Majiteľ kaviarne a reštaurácie mnoho rokov túžil po starom statku, ktorý by mohol opraviť a kde by potom relaxoval a trávil voľné chvíle s rodinou. Nakoniec si splnil sen, keď kúpil starú školu, píše Lenka Saulichová z idnes.cz.
Miloš si prezrel veľa nehnuteľností a zrejme by aj jednu z nich kúpil, nebyť pozvania na prehliadku starej pekárne. V skutočnosti šlo o starú školu, v ktorej sa už dávno neučilo. Tá sa neskôr premenila na pekáreň, avšak aj tá časom osirela. "Prichádzal som od juhu a zbadal kopček s kostolom, potom budovu a obrovské krásne lipy. Zaparkoval som, a hoci som ešte ani nenahliadol dovnútra, už som telefonoval, že to beriem," spomína na prvú návštevu pôvabného miesta, ktoré v pradávnej dobe dokonca obývali Kelti.
Jedlý les
Spoločne s manželkou sa pustili do opráv 120 rokov starej budovy a do úprav veľkého priľahlého pozemku. Vysadili nové stromy, kríky a rastliny a postupne tu podľa slov manželky vytvárajú "koncept jedlého lesa". Pod košatou lipou už napríklad vyrástla bylinková záhradka.
Svoju pozornosť zamerali tiež na protiľahlý kostol s kompletne zachovanými organom a ten sa snažia prebudiť k životu. Zvonku si stará škola zachovala svoju tvár, avšak vnútri sa premenila na príjemné a komfortné obydlia.
Nič moderné
"Nemal som detailnú predstavu, ako by mal dom vyzerať. Chcel som vidiecky štýl, ale stopercentne funkčný, nič moderné a dizajnové. Štýlovo je mi blízke Toskánsko a francúzsky vidiek. Keď som prechádzal prízemím, hneď som vedel, kde bude kuchyňa, kam umiestnime kachľové pece, kde bude obývačka," vysvetľuje majiteľ.
Po pekárni tu zostala dodatočne pristavaná časť budovy, ktorú chceli pôvodne zbúrať, ale nakoniec ju pretvorili na veľkú kúpeľňu, kam umiestnili vírivku. Pod dozorom architektky Denisy Prášilovej zbúrali veľa priečok. Pekáreň totiž bola samý sklad. Triedy na poschodí sa premenili na spálne a druhá kúpeľňa nahradila kabinet. Možno cez ňu vstúpiť na terasu, ktorá vznikla na streche prístavku. "S interiérom domu nám pomáhala aj Vladislava Loudová-Klosová, ktorá už vtlačila podobu našej reštaurácii a neskôr sme spoločne vytvorili aj náš byt v Prahe," vysvetľuje majiteľ.
Stopy času
V budove sa podarilo v niektorých miestach zachovať pôvodnú maľbu. Originálne pieskovcové schody neskôr nahradili schody žulové, ale aj tie zostarli do krásy a nesú viditeľné stopy času. Zachovali sa tiež strešné trámy.
O budove sa majiteľovi podarilo zistiť veľa zaujímavých informácií, niektorí susedia z dediny tam totiž chodili do školy. Stopy času sú viditeľné aj na väčšine vybavenia. Mnohé kusy nábytku boli obstarávané v starožitnostiach či bazároch a potom boli upravované. Iné sú z predajní, ktoré sa zameriavajú na štýlový nábytok.
Miloš sa tu cíti doma od prvého okamihu a rád sa sem vracia. Často spomína na prvý okamih, keď vstúpil do chodby zaliatej zapadajúcim slnkom. "Sotva sem vstúpim, rýchlo sa upokojím a všetko zo mňa spadne," vysvetľuje terapeutické účinky tunajšieho prostredia, ktoré si tiež zamilovali manželka a dcéra. Majiteľ starej školy sa dobre začlenil aj medzi miestnych obyvateľov a stal sa dobrovoľným hasičom. Mimoriadneho genia loci vnímajú aj hostia. Príležitostne sem zavíta aj televízny štáb. Na jeseň si napríklad ich kuchyňu požičia šéfkuchár Zdeněk Pohlreich, ktorý tu bude natáčať nový televízny program.