer tak zavčasu ako v každý iný deň, umývam sa, holím, obliekam, raňajkujem, skrátka rachot od skorých hodín. Tak trochu tuším, čo sa stalo. Začalo sa to už pred rokmi tým, že mamičku vystriedala manželka. Tiež síce otvorila tie okná, lenže v tom momente už sedelo na mne niektoré z deciek. A žiadalo Medveďku, daj labku, Hijó, hijó na koníčku alebo inú individuálnu starostlivosť. So zatvorenými očami a v polobezvedomí plnil som príkazy a v hlave sa mi rojili myšlienky hodné Herodesa.
Deti vyrástli, vydali sa vlastnými cestami-necestami a hijó, hijó na koníčku už zažívajú s vlastnými deťmi. K nedeli sa pridala voľná sobota, čím sa fakticky možnosť pospávania mala zdvojnásobiť. Nestalo sa však. Usadil sa u nás kapitalizmus, usalašilo sa trhové hospodárstvo. Ani neviem, ako sa zo mňa stal podnikateľ, už vlastne ani nie som Homo sapiens, už som Homo firma. Už nikto nikde nekontroluje moju dochádzku, moju pracovnú disciplínu, robím to sám, a kvôli tomu ráno vstávam príliš skoro na to, aby som sa považoval za odpočinutého, spokojného a šťastného. A trepem sa autom, cestujem vlakom, sadám pred mikrofóny, klaniam sa kamerám, a vôbec robím vzhľadom na dni víkendové krajne nepohodlné veci. A to všetko teraz, keď človek v rokoch po preštudovaní odbornej literatúry vie, aký je spánok užitočný.
Ale čo už zmôžem... Hovorím si: Choď na to s humorom a spomeň si, ako ktosi múdry raz povedal, že keď človek dorastie natoľko, že v komore dočiahne na policu s lekvárom, obvykle zistí, že už naň vlastne vôbec nemá chuť.

...

Ultrabio

Ani si neviem predstaviť, čo by si o mne pomyslela moja nebohá stará mama, keby som sa jej kedysi pred päťdesiatimi rokmi snažil nahovoriť, že onedlho budeme piť vodu kupovanú v obchode. Namiesto tej z vodovodného kohútika. Ktovie, či je už celkom iná ako kedysi, či naozaj nám nebodaj uškodí, keď si z nej chlipneme, alebo či nebodaj nadobro zistíme, že ju piť možno a zbytočne vláčime domov tú kopu plastových fliaš, ktoré nám zapratávajú životné prostredie a nezálohujú ich a nezálohujú...
Lenže pozor, podozrenie, nedôvera a náchylnosť na okamžité ochorenie nás už chytá aj pri hocijakej inej bežnej či nebežnej potravine! Nuž a aby sme mali istotu, že v tej či onej strave nehniezdi akýsi alergén, modifikovaný gén či iná zrada zákonite vyvolávajúca zhubné ochorenie, máme alternatívu: biopotraviny.
Neviem celkom presne, čo to je. Možno pod špeciálnym dohľadom pestované plodiny a chované živočíšstvo, je dosť možné, že sa pri nich menej švindľuje pomocou všelijakého urýchľovania, chemizovania a neprirodzeného prikrášľovania, nie je však celkom vylúčené, že sú to len celkom obyčajné produkty nášho poľnohospodárstva a živočíšnej výroby, ktoré sme kupovali a konzumovali pred päťdesiatimi rokmi bez toho, aby sme ich nejak špeciálne nazývali a kategorizovali.
Mnohí z nás si pomyslia, že môže ísť len o fígeľ prefíkaného trhu, aby vznikla zdanlivo širšia ponuka a zarobili viacerí. Tiež som mal také podozrenie. Ale len do jedného okamihu, keď som svoju mamičku presvedčil, aby aspoň raz vynechala tú starú malú samoobsluhu, ktorú asi demolačná čata v spleti sídliska nenašla, a aby so mnou navštívila hypermarket. Vysvetlil som jej, že je to obchod ako každý iný a volá sa tak debilne, len aby bol iný. Asi ani nie lepší. Len iný. A väčší. A preto v oddelení mäsa mali jej obľúbenú šunku hádam v dvadsiatich verziách. – Ktorá z nich je najlepšia? – pýtam sa predavača. Mamička sa už tej mäsožravosti asi neodnaučí, tak jej dajme aspoň dačo kvalitnejšie, myslím si.
– Vezmite túto, v tej je najviac mäsa! – dostalo sa mi ochotnej odpovede. Namojdušu, načisto som zdrevenel. Preboha, a čo ešte okrem mäsa tam má byť?
Už verím tomu, že náš pokrokový a nadmieru sofistikovaný potravinársky priemysel nás napcháva čímsi podozrivým, a že vo všetkom, čo vidíme na regáloch, je nejaká zrada. A preto treba biopotraviny. A rýchlo, kým sú ešte zdravé! Lebo onedlho aj tie začnú švindľovať a bude treba superbio, hyperbio, ultrabio. Ale to bude až o takých desať-pätnásť rokov. Keď v špeciálnych regáloch už celkom zovšednejú plechovky s nápisom BIOVZDUCH.

Vtedy bola nedeľa

Dodnes mám v živej pamäti, ako moja najbližšia príbuzná, darkyňa môjho života, dávala pravidelne na známosť, že je zas nedeľa či iný sviatočný deň. Pravdaže, nešlo sa do školy, to bolo na takom dni asi to najdôležitejšie. A zatvorená bola aj predajňa potravín, neviem prečo nazvaná Budúcnosť (neskôr Zdroj), a predpoludním sa šlo do kostola, áno, ešte aj to.
Ale predsa len najviac mám v pamäti mäsovú polievku. Tá bola iba v nedeľu. S veľkými mastnými okami a domácimi rezancami. No veď vlastne iné ani vtedy neexistovali. Čerta starého niekomu v tých časoch napadlo, že to mastné je vlastne nezdravé. Vedeli sme len to, že nezdravé je dávať si do úst špinavé ruky (preto dodnes neviem pískať na prstoch), no a ešte aj takú skúsenosť sme získali, že nezdravé sú asi aj bobule bazy čiernej, lebo krátko po konzumácii nám so sestrou prišlo veľmi nevoľno a aj veľmi rýchlo sme tie plody vrátili prírode.
Neviem, o čom vtedy písali noviny a tie dva či tri časopisy. Pochybujem však, že o cholesterole, hypertenzii či ischemickej chorobe srdca. Obávam sa, že o zdravej výžive vedeli kedysi pramálo aj sami lekári. Veď ten dvestokilový, čo bol u nás, keď som mal žltačku (asi som predsa len skúšal pískať), ledva dýchal a ešte aj fajčil, a vôbec bol to prototyp nezdravého človeka.
Zdravo som sa začal stravovať vlastne nevdojak. Veľmi mi chutil grahamový chlebík, taký ozajstný, nie ten, čo sa dnes zaň vydáva. Pán Sylvester Graham, priekopník zdravej výživy už v 19. storočí, sa určite v hrobe obracia. Uvedomelo som sa zdravo správal až oveľa neskôr zásluhou mojej vzdelanej dcéry a múdrych kamarátov. Ale veľmi to nešírim. Keď vidím, čo všetko pred sebou tlačia k pokladnici moji obézni a na všeličo laborujúci spoluobčania, pripadám si ako predstaviteľ zradného undergroundu.
Biele rožky, kilá cukru, lepidlové nápoje, výdatne solené krekry, údeniny, „jemné párky“ s obsahom 7 % mäsa, bravčový bôčik, litre šnapsu...
A moja najbližšia príbuzná, darkyňa môjho života, mater moja milovaná, ešte aj na bravčovej masti vypráža, na paprikovanom laloku si pochutnáva a v nedeľu varí mäsovú polievku s veľkými mastnými okami. Nedávno oslávila deväťdesiatku.

...

Taká je doba (?)

Vôbec nie je dôležité, ako sme trávievali dovolenky kedysi. Koho už dnes môže zaujímať naše trampovanie po lesoch alebo slávnostné zúročenia celoročných úspor pri bulharskom mori... Dnes sú iné časy.
Pravdupovediac, oddávna som uprednostňoval individuálne prázdninovanie. S rodinou sme sa nasúkali do auta so všetkým potrebným príslušenstvom a neorganizovane sme sa vydali putovať po zaujímavých odľahlých miestach. Na tých cestovkových organizovaných vakáciách bolo totiž najhoršie to, že z jedného mraveniska sme sa takmer s tými istými spoluobčanmi, o ktorých sme zakopávali celoročne, presunuli o šesťsto kilometrov ďalej; znova sme boli všetci spolu pekne nahusto. A oficiálny názov DOVOLENKA NA ZOTAVENIE.
Takého niečoho sme sa však dopustili len dva či tri razy, potom už nikdy viac. A nazdával som sa, že sa takto postupne po­učia aj všetci ostatní „rekreanti“. Ba vlastne, naozaj sa čosi zmenilo. Prišiel som na to celkom náhodou. Počas dní víkendových som zistil, že som čosi zabudol dokúpiť do kuchyne. No a keďže sme čakali hostí a bolo to nevyhnutné, musel som vyraziť do ulíc. Nič sa nedeje, chvalabohu, nákupné centrá sú otvorené vo dne v noci, víkend-nevíkend. Nie ako kedysi!
Priblížil som sa na dohľad a neveril vlastným očiam: parkoviská preplnené! Jasné, zas je tu nejaký festival, pouličný happening, možno štart nejakých bláznivých pretekov či konferencia, alebo žeby tu dačo filmovali? A to musia v nedeľu?
Nie, nič takého. Bežný deň. Supermarket aj s priľahlými butikmi a inými predajňami s cudzojazyčnými názvami, to všetko obklopené húfmi ľudí väčšinou v celorodinnom zložení. Ani veľmi nenakupovali, skôr posedávali na lavičkách, dosýtosti vy­užívali desaťkorunové automaty na vybláznenie detí, prechádzali sa s plnenými bagetami, obzerali výklady, občas zašli poohmatávať textil. Krásny slnečný deň dostal náplň. Kde sa dalo, tam aj so psíkom, čerstvé mamičky, čo už dávno zavrhli poveru o šestonedelí, s trojtýždňovými bábätkami v kočíkoch. Minimálne dve sa takto vychvaľovali jedna druhej pred mojimi očami, ušami a otvorenými ústami.
Ľudia vraj už dávno takto víkendujú, možno aj dovolenkujú, iba spávať chodia domov, do pohodlia, nie ako kdesi v stanovom tábore. A je to aj lacnejšie, netreba ďaleko cestovať a nikto im nemôže vyčítať, že len doma vysedávajú, polihujú a nevenujú sa jeden druhému.
Hustý recyklovaný vzduch, sto druhov reprodukovanej hudby, na každom rohu bankomat a plagáty so zľavami, vrava, pocit spolupatričnosti. Tak si tu žijeme.

Milan Markovič (1943, Bratislava), učiteľ, novinár, herec, moderátor, talkmaster a hudobný skladateľ, absolvent Pedagogickej fakulty v Trnave a Filozofickej fakulty v Bratislave. Je autorom viacerých televíznych, rozhlasových a javiskových zábavných programov.

Pripravené v spolupráci s vydavateľstvom PT Marenčin.